Sofia sa cítila zmätene. Nikolasove správanie bolo čudné. Hnal koňa do cvalu a vyzeral podráždene. Snažil sa zájsť hlboko do lesa, akoby pred niečím utekal. Sofia mu mala chuť vytrhnúť opraty a zastaviť koňa, chcela počuť nejaké vysvetlenie. Potom si však všimla jeho biele hánky. Tuho stískal opraty, niečo naozaj nebolo v poriadku.

„Čo sa deje?“ odvážila sa na šepot.

„Škovránky len tak nezastanú na pleci obyčajného človeka. Myslím, že Anna je nám v pätách. Je rýchlejšia, ako som si myslel. Za tie stáročia ovládla silu, o ktorej sa iným čarodejniciam ani nesnívalo.“

Sofia chcela čosi namietnuť, nezdalo sa jej, že by bol obyčajný škovránok natoľko nebezpečný. Možno sa Nikolas za tie roky pomiatol a bol až príliš opatrný. Potom si však všimla les. Bol síce január a les pokrývali cencúle, ale v ten okamih sa obloha akosi zvláštne zatiahla. Slnko zmizlo z dohľadu a teplota klesla o niekoľko stupňov. Sofiu striaslo od chladu. Radšej nič nenamietala.

Kôň náhle zastal, začal erdžať uprostred cesty a staval sa na zadné. Sofia by bola zletela na zem, ale Nikolas ju pevne držal. „Upokoj sa,“ šepkalo dievča a hladilo koňa po hrive.

Keď sa Sofia pozrela pred seba, zbadala škovránka. Už si bola istá, že v tom mala prsty čierna mágia. On ich predsa celý ten čas sledoval. Zletel k zemi, no než sa jej dotkol, bol z neho čierny rytier. Mal na sebe zbroj od hlavy po päty a vytasil na nich mohutný meč. Nikolas sa iba ironicky usmial a zaklial tak, aby to Sofia nepočula. „Mala by si sa skryť do bezpečia,“ zašepkal jej do ucha a potom zoskočil z koňa.

Dievča si iba vzdychlo. Zrátavalo, aké mal Nikolas šance na výhru. Nemal na sebe brnenie, iba koženú tuniku. No aspoň jeho meč vyzeral rovnako silný ako ten nepriateľov. Sofia odišla aj s koňom do bezpečnej vzdialenosti, ale nemienila sa iba tak prizerať. Rozhodla sa na čierneho rytiera pripraviť. Mala za opaskom malú dýku, z poslednej bitky s kostlivcami jej ostala metla, ktorú odviazala z koňa a potom tu bola ešte panvica, na ktorej si pripravovala raňajky.

Vyštartovala s metlou, panvicou a dýkou za čiernym rytierom, keď si uvedomila, že je uprostred vyrovnaného zápasu. Nikolas bol v boji s mečom neuveriteľne zručný. Sofia počula údery kovu a od údivu otvorila ústa.

Nikolas sa s mečom vedel skutočne oháňať. Dokonca aj jeho kožená tunika sa stala výhodou. Čierny rytier nebol natoľko rýchly, ťažké brnenie ho spomaľovalo. Keď sa Nikolasa pokúsil zasiahnuť do ramena, ten sa poľahky uhol a na tvári sa mu razom zjavil spokojný úsmev. Akoby mu za celé tie roky spánku chýbal práve boj.

Potom sa hrdelne zasmial a začal útočiť na rytiera. Udieral do jeho meča tak silno, až Sofia obdivne zdvihla obočie. Zdalo sa, že celú situáciu zvládal bez ťažkostí. Bol to jeden rýchly úder za druhým. Sofia sa však rozhodla pomôcť. Chcel ich predsa zabiť oboch a ona nepatrila k tým ženám, ktoré by len tak stáli v kúte.

Vzala panvicu a opatrne sa zozadu priblížila k čiernemu rytierovi. Nikolas ju videl a zachmúril sa. Sofiu však jeho škaredý pohľad neodradil. Panvicou tresla rytiera z celej sily po hlave, a ten sa len zatackal a potom sa s rachotom zviezol na zem.

Nikolas nevyzeral vďačne, skôr naopak. Vrazil meč do omráčeného rytiera, a ten sa náhle premenil na popol. Potom sa pozrel na Sofiu a krútil hlavou. „Keby si všimol, že si za ním, otočí sa a namieste ťa prebodne,“ karhal ju nespokojne.

„Za tie roky som sa naučila dokonale zakrádať. Som v tom dobrá, aspoň sme váš súboj urýchlili.“ Sofia očakávala slová vďaky, ale prišlo iba nevďačné krútenie hlavou.

„Nie je to veľmi šľachetné. Zákerne si ho udrela po hlave. Nemal rovnakú šancu na víťazstvo ako ja.“

„To je snáď jedno. Čo si slepý? Veď to bol výtvor čiernej mágie. Rozsypal sa na popol.“ Sofia si uvedomila, z akých neuveriteľne vzdialených období obaja sú. Potom nespokojne vzala metlu a panvicu a chystala sa obe pripevniť na koňa. Nikolas sa na ňu zamyslene zadíval.

„Všetky ženy v tejto dobe sú ako ty?“ iba zdvihol obočie a nostalgicky si vzdychol, chýbalo mu trináste storočie.

„Myslíš odvážne a nebojácne?“ Sofia bola hrdá na svoje vlastnosti a vonkoncom ju nezaujímalo, že si nejaký rytier myslel opak.

„Skôr mám na mysli niečo iné... To všetky nosíte mužské šaty a smiešne krátke vlasy?“ Nemyslel to ako urážku, iba si ju zvedavo prezeral. Bola pomerne chudá, čierne vlasy sa jej vlnili, a keď sa občas usmiala, čo sa naozaj nestávalo často, na lícach sa jej zjavili drobné jamky.

Sofia v tom však videla výsmech. „Nie, o to sa nemusíš báť. Som jediná svojho druhu. Všetky ostatné nosia pridlhé sukne, v ktorých sa potkýnajú, a pri každej príležitosti omdlievajú, a to hlavne v blízkosti dostatočne bohatého muža.“

Nikolas sa zasmial: „Takže sa od trinásteho storočia nič nezmenilo.“

Sofia netušila, či to bol pokus na uzmierenie, ale Nikolas sa už o čiernom rytierovi viac nezmieňoval. Dievča mu dokonca dovolilo sedieť na koni za ním. Uznalo, že kráčať celý deň pešo rýchlym tempom nebolo nič príjemné.

Chvíľu ticha prerušil zamyslený Nikolas: „Vieš, čo by som potreboval?“

Sofia sedela príliš blízko pri rytierovi z trinásteho storočia. Do nosa jej udierala vôňa neumytého chlapa, a to sa len tak nedalo prehliadnuť. „Myslím, že by si potreboval poriadny kúpeľ,“ zamrmlala.

Nikolas si nechápavo ovoňal koženú tuniku. „Čo je na mojej vôni zlé?“ spýtal sa zvedavo.

Dievča sa pobavene zasmialo: „Ty to nazývaš vôňou? V mojej dobe tomu hovoríme smrad.“

Toto Nikolas považoval za neuveriteľnú urážku, poznal chlapov, ktorí neskutočne smrdeli a on medzi nich určite nepatril. Poctivo dbal na svoju hygienu a umýval sa každý druhý týždeň. Kým mnohí iní mali vši v brade, on sa holil a jeho dvojtýždňové strnisko si pochvaľovala každá žena z jeho doby, iba tejto sa stále niečo nepáčilo.

Na chvíľu začal zvažovať, že to drobné dievča zhodí z koňa. Iba tak do snehu a pôjde ďalej, ale potom mu jeho šľachtická česť zakázala klesnúť tak nízko. Rozhodol sa teda pre slovný súboj.

„Môj pach je lepší ako tvoj.“ Nikolas sa priblížil k Sofii a ohrnul nos: „Prečo voniaš ako strom?“

Nechcela ho mať tak blízko pri krku, cítila jeho teplý dych a striaslo ju. „Nevoniam ako strom! Je to drahý parfum z Paríža a pripomína mimózu. Už ma viac nevoňaj. Zakazujem ti to.“

Nikolas sa pobavene zasmial: „A ty ma snáď môžeš ovoniavať?“

„To je celkom iné, ten tvoj smrad mi udiera do nosa.“