Choď na obsah Choď na menu
 


Kapitola 5: Skrinka na sny

haunted-castle-1802413_1920.jpg

article preview

              Samuel nechápal, prečo bol o polnoci na školskom dvore. Bolo to proti pravidlám a on ich vždy bez rozmyslu dodržiaval. S ťažkým povzdychom si spomenul, ako sa zobudil o pol dvanástej. Vstal z postele a chcel sa prešmyknúť do kuchyne, bol totiž poriadne smädný. Opatrne prešiel okolo chrápajúcej pani Krákavej, ktorá zaspala vo veľkom kresle na chodbe. Podarilo sa mu obísť aj poslednú parketu napravo a zrazu už bol v kuchyni. Samuel vypil najprv jeden pohár, potom druhý, a napokon sa rozhodol vrátiť späť do postele. V úzkej chodbe sa však znenazdajky objavila jeho spolusediaca Ľudka, no bola tam aj utáraná Simona s Majkou a Valentínou.

            Pani Krákavá sa hojdala vo svojom kresle. Samuel počul monotónny zvuk starého nábytku a upokojil sa, pretože našťastie spala. O chvíľu sa však hlučné chrápanie začalo pomaly spomaľovať, akoby sa mala pani Krákavá zobudiť. Vtedy sa Ľudka na všetkých varovne pozrela a pološeptom im dala najavo, čo majú robiť. „Utekajte!“

            Tak sa Samuel ocitol na školskom dvore. Bol v skupinke dievčat, ktoré chceli podľa neho určite urobiť niečo nekalé, a to sa mu vôbec nepáčilo. „Mali by sme byť v posteli, nemyslíte??“ Samuel sa snažil dievčatá presvedčiť o tom, že na školskom dvore nesmú byť o polnoci, ale ani jedna ho nepočúvala.

            „Musíme zistiť, kam miznú námesačné deti. Niečo tu nie je s kostolným poriadkom. Poznala som Andreja, bol to veselý chlapec... prečo je zrazu ako bez života?“ Ľudka chcela vyriešiť záhadu za každú cenu.

            Samuel sa pozrel na dievčatá vážne. „Mne sa nezdá, že by s Andrejom nebolo niečo v poriadku. Pred tým sníval s otvorenými očami, a teraz robí to, čo má. Vyzerá to tak, že je konečne v poriadku.“

            Všetky dievčatá sa pozreli na Samuela varovne. Ako prvá sa ozvala pohoršená Simona. „Toto nemyslíš vážne Samuel. Nikto nemá právo ukradnúť nám sny!“ Simona by pokračovala a určite by sa nahlas rozkričala, ale Ľudka ju upokojujúco chytila za rameno, a tak si iba nahlas vzdychla.

            Ale Samuela jej hnev očividne nevystrašil, a preto sa pýtal ďalej. „Prečo si myslíte, že na školskom dvore zistíte, ako miznú námesačné deti?“

            Tento raz sa rozhodla odpovedať Ľudka. „Nemohla som zaspať, a potom sa v izbe zrazu zjavil dlhý vychudnutý tieň. Hneď som vedela, že patrí pani Lavínovej. Chvíľu som ju pozorovala, a ona potom zobudila Lenku, tá ani nemukla. Rýchlo sa postavila, pričom pani Lavínová ju ťahala kamsi preč...“

            Ľudka si spomenula, ako dlaň maličkej Lenky vkĺzla do vychudnutej ruky pani riaditeľky a roztriasla sa od hnevu. Ledva sa obe priblížili k dverám a Ľudka už vstala z postele. Rozhodla sa, že ich bude sledovať. Vyšla z izby za nimi a zistila, že obe smerujú do riaditeľkinej pracovne. Chvíľu sa pozerala cez kľúčovú dierku. Videla, ako pani Lavínová posadila námesačné dievčatko na stoličku. Potom jej pomohla obliecť sa a blížila sa k dverám. Ľudkine srdce bilo na poplach, bála sa, že ju riaditeľka uvidí, našťastie sa stihla včas skryť za starý gobelín. Obžrali ho mole a voňal ako Ľudkina babka, ale ako miesto na skrýšu to bolo perfektné.

            Dievča sa tam chvíľu snažilo polapiť dych, a potom na chodbe opäť počula kroky. Pani Lavínová sa vrátila do svojej kancelárie, no nebola sama. Poslušne ju sprevádzali drobné nožičky námesačného Andreja. Ledva sa za nimi zavreli dvere a Ľudka už vyšla spod gobelínu a bežala ich pozorovať cez kľúčovú dierku.

            Jej oko zbadalo, ako riaditeľka obliekla Andreja. Vtedy Ľudka pochopila, že deti len tak nemiznú zo Zabudnutého, oni jednoducho odchádzajú. Pani Lavínová zdvihla slúchadlo z vidlice telefónu a začala vytáčať nejaké číslo. Telefonovala potichu, a preto Ľudka počula iba útržky viet. „...sú pripravení... stretneme sa na školskom dvore...“

            Ľudka neváhala ani minútu. Jej oko prestalo sledovať pani Lavínovú. Dievča sa v chvate rozbehlo do izby a zobudilo dievčatá. Po krátkom vysvetľovaní, zahlásilo. „Je čas na sledovanie.“

            Tak sa Simona, Majka a Valentína spoločne s Ľudkou ocitli o polnoci mimo postele. Keď si to vypočul Samuel, iba neveriacky krútil hlavou. „Aj tak si myslím, že je to vec našej riaditeľky a vás do toho nič nie je.“

            Tento raz ho už nedokázala počúvať Majka. „Už ani slovo Samuel. Počuješ?“ Samuel si bol istý, že žiadne dievča sa mu nikdy nevyhrážalo, no pritom ako nahnevane sa na neho Majka pozerala, sa rozhodol, že bude radšej mlčať.

            Tak si všetci spoločne posadali na trávu a čakali, čo sa bude diať. Bolo pol jednej, keď si Valentína uvedomila, že jej od únavy začali klipkať oči. Cítila, ako jej viečka pomaly oťažievali. Už-už by zaspala, ale Simona do nej štuchla, a tak sa opäť začala pozerať na kaštieľ. V celom kaštieli svietila iba jedna svieca. Mihotavé svetielko zaplavilo riaditeľkinu kanceláriu, a preto deti na školskom dvore mohli pozorovať jej chudý tieň, ako sa nervózne prechádzal po izbe.

            „Trvá to akosi pridlho.“ Ospalá Valentína už chcela byť zahrabaná pod svojím ťažkým paplónom, no jej ponosovanie nebral nikto na vedomie.

            „My vydržíme.“ Povedala Ľudka rázne a Majka so Simonou sa na ňu odvážne usmiali.

            Kým sa niečo začalo diať, bola už jedna hodina ráno. Vtedy sa pred kaštieľom objavili dve autá. Všetky deti sa skryli za veľký dub a sledovali situáciu. O chvíľu už na školský dvor docupkala aj pani Lavínová s námesačnými deťmi. Z každého auta vystúpila dvaja dospeláci a Ľudka hneď pochopila, ktorá bije.

            Pozreli si s očakávaním Andreja a Lenku. Dívali sa na nich ako na najnovší tovar v obchode. Najprv z jednej, potom z druhej, a napokon aj z tretej strany. Pani Lavínová už nedočkavo poskakovala z nohy na nohu. Prezeranie podľa nej trvalo akosi pridlho, pretože napokon naliehavo začala rozprávať. „Nemusíte sa báť. Vaše deti sú konečne v poriadku. Už nikdy nebudú snívať o hlúpostiach. To, na čom sme sa dohodli, som splnila do bodky. Vďaka našej najnovšej verzii skrinky na sny sú vaše deti konečne vyliečené.“

            Rodičia rovnako netrpezlivo prikývli, a potom naložili svoje deti do áut a už ich nebolo. Pani Lavínová si unavene zazívala a pobrala sa konečne do postele.

            Ako prvá sa ozvala Majka. „Videli ste to? Tie deti nikam nemiznú, berú si ich domov rodičia.“

            Ľudka to chápala rovnako ako ostatní, no v hlave jej neustále vŕtalo čosi iné. Prečo si dospelí mysleli, že deti, ktoré snívajú, sú choré? Prečo ich nechápali? Na chvíľu bola nazlostená, ale potom jej myšlienky prerušila Simona. „Za všetkým stojí tá skrinka na sny. Vie niekto z vás, čo to vlastne je?“

            „Netuším..., ale som si istá, že to zistíme.“ Povedala Ľudka rozhodne a Samuel iba neveriacky pokrútil hlavou. Vo vzduchu totižto začal cítiť problémy.

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
 


Posledné fotografie





Štatistiky

Online: 2
Celkom: 44907
Mesiac: 4637
Deň: 94