Siedmy január 1899 patril k tým najmrazivejším v roku. Dóm svätej Alžbety sa vyprázdnil po večernej omši akosi prirýchlo. Rovnako pusté ostali košické uličky. Na námestí nebolo živej duše. Jediný, kto sa nebál tuhého mrazu, bola grófka Anna. Jej koč zastavil pri dome Korschovcov a ona nenútene vystúpila.

Sprevádzalo ju drobné ryšavé dievča. Nemohlo mať viac ako sedemnásť a vyzeralo ustráchane. Drkotalo zubami a nespokojne kráčalo v pätách svojej sesternice. Anna sesternicu nahnevane chytila za ruku a oborila sa na ňu: „Mala by si mi byť vďačná. Prestaň šúchať nohami a kráčaj ako dáma! Ak budeš mať šťastie, nájdeš si muža. A na tvojom mieste sa snažím, tvoj hladný krk už nemám chuť kŕmiť ani o minútu dlhšie!“

Ryšavé dievča rozpačito prikývlo. Na vyhrážky si už dávno zvyklo. Iba pokývalo hlavou a dúfalo, že má pokoj.

Anna však nemala dosť, opäť sesternicu chytila za ruku a poriadne jej ju stisla: „Nezabúdaj, že sa máš sústrediť na Maxa. Ten hlupák mi poriadne lezie na nervy. Rozumieš, Margaret?“

Margaret sa nemo usmiala, o tejto úlohe jej predsa Anna hovorila celé týždne. Max bol chudý žilovatý chlapec s výraznými lícnymi kosťami a tmavými očami, ktoré sa priam zbláznili do Anny. Nech ho Anna akokoľvek odstrkovala, akokoľvek slovne fackovala, vždy sa iba zamilovane usmial a venoval jej ďalší zo svojich komplimentov.

Keď sa Anna ocitla u Korschovcov, oči všetkých hostí spočinuli na nej. Vyzerala ako ľadová kráľovná. Jej svetlé vlasy a prenikavý pohľad všetkých priťahoval. Bolo to zvláštne, ale nech sa ocitla kdekoľvek, muži sa z nej išli zblázniť. Vzduch v miestnosti bol priam zelektrizovaný. Každý sa s ňou chcel rozprávať, každý z mužov priam túžil po jej pozornosti. A ženy? Tie ju nenávideli.

Anna si už vybrala toho pravého. Anton mohol mať tridsať rokov. Bol to vysoký muž s nebezpečnými očami a plavými vlasmi. Vlastnil jedny z tých najrýchlejších koní v celom Rakúsko-Uhorsku. Možno sa Anne páčil pre jeho rozsiahly majetok a možno mala celkom iné úmysly. Jedno však bolo isté, otravný Max jej kazil plány.

Anna sa usmiala na Antona tak zvodne, ako len vedela: „Hovorí sa, že jeden z vašich koní je tohtoročným favoritom na dostihoch.“

Anton sa hrdelne zasmial, zdalo sa, že sa mu lichôtky pozdávali. Chcel povedať niečo duchaplné, a pri tom jemne Annu chytil za ruku, no než stihol otvoriť ústa, stál tam Max. Prišiel do Košíc pred necelými dvoma mesiacmi a od vtedy sa krútil okolo Anny.

Všimol si, ako ju Anton chytil za ruku, ale vôbec mu to nevadilo. Doširoka sa usmial a prerušil ich spoločnú chvíľku: „Budú podávať večeru. Smiem vás odprevadiť k stolu, Anna?“

Na Anne sa zračil odpor. Jej oči priam zúrili a pery sa stiahli do rovnej čiary. Neznášala toho zamilovaného hlupáka. Bol to holobriadok, obyčajné decko, načo by jej bolo také chlapča. Očakávala, že mu Anton niečo povie, ale ako sa ukázalo, nemala ho natoľko omotaného okolo prsta. Iba tam tak stál a nemo sa usmieval.

Anna dobre poznala tie staré korytnačky v Košiciach. Celý čas natŕčali uši a čakali na každý jej chybný krok. Nemala chuť dať im možnosť na ďalšie ohováranie, a tak iba nemo prikývla.

Max jej s radosťou podal ruku a tváril sa ako najšťastnejší muž na svete. V tej chvíli Anna hľadala pohľadom Margaret. Kde tá hlúpa hus bola, keď ju najviac potrebovala? Bolo to zbytočné, dala jej jedinú úlohu a aj tú nedokázala splniť. Dnes večer jej ukáže...

Mladý Max ju sebavedome usadil k stolu a potom ju nečakane pohladil po pleci. Anna chcela jeho dlaň odstrčiť, ale než sa spamätala, cítila, ako jej vytrhol vlas z hlavy. To bol vrchol pokazeného večera. Otočila sa k nemu a v ústach pocítila žlč, chcela ho vykričať, ale pred ľuďmi nemohla. Jej oči sa zmenili na kus ľadu a teplota v miestnosti razom klesla.

Max si to však nevšímal, iba sa ospravedlnil a v rýchlosti si sadol. Annin večer bol však pokazený. Nervózne klepala nohou  a Anton jej razom vyfučal z hlavy. Niečo nebolo v poriadku, cítila to. Počúvala počas večere iba na pol ucha. Hneď po večeri sa chcela porozprávať s Maxom, ale tentokrát to bol Anton, ktorý ju zadržal.

Rozprával o koňoch celé veky a ona iba nahnevane prešľapovala z nohy na nohu. Keď k nej konečne prišla Margaret, mala jej chuť vytrhať všetky vlasy. „Kde je Max?“ oborila sa na ňu.

Ryšavé dievča zmätene rozhodilo ruky: „Netuším...“

Anna si bola istá, že vyskočí z kože: „Tak ty netušíš? Ty, hlúpa hus, nepripadá ti divné, že sa doteraz okolo mňa krútil a zrazu je fuč?“

„Možno si ho konečne odradila.“

Anna nemala na sesternicu nervy. Ako to že nikdy nič nevidela. To jej musela všetko vysvetľovať ako malému decku?

Dlhšie nečakala, u Korschovcov už nechcela ostať ani minútu. V rýchlosti sa rozlúčila a vydala sa na cestu domov.

Margaret na ňu prekvapene gúlila tie svoje nevinné oči: „Myslela som si, že sa chceš Maxa zbaviť...“

Anna sa nervózne posadila do koča a potom nahnevane zatiahla závesy, nepotrebovala neželaných svedkov: „Max mi vytrhol vlasy. Akoby čakal iba na to a potom len tak zmizol. Chápeš, čo to znamená?“

Zmätená Margaret pokrútila hlavou.

„Že sa vôbec pýtam, ty nikdy ničomu nerozumieš,“ Anna celkom stratila nervy. Zaťala päste a potom nahnevane lúskla prstami. V tom okamihu sa z ryšavej Margaret razom stala malá sivá myš. „Hovorila som ti, že ťa už viac živiť nebudem...“