Keď sa Martin skoro ráno prebudil, už ho nič netrápilo. Nebolo záhad a tajomstiev, ktoré by chcel odhaliť. Dokonca prestal veriť na čary, kúzla či podfuky s chladničkou. Všetko mu bolo jedno, ale prečo? To netušil, a ako ináč ani ho to nezaujímalo... Toto ráno jednoducho vstal, upravil sa a s potešením zistil, že kuchyňa nevoňala po sladkastých šiškách od Vločky. S radosťou sa usmial a povedal si: „Je na čase ukázať, ako mi to v kuchyni ide.“ Než by jeden stihol zaprotestovať, Martin už mal všetko pripravené.

Masť na panvici sa roztápala, cesto vykyslo a už o chvíľu z neho boli šišky. Jedna veľká, druhá malá, ďalšia okrúhla, a tá úplne posledná mu pripomínala srdce. Zasnene sa na ňu pozrel a v duchu si položil otázku, prečo mu šiška, ktorá sa ničím nepodobala na srdce, pripomínala srdce? Ale nenašiel odpoveď, napokon sa usmial a uvedomil si, že je mu to úplne jedno.

          Keď do kuchyne prišla jeho mama, potešila sa, pretože ju pošteklila obľúbená ranná vôňa. Šlo o zmes práškového cukru, karamelu, škorice... ale niečo bolo navyše. Vo vzduchu sa miesili klinčeky s medom a mäta s jablkom. „Ach, drahá Vločka, skúšaš nové čaje?“ Spoza kopy hrncov jej odpovedal známy chlapčenský hlas: „Napadlo mi, že zopár medových dobrôt by ľudí potešilo, čo si myslíš?“ Keď pani domu zbadala svojho syna oblečeného v kuchynskej zástere a so šmuhou múky na nose, takmer omdlela. No potom pokrútila hlavou a zopäla ruky. „Musím sa vrátiť do postele, pretože určite spím.“ Martin sa na ňu pozrel, ale nepovedal vôbec nič, pretože ako ináč dnes mu bolo všetko JEDNO.

          Martin bol celý týždeň veselý, ba vysmiaty, a ako by povedal jeho otec škeril sa od ucha k uchu. A okrem toho, že sa usmieval, ešte aj pracoval. A nie hocijako! Do práce bol ako drak. Drevo bolo vždy narúbané, z kozuba sálalo príjemné teplo a na stole boli prichystané dobroty od výmyslu sveta. Jedinou smutnou ostávala Vločka. Chcela sa usmievať, keď jej Martin podával medovníček, no namiesto toho si iba unavene vzdychla. Jej veľké starosti spôsoboval Ivan alebo ako ho volali ostatní, pán Cencúľ. Mal čudné reči o ľade a o tom, aký by bol krásny svet, keby ho celý pohltila večná zima. „Bola by všade... Taká nádherná a dokonalá ako ju poznáme iba my dvaja! Vieš si to predstaviť? Tvoje čarovné vločky na púšti? A môj tvrdý ľad v každom mori, v každej rieke?“

          Ani dnešný deň nebol iný. Keď si Vločka poobede našla trochu voľného času, pribehol za ňou Ivan. „Mali by sme sa pozhovárať.“ Schytil ju za lakeť a začal ju ťahať pod schody. Jediné miesto, ktoré bolo podľa neho vhodné na taký dôležitý rozhovor. Škoda len, že zabudol na svoje pavúčie nohy a zamotal sa do prvej metly, ktorá bola nablízku. Takmer spadol, ale potom ho nohy začali počúvať, preto sa vystrel a, bum, udrel sa o strop a razom mu navrela obrovská hrča na hlave. Vločka sa rozchichotala. „To máš zato, že stále ubližuješ Martinovi.“

          Ivan sa na ňu škaredo pozrel, ale potom sa usmial, pretože si uvedomil, že tento rozhovor bol dôležitejší ako nejaký krčmárov syn. „Pamätáš si, o čom sme sa rozprávali, keď si naposledy bola skutočnou Vločkou?“ Spomenula si na seba, ako na snehovú víchricu, ktorá letela svetom krížom-krážom, a všade po nej ostávalo jemné biele páperie. Opäť pocítila tú zázračnú silu na bruškách prstov a na chvíľu si bola istá, že keď vystrie ruku, všetko pokryjú vločky, ktoré by v záplave slnka hrali stovkami farieb. Ale túto moc nemala, potom ako jej Mráz dovolil navštíviť svet v podobe človeka, prišla o všetko. Ostalo jej zopár drobných kúziel, vďaka ktorým vedela vytvoriť akurát tak snehovú guľu a klzisko pre deti. Vzdychla si, pretože sneh a vločky boli jej životom a teraz sa na celom šírom svete nenachádzala ani jediná.

          Kým Vločka si spomínala na svoj starý život, nedočkavý Ivan si dupol nohou. „Tak pamätáš?“

Dievča sa o tom nechcelo rozprávať, preto začal Ivan. „My dvaja sme pre seba ako stvorení. Poznáme sa celú večnosť a budeme sa poznať ďalšie tisícky rokov. Táto hnusná Zelená krčma zmizne, ale my nie, budeme tu naveky. My dvaja a spolu. Spolu....“ To čudesné slovo zopakoval ešte trikrát, ale Vločke to aj tak nič nehovorilo. Potom sa dotkol jej ruky, obe sa naraz rozžiarili a na zemi pod nimi sa objavil veľký kus ľadu pokrytý snehom. „Vieš, čo by znamenalo byť spolu?“

          Vločka vystrašene odtiahla ruku, pretože jej najhoršia nočná mora sa práve splnila. No Ivan aj tak pokračoval ďalej. „Spolu by sme boli neporaziteľní. Nik by nám nemohol hovoriť, kedy máme vyrábať sneh a ľad. Koľko ho máme vyrábať a kde! Boli by jednoducho všade! Veď načo je svetu Mráz? Je to iba otravný pajác! Stále hovorí, urob to a tamto Cencúľ! Ale ja mám vlastnú hlavu a spolu s tebou ho dokážem vyhnať! On a jeho zbytočné teploty pod nulou zmiznú a ľudia sa budú tešiť na nás. Aj tak ho nik nepotrebuje.“

          „Takto nehovor!“ Vločka si od hrôzy prikryla ústa dlaňou. „Zbláznil si sa! My dvaja by sme ľudí zničili! Kedy by sadili úrodu? To je šialenstvo!“ Schytila Cencúľa za plecia a poriadne ním zatriasla. „Ľudia by nás nenávideli! Ja by som nás nenávidela! Mráz hovorí, že vo svete musí existovať rovnováha, inak by zanikol... To teda chceš?? Aby sme tu ostali iba my dvaja? Na celom šírom svete... To nie...“ Cencúľ ju schytil za ruku, Vločka pocítila čudesnú bolesť, a potom zbadala, ako jej prsty tvrdnú a menia sa na ľad. „Myslel som, že ma pochopíš, že sme rovnakí... Ale ty myslíš iba na ľudí.“

          Keď od nej Cencúľ odtiahol ruku, tá jej už bola premenená na kus ľadu. „Si zlý, pozri, čo si mi spravil.“ Ivan zaťal zuby, a potom  začal kričať: „Mal som ťa rád, Vločka!“ Znechutene sa na ňu pozrel a ušiel. Vločka si zatiaľ sadla na vedro a začala si šúchať ruku, dúfala, že do večere bude opäť z mäsa a kostí.