Ďalšie dni boli pre Vločku neznesiteľné. Martin jej bol stále v pätách, a navyše sa správal nepríjemne, miestami bláznivo. Asi čakal, že odhalí Vločkino tajomstvo s ľadom, no namiesto toho sa mu podarilo  vypátrať všetky ostatné tajomstvá. Keďže s ňou chcel udržať krok, robil všetko to, čo ona. Ak Vločka miesila cesto, Martin miesil dvakrát toľko cesta, keď Vločka obsluhovala hostí, Martin sa snažil obsluhovať dvakrát tak rýchlo.

Škoda len, že Martin mal ruky od seba. Do cesta dal štvrť vreca múky, a keď ho usilovne miesil, z cesta sa stala tvrdá guľa, ktorú si deti večer kĺzali po ľade. A ani obsluhovanie mu veľmi nešlo, najprv všetko pomotal a na konci, keď už ledva stál na nohách, sa ešte aj potkol a spadol rovno na zadok.

Ale napriek tomu to malo svoje výhody, pretože Martin spoznal, v čom spočívalo Vločkino kúzlo, ktoré lákalo všetkých do Zelenej krčmičky. Do čajov, ktoré uvarila, pridala trochu škorice a človek mal hneď pocit, že za oknom sneží, a každú chvíľu sa budú rozbaľovať darčeky. A keď mali plno hostí, ktorí sa do sýta naraňajkovali a chystali sa na odchod, Vločka jednoducho otvorila okno a zašvitorila: „Bŕŕŕ, vonku je ale zima.“ Všetkých razom striaslo a objednali si jej povestný teplý čaj. Martin iba znechutene pokrútil hlavou: „Veď sú to iba lacné triky...“

Pri všetkom tom sledovaní akosi zabudol nato, že aj on môže byť pozorovaný. Jeho rodičia za posledné dni zistili, že ich bolia ústa od toľkého otvárania. Pretože vždy, keď sa Martin chystal s niečím v krčmičke pomôcť, spadla im sánka od údivu. A to sa veru stávalo často. Jeho mama začala rozprávať ako prvá: „Možno by sme mali zavolať lekára, čo ak je chudáčik chorý?“ Otec jej neodpovedal, pretože bol prekvapený tým, ako rýchlo im miznú z komory zásoby, keď varí Martin. „Ak to pôjde takto ďalej, čo nevidieť skrachujeme...“

Vločka sa však netrápila iba pre Martina. Ďalším jej problémom bol Ivan. Pri každej možnej príležitosti sa snažil dať Martinovi lekciu. Stále si opakoval to svoje: „Človek, ktorý bol toľko rokov taký lenivý, že nevládal vstať z postele, si nezaslúži pomoc.“ No to by nebolo zlé, keby Martinovi pri každej možnej príležitosti nespôsoboval pády. A tie neboli hocijaké. Robil to rafinovane... Keď nikto nebol na blízku, vyčaroval na podlahe kúsok ľadu a Martin spadol raz, dvakrát..... tisíckrát. Raz sa dokonca ľad objavil na schodisku, Martin si pískal nejakú veselú melódiu, a už o sekundu letel strmhlav dolu schodmi. Unavene vstal a bežal za rodičmi. „Videli ste to?! Na schodisku je ľad!! Celá kopa ľadu!“ Jeho otec si iba vzdychol: „Niet takého lekára, ktorý by mu pomohol.“

           Martin Vločku sledoval celý týždeň, a potom mu praskli nervy. Našiel ju, ako si veselo umýva riad. Nahnevane sa na ňu pozrel a začal kričať. „Nie je možné, aby bola teplota pod nulou, a iba tak sa začal topiť sneh! A potom čo sa nestane?! Zmizne ľad! A nezmizne hocijako, ale vo veľkom štýle, pretože široko ďaleko nie je kúsok ľadu, jediný cencúľ! A potom prídeš ty a na klzisku sa zrazu zjaví ľad, ľad, ktorý už nezmizne!! Tak ako mi to vysvetlíš?“

          Dievča sa naňho priateľsky usmialo. „Prečo by mal ľad miznúť, keď je teplota pod nulou?“

Martin zasyčal od zlosti: „Hráš sa predo mnou na hlúpu, alebo čo? Veď ten prvý predsa zmizol, či nie?“ Vločka ho upokojujúco potľapkala po ramene. „V ten deň sa určite oteplilo. Bolo teplo, ľad sa roztopil, potom sa ochladilo a opäť sa objavil.“

          Martin neveril vlastným ušiam. „Tak to nebolo, pamätám si to...“ Unavene sa posadil a vložil si hlavu do dlaní. „Robíš zo mňa blázna. Ale veď uvidíš, počkaj. Veľmi dobre viem, že ten ľad na schody a na dlážku dávaš ty a viem, že to nejako súvisí s chladničkou!“ Chlapec sa rozčúlene pobral k chladničke a chystal sa ju vypnúť zo zásuvky. Keď to Vločka zbadala príšerne sa vystrašila. Uvedomila si, že vďaka chladničke, sa Ivan dokáže zhmotniť aj bez toho, aby mu Mráz dal povolenie. A keby nemal povolenie a ani chladničku, uviazol by v podobe človeka navždy.

          Rýchlo k nemu pribehla a postavila sa pred chladničku. „Martin, to nerob!“ Víťazne sa usmial. „Takže mám pravdu, ide o tú chladničku. Okamžite uhni!!“ Vločka mohla len dúfať, že Ivan nie je v tejto chvíli vychudnutý muž s pavúčími nohami. Rozhodla sa dokonca použiť tie najhoršie prostriedky, ale nakoniec to nebolo nutné, pretože do izby vošli Martinovi rodičia.

          „Čo sa to tu deje?“ Vločka sa okamžite pustila do vysvetľovania: „Martin sa rozhodol odpojiť chladničku.“ Jeho mama zopäla ruky od hrôzy. „Určite mu preskočilo od toľkej práce. Ale už dosť! Dnes všetko s otcom dokončím a ty s Vločkou choď na klzisko, ihneď!“ Martin sa rozhodol protestovať, ale než niečo stihol povedať, už stál za dverami Zelenej krčmičky. A tak nahnevane kráčal ku klzisku.

          Kým on sa zlostil, Vločka sa usmievala. Pretože najradšej zo všetkého mala novembrové noci. Obloha bola posiata hviezdami a ľudia sa k sebe nežne túlili, lebo vonku bol mráz. Nejaké z detí jej podalo jabĺčko v karameli a ona sa doň s radosťou zahryzla. S Martinom sa postavili k mantinelu a pozorovali výskajúce deti. „Je mi chladno.“ Vločka uprela svoje veľké oči na Martina, ten sa však rozhodol byť neoblomný. „Tak si šúchaj ruky, to vraj pomáha.“ Keď zbadal, ako nemotorne to robí, prehodil cez ňu polovicu svojho plášťa. Vločka sa celá rozžiarila, bola šťastná.