Anna bola celá nesvoja. Zhlboka sa nadýchla, zavrela oči, a v tej chvíli videla to, čo malý škovránok. Letela cez zasnežené polia a lúky, dívala sa zo strany na stranu, ale Maxa jednoducho nedokázala nájsť.

Spočiatku to bolo jednoduchšie. Zabávala sa na tom, brala to ako poľovačku, chcela ho chytiť a urobiť si z neho hračku na dlhé večery. Ale prešiel celý deň a po Maxovi nebolo ani stopy. Na Mäsiarskej ulici v Prešove pocítila vôňu vlastných vlasov. Bola výrazná. Miešal sa v nej orgován s ružou.

Rozhodla sa vyletieť na okná domov a postupne sa pozrela do všetkých. Hľadala mladého chlapca s kostnatými rukami. Mala jeho obraz v hlave, avšak skutočná podoba neprichádzala. Vôňa jej vlasov postupne slabla, pochopila, že Max už odišiel.

Nahlas zakliala a ocitla sa naspäť vo svojom tele. Ako ho mohla stratiť. Cítila únavu, toto kúzlo si vyžadovalo mocnú mágiu a ona postupne slabla. Možno to bolo tým, že potrebovala ďalšie roky života. Mala by loviť chlapa a nie naháňať sa za týmto chlapčekom.

Unavene sa posadila za nočný stolík a dívala sa do zrkadla. Jej kučeravé vlasy vyzerali nádherne. Pohodila hlavou, bola na nich jednoducho pyšná. A jej tvár? Jednoducho dokonalá. Pleť dýchala sviežosťou a mladosťou, po akej určite túžila každá žena. Jej obraz hovoril jasnou rečou. Nikto sa ti nevyrovná, pani moja.

Bola okúzlená, ale aj nahnevaná. V takéto večery si k sebe vzala Margaret, potrebovala sa zhovárať. Ale budiť to hlúpe dievča, nemalo žiaden zmysel. Bude na ňu nemo zízať a hltať každé jedno jej slovo, no Anna pochybovala, že jej bude rozumieť. Niekedy si dokonca myslela, že tá malá husička bola slabomyseľná.

Potom sa pozrela na svoj medailón. Hompáľal sa jej na krku. Jeho dlhá strieborná šnúra bola pomerne ťažká. Koniec medailónu spočíval pri jej srdci. Pohladila ho. Vtedy pochopila, že to bol večer, ktorý určite nebude patriť Margaret.

Vytiahla si medailón z výstrihu a opatrne ho otvorila. Nachádzal sa v ňom popol. Zhlboka sa nadýchla a potom do medailónu opatrne fúkla. Akoby mu svojím dychom darovala život. Popol sa rozletel po celej miestnosti, čo Anne vyčarovalo úsmev na perách. Keď sa popol ocitol v každom kúte, zrazu sa k sebe začal približovať a tvarovať sa do postavy človeka. V okamihu pred ňou stál vysoký čiernovlasý muž.

Anna sa usmiala a prihovorila sa mu: „Hunifridus, dávno som ťa nevidela.“

Hunifridus nevyzeral spokojne, na tvári sa mu zračil hnev, akoby chcel niečo urobiť, ale nebolo to možné.

„Nebuď taký nespokojný. Čo už je krajšie, ako stráviť večer po mojom boku?“

Hunifridus si nedával servítku pred ústa. „Keby som mohol, tak ťa na mieste zaškrtím.“ Anna sa nad jeho vyhrážkami iba pousmiala. Bol jej večným otrokom a nemal v sebe silu, aby sa jej dokázal postaviť. Stačilo malé kúzlo poslušnosti a cítila sa pri ňom v bezpečí.

Hunifridus sa rozhliadol po miestnosti a unavene si vzdychol. Keď ho priviedla k životu po prvýkrát, mal nádej, že jej unikne a vráti sa odkiaľ prišiel, no teraz bolo všetko úplne iné. Vedel, že útek nemal zmysel. Stačilo, aby lúskla prstami a opäť by sa zmenil na popol. „Načo je dobré toto divadielko. Čo odo mňa vlastne chceš?“

„Iba sa zhovárať. Nedívaj sa na mňa tak. Nie sme vari dobrí priatelia, ako si mi to kedysi tak rád hovorieval?“ Anna sa rozchichotala a priam sa vyžívala v Hunfridovej nahnevanej tvári.

„Tak hovor.“ Nenútene sa posadil na posteľ. Mal neuveriteľnú chuť podísť k oknu a pozrieť si okolie.

„Pamätáš si, ako sme spolu tancovali vo veľkej sále?“ Anna sa usmiala a v duchu si užívala ten slastný okamih.

Hunifridus zavrel oči a spomenul si na svoj domov. V mysli sa mu zjavil kamenný hrad v Uhrovci, ktorý sa vždy hemžil ľuďmi. Boli tam remeselníci, tovariši, sluhovia, kupci. Náhle sa ocitol vo veľkej sále. Keď sa ochladilo, vždy v kozube horel oheň. Hunifridus väčšinu času trávil vonku, miloval svojho koňa a nedokázal obsedieť na mieste. Ale keď sa vrátil domov, poslušne pribehol k veľkému kozubu a ohrieval si pri ňom ruky.

Anna poznala jeho zvyky. Bolo ťažké ho zohnať cez deň, ale večer sa stačilo prikradnúť ku kozubu a čakať. Keď prišiel, vždy jej venoval jeden zo svojich povestných úsmevov. Všetky slúžky ju pred ním varovali. Vraj sa v jeho očiach roztopí srde každej ženy. A mali pravdu.

Hunifridus nemusel dlho loviť v pamäti, aby si spomenul na ich spoločný tanec. Bol sviatok svätej Lucie, a v ten večer mal pocit, že hrad sa premenil na kus ľadu. Nech stál pred kozubom akokoľvek dlho, nedokázal si zohriať ruky. Vo vzduchu cítil zlú náladu a nahnevané šomranie. Každý si tú dobiedzavú zimu všimol.

Stál pri kozube a pomaly sa chystal večerať, keď zazrel Annu, po dlhom čase ho nečakala pri kozube. Vošla do miestnosti v šatách, aké na nej nikdy pred tým nevidel. Boli celé červené s čiernym lemom. Mala hlboký výstrih, na ktorom spočinuli všetky oči v miestnosti.

Čakal, že príde za ním, no namiesto toho šla za hudobníkmi. Niečo im pošepkala do ucha a oni sa v okamihu postavili a začali hrať. Miestnosťou sa zrazu ozývala podmanivá melódia. Anna začala sama tancovať uprostred veľkej sály, avšak nikto sa z nej nesmial, každý stál ako zhypnotizovaný a užíval si ten čarovný okamih. Nečakane zastala a vystrela ruku Hunifridovým smerom. Ten sa pobavene usmial. Na slúžku mala neuveriteľnú odvahu.

Cítil, že teplota v miestnosti poskočila aspoň o niekoľko stupňov. Dlhšie neváhal, prišiel k nej a užíval si tanec.

Zo spomienok ho vytrhla Anna. Pozrela sa na neho panovačne: „V tej chvíli som si bola istá, že patríš iba mne.“

Nahnevane sa zasmiala: „Ale ty si nikdy nepatril žiadnej žene.“

Hunifridus sa unavene chytil za hlavu. „Láska sa nedá vynútiť. Omieľaš to zbytočne,“ vysvetlil.

Anna ho nahnevane chytila za vlasy. Pozrel sa jej do očí a zasmial sa: „Si panovačná striga, vieš o tom?“

Nasledovala facka, po ktorej sa Hunifridus začal smiať ešte viac. „To si ma vážne prebudila kvôli hlúpej spomienke na spoločný tanec?“

Anna priam zúrila, kde mala hlavu? Chcela si z neho spraviť otroka, chcela ho ponižovať, no on sa aj tak nedal zlomiť. Iba sa z nej donekonečna vysmieval.

„Prebudila som ťa, lebo sa mi chcelo. Nech viem, ako si na tom. Či si sa z toho nekonečného prázdna, v ktorom si uviazol, nezbláznil,“ zanôtila jedovato.

Odstúpila od neho a potom sa tuho pozrela na jeho spánky. Hunifridus pocítil ostrú bolesť hlavy, nahnevane zaklial.

„Musíš byť neuveriteľne osamelá, keď si si privolala práve mňa. Nenávidíš ma najviac zo všetkých mužov na svete, a napriek tomu chceš tráviť svoj večer so mnou.“

Anna pokračovala v mučení. Hunifridus cítil, ako mu začalo vykrúcať prsty od bolesti. Bol si istý, že mu praskne hlava. Napriek tomu pokračoval: „To je tá tvoja nekonečná láska ku mne? Si sebecká a miluješ iba samú seba. Robíš mi výčitky, že nedokážem milovať, no ty sama o tom nevieš viac ako ja!“

Anna prestala, až keď sa zvíjal na zemi. Dívala sa na neho a smiala sa: „Je mi úplne jedno, čo rozprávaš. Hlavné je, že ma budeš počúvať.“

Potom podišla k nočnému stolíku a vytiahla odtiaľ elixír. Keď ho otvorila, Hunifridus zacítil čudesnú vôňu, pripomínala mu ihličie a spálené drevo. Elixír sa postupne rozlial po celej miestnosti a vtedy Hunifridus pocítil nekonečnú bolesť v prstoch na nohách. Skríkol a zavrel oči. Keď ich opäť otvoril, stál vo veľkej sále pri teplom kozube.

Vedel, že to bol večer, ktorý už raz prežil. Chcel odtiaľ utiecť, nechcel vidieť Annu, ale nedokázal urobiť nič iné ako pred rokmi. Jeho vlastné nohy ho nepočúvali, a rovnako na tom boli oči, akoby mu ani nepatrili. Iba nahnevane zaškrípal zubami.

Bol večer svätej Lucie a Anna vkĺzla do veľkej sály vo svojich neodolateľných červených šatách. Nechcel sa na ňu dívať, no musel. Očividne šlo o ďalšie z jej kúziel. Anna sa rozhodla pretancovať večer ako kedysi. Všetko sa do bodky opakovalo. A po teplej večeri nasledovali roztúžené bozky. Stáli ukrytí za tapisériou, na ktorej bol zobrazený Hunifridov starý otec. Ukrývala ich iba napoly, no to Anne očividne nevadilo. Jeho teplé prsty ju hladili po celom tele a ona sa cítila neuveriteľne šťastná.