Sofia sa po dlhom čase dobre vyspala. Vedela, že sa jej nepodarilo prebudiť otca, avšak s Nikolasovou pomocou to pôjde ľahko. Vyznal sa v kúzlach viac ako ona a jeho nápady dávali väčší zmysel. Nechcela ho chváliť, aby nebol namyslený, no musela uznať, že mal hlavu na správnom mieste.

Dievča sa obávalo, ako to bude so spoločnou izbou, no aj v tomto ju Nikolas v dobrom prekvapil. Vzal si vankúš, jednu prikrývku a bez ďalších slov si ustlal pri kozube. Zdalo sa, že mu to vôbec neprekážalo.

Po teplých raňajkách nadišiel čas vydať sa na cestu. Nikolas nebol spokojný s jedným koňom a mal vlastne pravdu. Cesta by sa im zbytočne predĺžila a prišli by o čas, ktorý jednoznačne nemali. Veď ak sa vo svojich výpočtoch nemýlil, Anna im bola v pätách.

Kým Sofia sedlala svojho koňa, Nikolas si vybral, ktorý ponesie jeho. Keď sa vydali na  cestu, začal sa nespokojne hniezdiť v sedle. „Nebola to krádež, iba požičanie,“ povedal sám sebe.

Sofia sa takmer začala smiať: „Samozrejme. Raz nájdeš  jeho majiteľa a vrátiš mu koňa. A ten dobrák ťa zato nechá zhniť vo väzení.“

Dievča si všimlo, že Nikolas si potrpel na svoju česť. Bol stelesnením rytiera. Keď o nich Sofia počúvala rozprávky ako malé dieťa, predstavovala si Hunifrida. Vysokého muža, ktorý sa nikdy ničoho nezľakne a bude bojovať za svoje hodnoty do posledného dychu. Statočnosť sa v dnešnej dobe len tak nevidela.

No obraz o dokonalosti kazil Nikolasov prazvláštny humor. Spočiatku si myslela, že to všetko myslel vážne, ale keď sa mu mierne roztriasli kútiky úst a hneď potom vystrúhal grimasu alebo priam vyceril chrup bielych zubov, dobre vedela, že si ju iba doberal. A čím viac ju to štvalo, tým sa on viac zabával.

Zvedavo si ho premerala od hlavy po päty a prišla otázka: „Sú všetci muži v trinástom storočí ako ty?“

Nikolas zdvihol jedno obočie a doťahovanie sa mohlo začať. „Ak myslíš krásni a príťažliví, tak ťa sklamem. Taký tam bol iba jeden a momentálne uviazol v roku 1899.“

Sofia sa zasmiala nad jeho nadutosťou: „Myslela som namyslení. Ale taký tam bol určite tiež iba jeden a momentálne sedí na koni hneď vedľa mňa.“

Nikolasa to určite neurazilo. „Radšej budem namyslený ako byť jedným z týchto pajácov.“

Práve šli cez námestie v Spišskej Sobote. Nikolasovi sa páčili moderné domy, mal chuť si ich pozrieť zblízka. Boli veľké, trojposchodové, tam by sa mu žilo určite pohodlnejšie ako na studenom hrade. Avšak domov bol predsa len domov. Pohľad mu kazili iba tí smiešni muži. Mali vychudnuté nohy, akoby ich nikto neučil bojovať a o vojne počúvali iba z rozprávok. Ich tenké nohy dokonca obopínali úzke nohavice, ktoré hýrili všakovakými farbami. Pripomínali mu pávy.

Sofia sa iba pousmiala. Musela uznať, že niektorí muži vyzerali tak nemotorne, že ešte aj ona, drobné vychudnuté žieňa, by ich premohlo ľavou zadnou.

Keď sa na koňoch dostali do neďalekého lesa, zrýchlili tempo. Veľa času teda nemali a obaja si to uvedomovali. Cválali už hodnú chvíľu, keď sa v Sofii prebudila zvedavosť. „Ak nás Anna dobehne, čo sa stane?“ spýtala sa.

Nikolas nemihol ani brvou, jeho odpoveď bola chladná, ale zato jasná. „Teba nepotrebuje a keďže si ju poriadne potrápila, nebude sa s tebou baviť. Nezmení ťa na myš alebo na žabu, zabije ťa na mieste. A zo mňa si opäť spraví otroka,“ vysvetlil.

Sofia si tým však nebola taká istá. „Myslíš si, že máš pre ňu takú veľkú cenu? Nie som si istá, či by si ťa nechala po tom všetkom... Možno skončíš rovnako ako ja. Štyri metre pod zemou.“

Nikolas nevyzeral vystrašene, iba sa zaškľabil: „O tom pochybujem.“

„Ale ja mám nápad. Máme knihu kúziel, čo ak existuje nejaké, ktoré nám pomôže uspieť, hm?“ Sofia dlhšie nečakala, vytiahla z brašne knihu a počas cesty v nej začala listovať.

Mnohé z obrázkov jej našepkávali, aby knihu obrátila aspoň o stranu ďalej, nebol to vždy pekný pohľad. Uvedomovala si, že byť čarodejnicou so sebou prinášalo nespočetné množstvo privilégií, no aj tak by nechcela mať taký život. V každom z kúziel sa ukrývalo čosi zákerné.

Sofia si prečítala jedno. Ak sa žena zamilovala do muža, ktorý k nej neprechovával rovnaké  city, stačilo uvariť elixír lásky. Avšak toto kúzlo si vyžadovalo svoju daň, žena už nikdy nesmela mať svoje dieťa. V mysli sa jej vynárali otázky. Kto už by chcel takú lásku? Bolo to obyčajné otroctvo.

Našla však aj horšie veci, čierna mágia očividne niečo stála. Takmer pri každom kúzle sa nachádzalo nejaké varovanie s veľavravným obrázkom. Niekde čarodejnica prišla o svoju krásu a stala sa z nej zoschnutá starena, inde to končilo iba sčernetou nohou alebo zhnitými zubami.

Sofia sa konečne dostala bližšie k tomu, čo hľadala. Nikolas si ostražito prezeral cestu a občas prevzal jej uzdu, aby sa niekam nezatúlala. „Našla si niečo?“ zvedavo sa na ňu pozrel.

„Myslím si, že áno. Je tu kúzlo, síce nás neochráni pred Annou, ale podľa popisu by nám malo zaručiť úspech. To nie je zlé, však?“

            Nikolas vyzeral skepticky: „Také ľahké to nebude. Budeme musieť vypiť elixír alebo niečo podobné.“

            Sofia sa doširoka usmiala: „Budeš poriadne prekvapený, ale žiaden elixír nepotrebujeme. Stačí iba vyrieknuť magickú formulku.“

            „Za tie roky viem, že kúzla nie sú také jednoduché. Bude v tom nejaký háčik.“

            Sofia iba mykla plecom. Keď naposledy čarovala, oživila zopár kostlivcov, čo nebolo také strašné. Keď si nato teraz spomenula, pripadalo jej to vcelku zábavné. Vyskúšala si metlu tak ako nikdy pred tým. Iba prižmúrila oči a pustila sa do čítania: „Arianrod, Arianrod, daj nám úspech, daj nám šťastie, nech všetky cesty skončia sa pre nás len dobre.“

            Sofia čítala iba pološeptom, ale Nikolas ju počúval s nastraženými ušami. Keď skončila, obaja sa na seba pozreli. „Ako zistíme, či sa to podarilo?“ spýtala sa neisto.

            Nikolas sa zaškeril. „Keď budeš mať na konci tohto dobrodružstva hlavu na krku, tak to istotne zabralo.“

            Sofii sa tieto posmešky nepáčili, natiahla sa za Nikolasom a tresla ho po pleci, ten sa však neprestal uškŕňať. Potom sa stalo čosi zvláštne, les náhle utíchol. Akoby v ňom nebolo jedinej živej duše. Vietor ustal a sneh prestal vŕzgať pod kopytami koní. Obaja sa na seba zadívali, cítili tú náhlu zmenu, no ani jeden z nich sa neodvážil nič povedať.

            Potom to prišlo, Sofia začala štikútať. Jej hlas sa niesol tichým lesom. Snažila sa to potlačiť, ale nešlo to. Štikútanie bolo čoraz výraznejšie, Nikolas sa na ňu pozrel a nevedel sa prestať smiať. „Z teba čarodejnica teda určite nebude,“ vyriekol.

            Ledva to dopovedal a už ju nasledoval v štikútaní. Keby Sofia vládala, rovnako by sa z neho smiala, ale nešlo to. Pomaly strácala dych, bolo to už celkom otravné a trvalo to hodnú chvíľu. Jej kôň ju však náhle prestal počúvať, pridal do kroku a už o chvíľu rýchlo cválal. Sofia mala problém udržať sa v sedle. Keď sa jej kôň priblížil k strmému zrázu, už ho vôbec neovládala. Vyhodil ju zo sedla a ona sa kotúľala dolu kopcom. Mala šťastie, že nedopadla na kameň. Snažila sa postaviť na rovné nohy, no ledva sa nadvihla a už sa zdesila.

            Jej smerom sa kotúľal Nikolas, stihla iba zdvihnúť zrak a už opäť ležala horeznačky na zemi. Tentokrát to však bolo oveľa horšie. Mala pocit, že jej polámal všetky kosti v tele, bol príšerne ťažký a jeho váha jej úplne vyrazila dych. Zdalo sa, že ho bolela hlava. Iba naštvane zaklial a šúchal si spánky.

            Sofia sa ho snažila od seba odstrčiť, ale nemala dostatok síl. „Môžeš, dočerta, vstať? Prasknú mi všetky kosti v tele, si ťažký ako slon,“ ledva to dopovedala a zase začala štikútať.

            Nikolas vyzeral podráždene: „Prečítala si si to kúzlo poriadne? Čo si si to vlastne priala?“

            „Písalo sa tam, že ma to privedie k úspechu a šťastiu. Netuším, čo má znamenať toto!“

     Nikolas sa začal od srdca smiať: „To je hádam tvojou najväčšou túžbou ležať pod nejakým chlapom?“

       Sofii opäť raz vyrazil dych. Ešte stále na nej ležal a rehotal sa, až mu tiekli slzy. Dievča ho začalo trieskať hlava-nehlava. „Zlez už konečne zo mňa!“ zasyčala.

        Keď sa Nikolas postavil, ešte stále ho neopúšťal smiech. Videl, ako priam zúrila, a to mu nahrávalo do karát. Nedokázal si nerobiť srandu. Potom sa na ňu vážne pozrel: „Čary radšej nechaj na mňa. Nechcem vedieť, ako to skončí nabudúce.“ Sofia ho už radšej nepočúvala a pokúšala sa vyštverať naspäť za koňmi.