Choď na obsah Choď na menu
 


Kapitola 2.

processor-4354460_1920.jpg

article preview

Mestečko bolo skvelo zásobené. Nielen že tu mali kapacity schopné vymyslieť čokoľvek, mali tu aj prostriedky, aby nápad premenili na skutočnosť. Konštrukciu robota aj s výkonným jadrom, ktoré by dokázalo napájať mestečko niekoľko rokov, už mali nachystanú. Teraz prišla ale ťažšia časť. Bolo nutné prepojiť procesory v presnom poradí a do každého nahrať príslušne upravený program. Emilov program dokázal vytvoriť nezávislú entitu. Tá ale mala problém zvládať toľko dát naraz. Rozdelenie práce do autonómnych systémov malo odľahčiť hlavný procesor. Aspoň v to dúfal Artur, a teraz už aj Emil a Igor.

„Tak čo, cítiš sa na ďalšiu tour alebo to už vzdáš?“ Igor sedel pri barovom pulte. Popíjal pivo, keď sa vedľa neho objavila Karin.

„Vzdať sa? Nikdy!“ Na tvári sa mu objavil úsmev. Karin ho jemne opätovala. „Teraz ale nemôžem.“ Sklonil hlavu k pultu, na ktorom ležala hlava robota. Pripomínala ľudskú, no namiesto tváre mala len hlbokú preliačinu.

„Tak to bude poriadne škaredý robot.“ Odfrkla Karin a objednala si brendy.

„Práve naopak.“ Zaškeril sa Igor.

„Ukáž,“ vytrhla mu hlavu spod rúk. Párkrát ju pootáčala v rukách, a potom mu ju vrátila. „Robot s dierou v ksichte. To vydesí aj dospelých!“ Pokrútila hlavou a odchlípla si poriadny dúšok brandy.

„Ešte to nie je hotové!“ Malými kliešťami vyberal zo škatuľky ligotavé kúsky a umiestňoval ich do prázdneho miesta v tvári.

„Ty dávaš projektory z fotónového pera do tváre?“ Začudovala sa. „Chceš mu vytvoriť reálnu tvár?“

„Presne tak.“ Igor sa usmial. „Fotónové dlaždice vytvoria obraz jeho tváre, na ktorom bude môcť napodobňovať rôzne emócie.“

„Zaujímavý nápad,“ prikývla na znak uznania. „Aj keď na čo to bude? Počula som, že aj tak je nemožné vytvoriť umelú inteligenciu, ktorá by to mohla využiť.“ Pokojne dopila brandy a objednala si ďalšie.

„Až do dnešku.“ Igor bol po dlhom čase úplné zažratý do práce. Odpovedal len kuso a bez emócií, čo si Karin hneď všimla.

„Tak pracuj,“ usmiala sa a kopla do seba celú brandy naraz. „No vyzývam ťa na odvetu hneď, ako ten tvoj malý projekt dokončíš.“

„Samozrejme,“ usmial sa, no bol to len automatický úsmev. Karin vstala a nechala ho na bare samotného.

Prešlo niekoľko dní a robot bol pripravený. Igorova holografická tvár zatiaľ nenadobudla žiadnu podobu. Keďže vytvárali niečo živé, chceli, aby si tvár zvolilo samo. Jej ovládanie mal na starosti pohybový softvér. Ten ovládal každý pohyb robota. Napriek tomu, jeho nápad urobil na Emila a Artura dojem aj keď mal malú chybičku krásy. Vlastná tvar by robotovi zakrývala výhľad. Oči, teda kamery, boli vpadnuté do dutiny, a tak by nedokázali vidieť skrz holografickú tvár. Stačilo ale pár jednoduchých úprav a všetko bolo v poriadku. Aj keď kamery umiestnili na čelo, neprekážalo to. Boli takmer neviditeľné.

            „Pripravený?“ Artur sa chytil spínača.

            „Posledná kontrola.“ Emil zodvihol datapad a overil si, že všetko je v zelenom. Hlavne teda poistka. Vírus, umiestnený priamo v hlave robota, schopný vymazať jeho vedomie v zlomku sekundy. A nielen to. Ak by sa jeho vedomie nahralo niekam inam, nahralo by sa spoločne s poistkou. Nemohol sa tak ukryť nikde na sieti. „Spusti to.“ Zavelil Emil.

            Artur diaľkovo zapol iontové jadro a robot prvýkrát začal fungovať. Postupne nabiehali všetky funkcie do operačného systému, cez aktívne chladenie až po samotný Arturov program, ktorý umožňoval učenie sa. Robot chvíľu nehybne stál. To sa ale dialo každému z prototypov. Musel sa naučiť každý pohyb, a ten najskôr musel vidieť. Emil teda zahájil prvú fázu. Postavil sa pred robota. Pri pohľade na tohto postaršieho pána, ktorý sa začal doslova rozcvičovať, sa Igor musel premáhať, aby nevybuchol od smiechu. Možno to bolo aj tým, že nebol pri žiadnom spúšťaní robota, a tak nevedel, ako to chodí.

            Emil sa rozcvičoval. Začal krútením hlavy dookola a pozorné kamery na robotovej hlave ho sledovali. Netrvalo dlho a robot pohyb s hlavou zopakoval. Takto postupne prešli od hlavy cez ramená, ruky, trup až k nohám. Robot si osvojil základné pohyby tak, ako už mnoho predchodcov pred ním. Artur s napätím sledoval hodnoty výkonu a teploty na monitore. Všetko fungovalo, a tak Emil prešiel do ďalšej fázy.

            Pohyb na mieste bol jednoduchý. Naučiť sa ale chodiť, uchopiť predmet či dokonca behať a skákať, bol veľmi zdĺhavý proces. Igor ale nebol trpezlivý.

            „Ako dlho to ešte bude trvať?“ Odfrkol podráždene.

            „Čo myslíš?“ Odvetil zamyslene Artur, sledujúc monitory a údaje na nich.

            „Kedy začne kresliť, písať alebo aspoň rozprávať?“ Pokrútil hlavou, keď videl, ako starý Emil predvádza omnoho ladnejšie pohyby ako robot.

            „Neviem, týždeň?“ Odvetil neisto, pričom sa mu na tvári objavila vráska. „Začína sa prehrievať.“ Ukázal na jemne narastajúcu teplotu.

            „Tak vyskúšame, či procesory fungujú správne.“ Emil pridal do tempa a robot len s ťažkosťami sledoval jeho tempo. Neustále mu ukazoval nové a nové pohyby. Zaťažoval tak nielen pohybovú sústavu, ale aj jeho schopnosť učiť sa. „Funguje to.“ Zaradoval sa, keď videl, ako robot postupne spomalil, až ho ruky napokon takmer prestali počúvať. Procesor znížil výkon, aby sa robot neprehrial, a ten to pocítil ako únavu.

            „Hurá,“ sarkasticky poznamenal Igor. „Radšej pôjdem,“ pokrútil hlavou. „Keď si konečne vyberie tvár, zavolajte ma.“ Ani jeden z nich ho veľmi nevnímal. Artur len súhlasne zamával a Igor si šiel po svojom.

            „Ako je na tom hlava?“ Emil sa pozrel na Artura.

            „Myslím si, že môže pokračovať.“ Odčítal údaje z obrazovky.

            „Takže test jazyka.“ Každý robot mal v hlave databázu slov. Nevedel ich ale použiť. Emil vzal datapad s databázou týchto slov. Zobrazil sa názov objektu, jeho obrázok, a potom Emil nahlas vyslovil, ako sa daný text číta. Mali to už odskúšane. Robot si začal vytvárať väzby spájajúce slovo, zvuk a objekt.

            Medzitým sa Igor pobral do svojho obľúbeného baru. Bol najďalej od jeho bytu, no mal najväčšiu šancu, že tam stretne Karin. Nemýlil sa. Hneď, ako vošiel, zbadal ju pri bare s ostatnými, ktorí sa radi zúčastňovali jeho tour akcií. Nevedeli ale piť. Väčšina z nich skončila po prvom kole. Zrejme ich viac, ako alkohol, lákala práve Karin. Boli to predsa len samí muži. Vychutnávali si pohľad na čiernovlásku v úzkych šatách, ktoré aj jej menšie prsia dokázali nadvihnúť tak, že dokázali stiahnuť všetky pohľady práve na nich. Karin ale neobišla na prázdno. Okrem alkoholu zadarmo sa našiel nie jeden blázon, ktorý jej daroval šperk či nejakú drahú drobnosť.

            „Odveta?“ Zaznelo barom.

            „Igor, vitaj!“ Na tvári Karin sa objavil široký úsmev. „Znovu chceš prehrať?“ Igor sa posadil k baru a na tvárach ostatných sa zračil hnev. Vedeli, že znovu im odvedie Karin a že tak, ako už niekoľkokrát predtým, nezvládnu ich tempo.

            „Tentokrát nie!“ Zamával na barmana, a ten mu ako vždy priniesol dvojitú whisky. „Tentokrát si role vymeníme!“ Šibalsky sa pozrel na Karin, ktorá sa len nežne usmievala.

            „To si vravel aj minule.“ Pokrútila hlavou. „Vieš, čo by ostatní dali za to, aby skončili ako ty?!“ Zašepkala, no tak, aby to počuli aj ostatní. Mali chuť zmlátiť Igora, ktorý by proti tej presile nemal šancu, no u Karin by si už ani neškrtli. Tak len horko prehltli a pridali sa k ďalšej bezvýznamnej tour po baroch mestečka Tarton.

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
 


Posledné fotografie




Štatistiky

Online: 6
Celkom: 146298
Mesiac: 3284
Deň: 189