Choď na obsah Choď na menu
 


Kapitola 1: Na Mesiac

haunted-castle-1802413_1920.jpg

article preview

            Ľudka Vranová nebola žiadna padavka. Už keď mala šesť rokov, prvýkrát vo svojom živote tuho zaťala zuby a išla si za svojím hlava-nehlava. Dnes, o štyri roky staršia a sedem mliečnych zubov chudobnejšia, sa snažila byť presne taká tvrdohlavá ako to rozkošné dievčatko, ktoré si prvýkrát sadlo do školskej lavice.

            Ľudka mala dlhé hnedé vlasy. Boli husté a neposlušné. Mama jej ich vždy vyčesala do drdola, ale nepoddajný pramienok si stále nejako našiel svoju cestu a padal jej do čela. Keď si Ľudka začala česať vlasy sama, neposlušných pramienkov bolo aspoň zo päť. Po hodine telocviku jej gumička vždy znenazdajky praskla a Ľudkine vlasy boli rovnako strapaté, ako keď vstala z postele.

            Dievča malo sýtozelené oči so zvláštnou iskrou, ktorou si hneď dokázalo získať každého. Stačilo povedať: „Ahoj, ja som Ľudka.“ Zaklipkať očami a Ľudka mala nového kamaráta alebo kamarátku. Jej mama, Nina Vranová, mala kedysi taký istý pohľad. Niekto raz dokonca Ľudke povedal, že iskru v očiach zdedila po mame. Ale Nina Vranová takéto oči dávno nemala. Boli stále sýtozelené, no iskra sa s vekom stratila.

            Ľudka sa so svojou unavenou mamou stretávala vždy o pol šiestej večer. Vtedy prišla do ich malého bytu z práce a spoločne s Ľudkou sa navečerali. Večera sa po čase zmenila na akýsi rituál. Bolo povolené štrnganie lyžicami a hlučné mľaskanie. Inak boli obe ticho. Keď bola Ľudka so svojou lyžicou takmer na dne taniera, prišiel čas na otázku. „Mami, ako bolo v práci?“

            Nina mierne zaškrípala zubami, a potom sa neisto usmiala. „Dobre. A ty si sa mala ako v škole?“

            Ľudka zagúľala očami. „Dobre.“

            Navzájom si klamali a obe to dobre vedeli. Po večeri sa Nina pustila do umývania riadu a Ľudka si začala robiť domáce úlohy. Bola to matematika. Samé čísla... Ľudka sa na ne chvíľu dívala s pozoruhodným záujmom, a potom jej myseľ ušla niekam veľmi ďaleko.

            Ocitla sa na Mesiaci. Nemala skafander, pretože žiaden nepotrebovala. V škole jej učiteľka jednostaj opakovala, že na Mesiaci nie je kyslík, a preto sa tam nedá dýchať, no Ľudka tomu neverila.

            Jej učiteľka s hrubými čiernymi okuliarmi  a bez štipky fantázie si s ňou nijako nevedela dať rady. „Ľudka, povedala som ti to aspoň stokrát, na Mesiaci sa nedá dýchať.“

            Dievča sa zachmúrilo a zaťalo zuby tak, až jej zaškrípali zadné stoličky. „Pani učiteľka, vy ste tam nikdy neboli, tak ako to môžete vedieť?“ Potom sa prísna učiteľka nazlostila a poslala Ľudku kľačať do kúta.

            V ten večer však Ľudka na kút dávno zabudla, pretože myslela iba na Mesiac. Mala oblečené džínsy a teplý sveter, lebo na Mesiaci bolo chladno. Prechádzala sa po mesačnom svite a usmievala sa. Keď okolo nej prešla nejaká hviezda, rýchlo vybrala metlu a začala zametať, pretože všade bol roztrúsený hviezdny prach.

            V škole hovorila o Mesiaci každému, kto mal o to záujem. Raz za ňou prišla Klára. Bola to vychudnutá blondínka s ostrým jazykom. Zo školy nosila samé jednotky, a to čo povedal učiteľ, považovala za svätú pravdu. Klára sa postavila pred Ľudku a začala drzo rýpať. „Stále básniš o Mesiaci, ale ako sa tam dostaneš?“

            Ľudka s odpoveďou neváhala ani minútu, hrdo zdvihla bradu a stála si za svojím. „Poletím tam balónom.“

            Klára sa nepríjemne zasmiala. „Na Mesiac sa nedá dostať balónom, to vie aj malé decko. Si hlúpa Ľudka.“

            Ľudka nemohla uveriť vlastným ušiam, počula, ako sa jej celá trieda začala posmievať, a tak nahnevane dupla nohou. „Ja sa tam dostanem balónom, veď uvidíš!“

            Od tej chvíle si Ľudka začala šetriť na cestu balónom. Každý našetrený cent si schovala do plechovej nádoby pod posteľ a s malou dušičkou dúfala, že raz bude mať dostatok peňazí. Trvalo to celé mesiace, kým Ľudka pochopila, že toľko peňazí sa jej podarí našetriť, až keď bude dospelá. Jedného dňa vysypala eurá z plechovice a začala ich s očakávaním prerátavať. Vtedy si uvedomila, že si nemusí kúpiť jeden veľký balón, keď má možnosť kúpiť si desiatky malých.

            Skoro ráno zašla do obchodu a za mince si nakúpila deväťdesiatdeväť balónikov. Po druhej vyučovacej hodine si vzala malú taštičku s balónmi a bežala do telocvične. Tam bolo hélium, ktoré sa malo použiť na valentínsky večierok. Ľudke trvalo dobré tri hodiny, kým nafúkala všetky balóny. Priviazala ich k  ťažkému drevenému stolu a čakala. Keď zazvonilo na veľkú prestávku a všetky deti vybehli na školský dvor, Ľudka už mala balóniky pripevnené k ruke. Okno otvorila dokorán a zrazu letela.

            Balóny ju vyniesli vysoko do vzduchu. Ľudka sa ocitla na školskom dvore a všetky deti očarene híkali. Prekrikovali sa a snažili sa vyskočiť čo najvyššie, aby sa za ňou natiahli, zrazu chceli ísť na Mesiac všetci.

            „Ľudke sa to podarilo, letí preč!!“ Kričalo dievčatko v ružových šatách a poskakovalo z nohy na nohu.

            „Vezmi ma so sebou!“ Povedal chlapec v modrej bunde, ktorý Ľudku občas ťahal za vlasy.

            Ľudka sa na všetkých veselo usmiala. „Budem vám všetkým z Mesiaca mávať. Majte sa tu dobre!“

            Dievča už bolo vysoko na oblohe, keď si ju všimla jej prísna učiteľka. Od hrôzy začala vrieskať. „Okamžite zlez!! Počuješ?!“ Ľudka si učiteľkin nahnevaný hlas nevšímala. Iba sa smiala a letela ďalej.

            Na cestu sa dobre pripravila. V kapsičke mala chlebík s džemom a za hrsť orieškov. Myslela si, že bude letieť zopár hodín, a tak sa výkriky z dvora rozhodla ignorovať. Musela sa predsa ako hlavný pilot na tejto misii sústrediť. Zhlboka sa nadýchla a čakala, že už o chvíľu vyletí vysoko do oblakov. Avšak deväťdesiatdeväť balónov sa náhle zastavilo. Ľudka spočiatku nechápala, čo sa stalo, akoby ostala stáť uprostred oblohy. Potom si však všimla, že jej dopravný prostriedok na Mesiac zachytili konáre stromu.

            Učiteľka sa postavila k Ľudke, ktorá ešte stále visela vo vzduchu a namosúrene si dupla nohou. „Ľudmila Vranová, sľubujem, že toto bude mať následky.“ Vtedy strapatá Ľudka pochopila, že jej mama sa na ňu bude opäť hnevať.

night-4664543_1920.jpg

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
 


Posledné fotografie





Štatistiky

Online: 1
Celkom: 44906
Mesiac: 4636
Deň: 96