Vianočné ráno je zo všetkých v roku najkrajšie. Svet pokryjú ťažké biele periny a na každej strieške sa zjavia ligotavé cencúle, ktoré v lúčoch štrbavého slnka hrajú všetkými farbami. Avšak toto vianočné ráno bolo iné, pretože na svete nebolo jedinej vločky... Vonku bol síce poriadny mráz a aj cencúľov bolo neúrekom, ale po snehu ani stopy.

Čiernovlasé dievča na svoju povinnosť snežiť dávno zabudlo. A niet sa čo čudovať, keď sa celý čas chichúňalo v kuchyni s Martinom. Ruky mali plné práce, no i tak sa neprestávali smiať. Občas ich vyhrešila Martinova mama, ktorá chcela, aby bolo všetko perfektné. „Ach, snažte sa, snažte, veď viete, kto s nami bude tráviť Vianoce.“

Keď odbila tretie hodina, špeciálni hostia boli v Zelenej krčmičke. Nebol to nik iný než klebetná bezzubá suseda a veselý kaplán. Pani domu na nich chcela urobiť dojem. Ale suseda si aj tak čosi zašomrala popod nos, no než by to mohol niekto počuť, kaplán vytiahol husle a začal trilkovať jedna radosť. Ťahal sláčik hore a dolu, pričom sa po celej krčmičke ozývala čarovná melódia. Vločka a Martin sa dokonca na krátku chvíľu vzdialili od hrncov a panvíc a svižne si zatancovali.

Aj keď vonku nebol sneh, boli to tie najkrajšie Vianoce pre majiteľov Zelenej krčmičky. Ich syn konečne nebol mrzutý a nesťažoval sa. To bol najkrajší darček, ktorý dostali pod vianočný stromček. Martin celý žiaril, pretože strávil s Vločkou ten najlepší deň a tešil sa o to viac, lebo ho pod stromčekom po dlhom čase nečakalo uhlie. Našiel tam sadu nádherných novučičkých panvíc.

Vločka rozbalila svoju hnedú škatuľu a objavila v nej modré huňaté rukavice, na ktorých boli vyšité strieborné vločky. Od radosti hneď všetkých vyobjímala, dokonca aj bezzubá suseda sa z toľkej náklonnosti začervenala.

Vločka svoje rukavice použila v ten istý večer, keď sa pobrala s rodinou spievať vianočné koledy. Veselý kaplán si so sebou vzal svoje zázračné husle a pred prvým domom, ktorý bol po ruke, začal vyhrávať. Veselí koledníci si zapálili sviece a začali si pospevovať. Jedine Vločka zakrátko vypadla z rytmu, všimla si totiž niečo zvláštne. Strechy domov boli ovenčené ťažkými cencúľmi, priam sa pod nimi prehýbali.

Vločka si po dlhom čase spomenula na Ivana. Vianoce vždy trávili spolu väčšinou pred nejakým oknom, na ktorom sa náhle objavili odtlačky dvoch nosov. Uvedomila si, že Ivan je vonku úplne sám a od zlosti vrhá na strechy jeden cencúľ za druhým. Sťažka si vzdychla, a potom opäť začala spievať.

Kaplán sa so svojimi veselými husličkami napokon pobral až pred kostol, kde sa už o malú chvíľu začala polnočná omša. Vločka si všimla, že veža kostola bola úplne zamrznutá, keď vošli koledníci do vnútra, striaslo ich od príšerného chladu. V kostole počas zimy nikdy nebolo veľmi teplo, všetci si vždy treli uzimené ruky a na tvári sa im objavili červené líčka vyštípané od mrazu. Ale tieto Vianoce boli iné, vzduch bol ľadový.

          Počas omše kňaz drkotal zubami pritom, ako pomaličky odriekal modlitbu. Ostatní ho nasledovali s rovnakým drkotaním. Najprv sa zdalo, že zimu všetci zvládnu, avšak potom sa stalo čosi čudesné. Na jednej zo stien kostola sa objavil maličký kúsok ľadu. Niečo náhle prasklo a ľad začal rásť a mohutnieť. Z ničoho nič pokryl celú jednu stenu kostola. Keď to ľudia zbadali s krikom utiekli. Iba Vločka ostala v kostole a zamyslene sa dotkla ľadu. „Potratil si rozum Ivan? Čo to vyvádzaš??“