Choď na obsah Choď na menu
 


Kapitola 3: Zabudnuté

haunted-castle-1802413_1920.jpg

article preview

           Jedného dňa vzala Nina svoju dcéru na vlakovú stanicu. Držala ju tuho za ruku a mala pevne stisnuté pery. Odkedy sa dozvedela o Ľudkinom pokuse letieť na Mesiac, neprehovorila s ňou ani polku slova. Mlčala ako hrob, a to Ľudku mrzelo viac, ako keby na ňu nakričala. Občas sa Ľudka na mamu začala doširoka usmievať, a potom sa rozhovorila o ich poslednom výlete v Tatrách. „Pamätáš sa na tie dve veveričky. Skákali tak rýchlo, akoby leteli. Nemyslíš?“

            Nina Vranová sa potichučky posadila do vlaku rovno vedľa svojej dcéry a pozorovala ju prísnym pohľadom, no odpovedať sa nechystala.

            Ľudka sa rozhodla, že sa len tak ľahko nevzdá. „Podľa teba vedia veveričky lietať? Je to možné?“ Nina zaťala pery ešte tuhšie, a vtedy Ľudka pochopila, že to nemalo žiaden zmysel. Preto sa na mamu pozrela vážne. „Viem, že sa hneváš. Mrzí ma, že sa so mnou nerozprávaš. Už  nikdy mi nič nepovieš?“

            Nina sa pozrela do veľkých zelených očí svojej strapatej dcéry a zrazu neodolala. „Musíš konečne pochopiť, že keď vystrájaš hlúposti, vždy to bude mať nejaké následky.“

            „Ale mami, ja predsa nevystrájam, chcela som si iba splniť sen a byť chvíľu na Mesiaci. Nemusíš sa báť, po čase by som sa vrátila k tebe domov. Nenechala by som ťa dlho samú.“

            Nina sa nikdy nevedela rozčúliť. Bola to pokojná žena, ktorá pri pánovi X iba sklonila hlavu a s ťažkým povzdychom si vypočula jeho kritiku. Niečo ako poriadny hnev a krik vlastne ani nepoznala. No keď sa pozrela na svoju dcéru, ktorá bola podľa nej kdesi vysoko v oblakoch, rozhodla sa kričať ako nikdy pred tým. „Spamätaj sa už konečne, Ľudka! Na Mesiac sa nedá len tak letieť! Prestaň už konečne snívať!!“

            Ľudka sa šokovane pozrela na svoju mamu, a potom bez rozmyslu povedala, čo jej slina na jazyk priniesla. „Nikdy neprestanem snívať! Pretože ak by som prestala, bola by som presne ako ty!“

            Potom sa Nina iba zhlboka nadýchla. Na ďalšie slová sa už nezmohla. Vtedy si uvedomila, že škola pre nepolepšiteľné deti bola tou najlepšou voľbou pre jej dcéru. Zvyšok cesty obe mlčali. Ľudka dokonca občas škrípala zubami. Tento raz nebola Nina jediná, ktorá sa hnevala. Ľudka chápala, že pre ňu jej učiteľka nemala zľutovanie, no prečo jej nerozumela vlastná mama?

            Po dlhých troch hodinách ťaživého ticha vlak konečne zastavil na poslednej zastávke. Všetci cestujúci už dávno vystúpili, vo vlaku ostali iba dve, Ľudka a jej mama. Keď si strapaté dievčatko pozrelo vlakovú stanicu, všimlo si názov mesta. Volalo sa Zabudnuté. Ten názov sa Ľudke nepáčil. Veď kto už by chcel bývať v Zabudnutom?

            Z vlakovej stanice sa nedalo dostať do mestečka autom. Bola tam iba poľná cesta, a tak sa po nej Nina vybrala pomalým krokom s Ľudkou, ktorá sa stále hnevala. Trvalo trištvrte hodiny, kým sa ocitli pred veľkým kaštieľom. Mal jednu vežičku a veľa podkrovných izieb. Keď sa na to miesto Ľudka pozrela, bola si istá, že tam jej sny nájdu svoj nový domov.

Z ťažkých drevených dverí zrazu vykukla sivá hlava. Po chvíli sa zjavilo celé malé zhrbené telo, patrilo starej žene s krivým nosom. Pani Krákavá vyzerala ako čarodejnica. Ľudke sa na tvári zjavil spokojný úsmev, uvedomila si, že sa jej splnil jeden z jej snov. Veď ona predsa vždy chcela stretnúť bosorku.

Krákavá sa milo usmiala na Ninu a priateľsky ju chytila za rameno. „Pani Vranová, veľmi si vážime, že ste sa rozhodli práve pre našu školu pre nepolepšiteľné deti. Dosahujeme rýchle výsledky, určite svoje rozhodnutie neoľutujete. Vaša dcéra je v tých najlepších rukách.“ Ľudka sa pozrela na ruky pani Krákavej. Toto boli najlepšie ruky? Boli žilovaté a posypané stareckými škvrnami. Pani Krákavá v nich držala hnedú škatuľu. Ľudka sa na ňu so záujmom pozrela. Bola na nej malá nálepka s nápisom: KREHKÉ. To Ľudku ešte viac zaujalo. Čo v nej asi tak mohla mať?

Pani Krákavá zrazu podala hnedú škatuľu Nine a milo sa na ňu usmiala. „Tu je to, o čom sme sa bavili po telefóne. Dávajte nato veľký pozor. A nezabudnite, je to veľmi krehké.“ Nina si opatrne prevzala balíček a zatvárila sa divne. Ľudka na nej takýto výraz ešte nevidela. Bolo to zvláštne.

Chvíľu ticha prerušila pani Krákavá. „Je na čase sa rozlúčiť.“

Nina prikývla, potom sa vážne pozrela na Ľudku a stisla jej ruku. „Nezabudni, tu musíš poslúchať.“ Potom sa aj s krehkým balíčkom otočila na päte a kráčala preč zo školy pre nepolepšiteľné deti. Ľudka tam ostala s neznámou ženou a pozrela sa na ňu s očakávaním, bola si totiž istá, že pani Krákavá vie čarovať. Tá ju však iba namrzene chytila za ruku a vzala ju do vnútra.

Zvonku vyzerala škola pre nepolepšiteľné deti úchvatne, no vo vnútri sa všetko akosi rozpadávalo. Ľudka sa ocitla v úzkej chodbe s hnedou doškriabanou dlážkou. Privítali ju veľké kyvadlové hodiny, ktoré boli od minulého storočia pokazené. Ručičky ukazovali posledných osemdesiatpäť rokov trištvrte na tri.

Pani Krákavá kráčala po úzkej chodbe pomalým krokom, dlhá sukňa sa jej pri tom natriasala a vydávala zvláštny šuchotavý zvuk. Ľudka sa šibalsky usmiala, pretože dúfala, že takúto chôdzu majú bosorky. Vďaka pomalej chôdzi si dievčatko mohlo pozrieť čiernobiele fotografie, ktoré viseli na stene s modrou tapetou. Boli tam malé a aj veľké deti. Ľudke sa fotografie nezdali byť ničím výnimočné. Iba si uvedomovala, že ani jedno dieťa sa na nich neusmievalo.

Pani Krákavá sa po chvíli ticha konečne ozvala. „Vidíš poslednú parketu napravo?“ Stará žena na ňu ukázala prstom a Ľudka prikývla. „Nikdy na ňu nestúpaj. Nedrží. Keď na ňu stúpiš, spadneš rovno do pivnice. Nesvieti tam svetlo a je to poriadne bludisko. Minule sme tam hľadali malého Olivera dobré tri dni.“ Ľudke sa tri dni v tmavej pivnici nezdali byť až také strašidelné, no podľa výrazu pani Krákavej to bola tá najhoršia vec na celom šírom svete.

Po piatich minútach sa Ľudka konečne ocitla vo svojej triede. Bola veľmi malá s kvietkovanou oranžovou tapetou. Nachádzali sa v nej tri veľké okná, ktoré presvetlili celú triedu, no tá napriek tomu pôsobila zvláštnym pochmúrnym dojmom. Ľudka sa pozrela na svojich nových spolužiakov. Všetci vyzerali nejako zvláštne. Niektorí príliš vážne, iní smutne. Ľudke hneď padla do oka Majka. Dievča malo husté kučeravé vlasy, ktoré Ľudke pripomínali vodopád. Na srdcovitej tvári boli malé modré oči, ktoré sa kedysi neprestajne smiali.

Vedľa Majky sedela chudučká Valentína. Ľudke pripomenula tie prekrásne bábiky, ktorým jej mama lepila mihalnice na oči. Malá Ľudka Vranová si zrazu uvedomila, že Valentína by mala určite sedieť v továrni a všetci pracovníci by mali podľa nej vyrábať bábiky. Iba tak pre seba sa usmiala. Občas totiž počula dospelých ako hovoria, že je niekto pekný ako bábika. Ona bude hovoriť, si pekná ako Valentína.

Ľudka sa ešte chvíľu pozerala po miestnosti, a potom ju pani Krákavá vyzvala, aby si sadla. Jediné voľné miesto bolo pri chlapcovi. Ľudka na chlapcov väčšinou neposlušne vyplazovala jazyk a smiala sa im, no tento vyzeral inak. Volal sa Samuel. Dievča vždy vedelo, čo má povedať, ale pri ňom sa iba mierne začervenalo a nezmohlo sa na jediné slovo.

Samuel bol malý chudý, žilovatý chlapec. Jeho rodičia boli pomerne vysokí a aj Samuel mal byť raz vysoký, no teraz bol ešte malý. Chýbali mu tri zuby, a preto sa veľmi neusmieval. Raz mi dorastú tak ako ostatným, hovoril si v duchu.

Všetci žiaci v škole pre nepolepšiteľné deti mali niečo na rováši. Jediný, kto prišiel do tejto zvláštnej školy s čistým štítom, bol Samuel. Nikdy nevyviedol žiadnu neplechu a všetci z jeho okolia o ňom hovorili, že to bol poslušný a tichý chlapec. Raz z neho vyrastie ten najslušnejší chlapec. No napriek tomu sa Samuel ocitol v čudnej škole so zvláštnymi praktikami. Jeho rodičia by ho poslali inde, ale žili v malom domčeku v Zabudnutom a široko ďaleko tam nebolo inej školy.

bosorka.png

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
 


Posledné fotografie





Štatistiky

Online: 2
Celkom: 44906
Mesiac: 4637
Deň: 101