Choď na obsah Choď na menu
 


Kapitola 7: Martinov veľký nápad

111111111.jpg

article preview

          Ďalšie ráno bolo zvláštne. Martinovi sa v kuchyni nedarilo, všetko mu padalo z rúk. A Vločka? Na tvári sa jej zjavili čierne kruhy pod očami. Mala ich z únavy, pretože celú noc premýšľala nad Ivanom. Kedy sa z neho stal taký sebec? Prečo chcel na celom svete krutú zimu? Premýšľala a premýšľala... Z úvah ju vytrhol až naliehavý hlas zákazníka. „Vločka, ale ja som nechcel šišky, prosil som vás palacinky.“

Vločka sa naňho neprítomne pozrela: „Ach, prepáčte... hneď to bude.“ Zašla za Martinom, no kým k nemu prišla, opäť sa jej v hlave usalašili tie isté nepekné myšlienky a opäť všetko pomotala. A tak to šlo celé ráno. Najprv vyliaty čaj, potom vyliata káva, a napokon veľký pád bezzubej susedy, ktorá našťastie nemala ani jeden zub, inak by prišla aj o ten posledný.

          Ivan sa na tom všetkom dobre zabával. „Začínaš mať ruky od seba, Vločka. Niekoho mi to pripomína...“ Po tejto poznámke sa sám rozosmial. Jeho smiech bol taký hlučný, že posledný hosť, mladučký kaplán, zaškrípal zubami a pobral sa preč. Vločka si sklamane sadla na stoličku a smutne sa zadívala na krčmárku. „Je mi to ľúto.“ Tá iba mávla rukou: „To nevadí, drahá, každý má občas zlý deň.“ Krčmár potľapkal dievča po pleci. „Nič si z toho nerob, Martin mával takéto dni posledných dvadsať rokov a naša krčma to prežila...“

          Vločka sa šla poprechádzať, chcela si utriediť myšlienky. Zadívala sa na klzisko, bolo tam plno šťastných detí, ktoré rozjarene výskali. No ona aj tak ostávala smutná. Nič nebolo správne. Uvedomila si, že za dverami bol december a snehu a vločiek stále nikde. Mala byť tam vonku a štekliť ružové nošteky deciek, no namiesto toho zistila, že jej najlepší priateľ je chamtivec, ktorý nikdy nemá dosť. A chlapec, s ktorým sa chcela kamarátiť? Ten si ju nevšímal a vlastne ju ani nepotreboval...

          Zúfalo si vzdychla, keď v tom zazrela Martina, ako jej beží naproti. Mával na ňu a čosi jej kričal, ale porozumela mu, až keď ju obiehal. „Mám úžasný nápad, poď za mnou!“ Vločka z toho mala zvláštny pocit, ale aj tak bežala. Martin sa prudko zastavil pri kostolnej zvonici a začal s vysvetľovaním. „Vieš, ako mi chýba sneh a cencúle, však?“ Dievča znepokojene prikývlo.

          „Viem, ako sa všetko vráti... Stačí sa vyšplhať na najvyššie miesto u nás v mestečku a rozkývať oblaky!“ Povedal to s takým oduševnením, až Vločke vyrazil dych. Keď sa konečne spamätala, začala protestovať: „To nemyslíš vážne! Na oblak nedočiahneš z kostolnej zvonice. Je oveľa vyššie!“ Než stihla niečo dodať, Martin bol už dávno fuč. Bežal po točitom schodisku na samotný vrchol zvonice. Vločka šla za ním, a keď ho dobehla, celá sa rozžiarila. Toto miesto mala kedysi totiž na celom mestečku najradšej. Keď zapadalo slnko a obloha jemne zružovela, plávala niekde vysoko v oblakoch a snívala o tom byť dole. Úsmev na tvári jej zmazal Martinov výmysel. „Postavím sa na kraj veže a dočiahnem na oblak.“

          Vločka neverila vlastným ušiam. A to si myslela, že Martin sa polepšil, no namiesto toho stváral jednu lotrovinu za druhou. „Ako ti napadla taká hlúposť?“ Chlapec sa iba zaškeril. „To vieš, oblaky predsa so snehom súvisia. Možno sú lenivé, tak im pomôžem.“ Razom stál na samom kraji zvonice a dočahoval sa za bielym oblakom. Vločka ešte stále nestrácala nádej a snažila sa ho presvedčiť. „Okamžite odtiaľ zlez! Je to nebezpečné!“ Ale Martin bral jej slová na ľahkú váhu, dokonca sa posunul ešte o malý kúsok bližšie k oblaku. Chcel sa zasmiať, vraj nebezpečné. No než by to stihol, už sa pošmykol, a len-len že nespadol. V poslednej chvíli sa zachytil o roh zvonice.

          Vločka k nemu pribehla a snažila sa ho zachrániť. „Martin, si príliš ťažký.“ Chlapec vystrašene prosíkal: „Len ma nepúšťaj, Vločka, pomôž mi.“ Snažila sa, ale jedna z Martinových rúk sa jej vyšmykla zo zovretia, a tú druhú už nedokázala dlho udržať. Pozrela sa naňho. Keď v jeho očiach zbadala zúfalstvo, ktoré sa nedalo popísať, vedela, že mu musí pomôcť spôsobom, o akom sa nikdy nemal dozvedieť. „Martin, okamžite zavri oči!“

drawing-803115_1920.jpg

          „Čože? Prečo ich mám zavierať?“ Vločke neostávalo veľa času na vysvetlenie: „Len mi ver a zavri ich.“ Chlapec sa vystrašene nadýchol a urobil, ako mu kázala. Hneď potom pocítil čosi čudesné, celé telo ho šialene rozbolelo. Akoby sa mal roztrhať na malé kúsočky. A zrazu nič... Dlhá sekunda bez pocitov. A potom to prišlo, akoby sa vznášal v studenom novembrovom vánku. V tom mu Vločka chytila aj druhú ruku a naozaj sa vznášal. Spoločne sa rozplynuli na milióny malých vločiek a kĺzali sa pomaličky smerom nadol. Keď na zelený trávnik dopadla posledná biela vločka, všetky sa mierne nadvihli, bláznivo rozkrútili a Martin s Vločkou boli opäť ľuďmi.

          Dievča sa potešilo, pretože Martin vyzeral byť v poriadku. Iba sa obávalo, ako prijme to, že ona je skutočná vločka. Ale namiesto toho, aby kričal od hrôzy, bol prekvapujúco nadšený. „To bolo super!!! Ja som naozaj lietal! Všetko na mne lietalo!“ Tentokrát bola zmetená skôr ona, a to ju ešte viac prekvapovalo. „Tebe to nepripadá čudné, nechceš utiecť a skryť sa pod posteľ?“ Martin sa zasmial. „Prečo by som mal? Veď sme spolu snežili!“ Tomu naozaj nerozumela.

          Martin zbadal jej zmetený výraz a rozhodol sa jej všetko vysvetliť. „Vieš, keď si včera bola s Cencúľom pod schodmi, počul som, o čom ste sa zhovárali. A videl som, ako vám ruky svietili všetkými farbami. Tak som pochopil, kým v skutočnosti ste. No a dnes som nechcel skočiť z veže. Myslel som, že sa o mňa budeš báť a povieš mi pravdu o tom, kto si. Vieš, celý deň som bol nervózny, lebo ty si to najúžasnejšie stvorenie, aké som kedy videl a....“

          Vločka ho nenechala pokračovať. „Vieš, aké to bolo nebezpečné! Si taký nezodpovedný a hlúpy, čo ak by sa mi to nepodarilo. Človeka som ešte nikdy nemenila na sneh! Si vôbec celý!“ Vážne sa naňho pozrela, a v tom zbadala, že namiesto jednej ruky má iba prázdny rukáv. Od strachu zhíkla. „Ty nemáš ruku!“

          Martin sa na seba pozrel a zasmial sa. „Nie, to je v poriadku, mám ju pod kabátom.“ Teraz sa Vločka hnevala ešte viac, nielenže ju oklamal, ale ešte sa aj smial. „Tak ja sa o teba bojím a ty si takýto!“ Otočila sa a chystala sa od neho čo najďalej, keď ju schytil za ruku. „Vločka, prepáč mi. Ja som len chcel, aby sme boli priatelia.“

          Vločka sa naňho neveriacky pozrela. „Príšerne si ma vystrašil!! Myslíš, že ti to tak ľahko odpustím??“ Vločka zaťala zuby a v rukách sa jej razom objavila snehová guľa. Dievča sa poriadne zahnalo a hodilo ju Martinovi priamo do líca. „To máš zato, že vôbec nepremýšľaš!!“

 

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Mary - UPC

Fakt super... Teším sa na pokračovanie tejto záhadnej rozprávky, je zvláštne niečo také čítať a zároveň poznať autora... V pozadí čítania na teba stále myslím a zároveň viac spoznávam

Bludička - Re: UPC

Ďakujem, tvoje komentáre ma vždy veľmi potešia :) dúfam, že sa ti pokračovanie rozprávky bude páčiť :)

 


Posledné fotografie





Štatistiky

Online: 4
Celkom: 38809
Mesiac: 4711
Deň: 128