Vločka bola zo dňa na deň mrzutejšia a mrzutejšia. Keď varila, škrípala zubami, keď obsluhovala zákazníkov Zelenej krčmičky, mračila sa, a napokon keď upratovala, sťažka vzdychala. Len pred niekoľkými týždňami sa pozerala na svet v podobe snehovej víchrice a pýtala sa sama seba: „Prečo sa na seba ľudia hnevajú??“ Dnes už poznala odpoveď, veď ako by sa nemohla hnevať na Martina, keď si z nej robil dobrý deň?

          Čím bola Vločka mrzutejšia, tým sa Martin viac snažil. Ako sa ukázalo, mal neuveriteľný talent na pečenie. Cesto v jeho rukách priam ožívalo a už o chvíľu z neho boli voňavé perníky v podobe vianočného stromčeka, snehuliaka a veľkej striebornej vločky. Všetky dobroty naukladal na tácku a bežal s nimi ponúknuť Vločku, ktorá práve usilovne umývala dlážku. „Sú len pre teba, Vločka.“ Usmial sa a čakal, ale dievča iba nemilosrdne pokrútilo hlavou. „Nemám chuť.“

          Tak to šlo deň za dňom. Zelená krčmička doslova rozkvitla pod Martinovými rukami. Jedlo si každý pochvaľoval, a to dokonca aj bezzubá suseda. Ale to nebolo všetko, Martin sa totiž rozhodol zmeniť krčmičku od základov. Opravil strechu, natrel okenné rámy na zeleno a nalakoval drevenú podlahu. Vždy keď dokončil svoju prácu, celkom dolámaný zašiel do kuchyne za Vločkou a usmial sa. „Opravil som to podľa teba dobre??“

Martin sa chcel s Vločkou udobriť, ale ona si iba nahnevane odfrkla. „Ani som si nevšimla, že si dnes niečo robil.... Myslela som si, že si ležal v posteli ako obvykle.“ No Vločka klamala, pretože si dobre všimla, aký bol Martin snaživý. Vždy ho potajomky pozorovala, a pritom sa doširoka usmievala.

Martin bol pred Vianocami usilovný ako včelička, jeho rodičia sa z jeho zmeny natoľko tešili, že sa rozhodli darovať mu pod stromček nejaké darčeky namiesto uhlia v čižme. Jediné čo ich trápilo, bolo to, že Vločka sa s ich synom odmietala rozprávať, preto sa rozhodli, že ich nejako musia uzmieriť. „Musia stráviť nejaký čas spolu.“ Povedala krčmárova žena a plán bol na svete.

Týždeň pred Vianocami prikázali majitelia Zelenej krčmičky svojmu synovi, aby šiel do lesa po stromček. „Vločka, drahá, prosím ťa, choď s ním, inak namiesto stromu domov určite prinesie nejakú vyschnutú metlu.“ Dievča sa iba usmialo a razom boli obaja na ceste do lesa.

Martin sa zo spoločnej cesty veľmi tešil a hneď sa rozrozprával. „Sneh zmizol, lebo ty si sa zmenila na človeka?“ Vločke sa takéto otázky nepáčili, iba sa nahnevane zachmúrila. „O tomto by som sa s tebou nemala zhovárať.... Ale je to tak.“ Nevedela prečo, ale keď sa dívala na jeho natešenú tvár, už sa nechcela hnevať a rozhodla sa mu všetko porozprávať.

„Sme traja. Ja, Cencúľ a Mráz. Ja som tu iba preto, že som získala povolenie, ale Cencúľ ho nemá. Keby to Mráz vedel, bol by veľmi nahnevaný.“ Pre Martina to bolo neuveriteľné, začal sa usmievať od ucha k uchu. „Ty si snehová víchrica?!!“

„Pssst, nekrič tak, niekto by ťa mohol počuť. A máš pravdu som snehová víchrica, ale hlavne som každá a jedna vločka, ktorá spadne na zem.“ Martin sa opäť zazubil, a hneď potom začal prosíkať. „A nemohli by sme spolu snežiť, prosím, prosím.“ Ruky spojil ako pri modlení a na tvári mal razom oči psíka.

„Čo ti to napadá, nielenže sa na teba hnevám za tú poslednú hlúposť, a ty chceš zase vyviesť nejakú lotrovinu??“ Vločka si nahnevane dupla nohou, no to Martina očividne neodradilo.

„Zmenil som sa, stále pracujem, k ľuďom som milý a snažím sa.... Nejde o lotrovinu, je to predsa iba trochu snehu... Myslel som si, že keď sme priatelia...“ Hnev z Vločky razom vyprchal. Celý čas predsa chcela, aby boli priatelia, a konečne sa jej to splnilo.

„Dobre, ale rýchlo, lebo potom už musíme nájsť vhodný stromček.“ Vločka chytila Martinove ruky do svojich dlaní. Po druhýkrát sa chlapec cítil inak. Telo ho pri premene na stovky a tisícky vločiek nebolelo. Videl, ako celý zbelel, vlasy mu prudko osiveli, potom sivú vystriedala strieborná, a v tom obaja aj s Vločkou zmizli. Vo vzduchu akurát poletoval sneh. Letmý vánok ho odfúkol k neďalekému stromu, na ktorom sa obaja zjavili opäť ako ľudia.

„Myslím, že sme práve našli tú správnu jedličku,“ povedala Vločka. Potom obaja natešene zoskočili a začali spoločne píliť. Dievča sa už nehnevalo, práve naopak. A kým si obaja rozradostene pospevovali, akosi zabudli na ostražitosť, a hlavne nato, že ich môže niekto pozorovať.

Ďaleko v tmavom kúte lesa sa jemne mihali dve svetielka nahnevaných očí. Ich majiteľ s dlhými pavúčími nohami, Ivan Cencúľ, rozzúrene zaťal zuby a pobral sa preč. Keby ho v tú chvíľu videla Vločka, vedela by, že z takéhoto hnevu nevzíde nič dobré.