Anna priam zúrila. Nemala veľa času, vedela, že Hunifridus mal za ušami. Spojenie tých dvoch pre ňu neveštilo nič dobré. Sofia sa jej chcela pomstiť, a ak bude mať po boku toho zákerného hada, Anna určite prehrá. V stávke toho bolo priveľa. Od hnevu sa priam triasla, mohla stratiť viac ako oni.

            Musela sa spojiť so starou mágiou. Stopovacie kúzlo, ktoré použila prvýkrát, bolo dokonalé. Dokázala tak vyhľadať Maxa v priebehu pár dní. Avšak Sofia jej vlasy spálila, a tak by jej ďalší škovránok nepomohol. Musela vymyslieť niečo iné. Do uší sa jej dostala zvesť o majstrovi Schneiderovi, ktorý bol v čarodejníckych kruhoch veľmi populárny.

            Vyrábal zrkadlá na mieru. Keď za ním prišla, mala na sebe šaty z modrého brokátu a kožené rukavičky, ktoré hovorili jasnou rečou. Ochotne by za zrkadlo utratila celý majetok.

            Starý muž nemal jedno oko, no Anna sa pri pohľade na sklenenú guľu, ktorá ho nahradila, nezľakla. Iba sa usmiala, keď sa v mliečnej farbe oka objavila jej pekná tvár.

            Muž sa na ňu pozrel, hneď vedel, s kým mal to dočinenie. „Počul som, že ste zavítali do Košíc, moja drahá, ale neveril som tým rečiam,“ povedal takmer úlisne.

            Anna sa usmiala: „Reči o mne sa šíria rýchlejšie ako požiar, pán Schneider.“

            Výrobca zrkadiel vyzeral poctený jej návštevou: „Hovoril mi o vás môj starý otec. Vraj ste si u neho kúpili sklenené črievičky.“

            Na Anninej tvári sa objavil široký úsmev: „Ach, nevedela som, že ste jeho potomok. Tie črievičky si pamätám, slúžili mi dobré storočie, musím uznať, že to bola šikovná práca.“

            „Tú šikovnosť som po ňom zdedil,“ mliečne oko sa zadívalo na Annu, a tá si pomaly prezrela celý obchod.

            Zazrela tam všakovaké výrobky, drevené regály sa prehýbali pod váhou čudesných predmetov. Jedna polica bola plná sklenených gúľ. Anna si vzala jednu do ruky a pohrýzla sa do pery. „Vyzerá to ako práca poctivého remeselníka,“ šepla si sama pre seba.

            „Avšak po sklenenú guľu ste si neprišli,“ zaškľabil sa.

            „Hľadám spišské zrkadlo. Počula som, že ich vyrábate,“ pohľadom prechádzala ďalšie police a dúfala, že ho nájde.

            „To je nebezpečná vec, moja drahá. Nie sú na trhu už celé stáročia. Čarodejnícky cech ich zakázal v roku 1622,“ staručký Schneider náhle stíchol a šiel pomalým krokom zamknúť dvere. Potom sa otočil k Anne: „Ak by som ich vyrábal a predával, čo samozrejme nerobím, ich cena by bola nevyčísliteľná.“

            „Netočme sa okolo horúcej kaše, s peniazmi problém určite nebude. Ukážte mi ich,“ Anna priam horela od nedočkavosti, chcela ich vidieť.

            Pán Schneider podišiel k policiam so sklenenými guľami, a potom jednu z nich opatrne vytiahol. Celá polica sa náhle pohla, a odkryla tajnú miestnosť. Nachádzali sa tam desiatky zrkadiel všakovakých veľkostí. Anna od radosti takmer zahvízdala.

            Rozhliadla sa po miestnosti a zbadala sklenené zrkadlá od výmyslu sveta. V drevených rámoch, ale aj zdobené drahým kovaním. Zastala pred jedným, ktoré bolo rovnako veľké ako ona. Zdobili ho ornamenty listov a jeho okázalá strieborná farba lákala Annu, aby sa ho dotkla. Jemne ho pohladila a cítila na bruškách prstov, že medzi nimi vzniklo nečakané spojenie.

            Pán Schneider to cítil rovnako: „Bude vám dobre slúžiť.“

            „To sa ešte uvidí,“ lúskla prstami a zrkadlo razom zmizlo, už spočívalo v Jakabovom paláci.

Anna sa otočila k Schneiderovi a vložila mu do dlane dva mešce zlatiek. Keď pocítil ich váhu, iba sa usmial. „Viete, ako ho máte použiť?“

„Prvé zrkadlo vzniklo v dobe, keď som sa narodila. Viem, čo mám robiť,“ potom sa bez rozlúčky vytratila. Čas jej neprial, nemohla sa zdržiavať zbytočným táraním.

Keď prišla domov, zložila si cestovný plášť a vzdychla si. Niekoľkokrát sa pozrela na zrkadlo a rozhodnutie padlo, musela sa neodkladne vydať na ďalšiu cestu. Ešte jej však musela poslúžiť Margaret.

Ledva zakričala jej meno a dievča už stálo pri nej. „Toto ti má pomôcť poraziť Hunifrida a Sofiu?“  spýtala sa nechápavo. O tých dvoch počúvala celý večer, konečne sa naučila ich mená, no aj tak jej nedávalo zmysel, načo taká mocná čarodejnica akou Anna určite bola, potrebovala obyčajné zrkadlo.

Anna si iba vzdychla: „O chvíľu to uvidíš, ty hlúpa. Ale ešte pred tým budem potrebovať zaplatiť malú daň.“ Nemienila nič vysvetľovať. Vytiahla zlatú ihlicu a bez akéhokoľvek upozornenia ňou pichla Margaret do dlane. Tá od bolesti zastonala, no na druhej strane bola rada, že to s ňou neskončilo horšie.

Anna opatrne vzala ihlicu. Potrebovala ako priepustku krv nevinnej bytosti, dúfala, že táto prostoduchá hlúpa hus jej bude stačiť. Krv nakvapkala na spodok rámu zrkadla, a tá sa pomaly rozliala po celom ráme. Keď sa krv spojila z jednej a aj druhej strany, Anna pristúpila bližšie k zrkadlu a jemne zašepkala: „Ukáž mi Hunifrida.“

Spišské zrkadlo ju nezradilo, bola to kvalita, ktorá sa len tak nevidela. Zakrátko sa jej naskytol pohľad na jej bývalého otroka. Sedel na koni a vyzeral, že si cestu celkom dobre užíval. Sofia sa chmúrila, akoby cítila, že sa niečo chystá.

Margaret k zrkadlu pristúpila o čosi bližšie a nechápavo sa na oboch pozrela. „Teraz vieš, kde sú, ale načo to bude dobré? Ako sa k nim dostaneš?“ spýtala sa.

Anna sa zasmiala: „Čo nevidíš? Sú mi na dosah ruky.“ Potom vstúpila do zrkadla a preniesla sa na miesto, kde bol Hunifridus aj so Sofiou. Keď ju zbadali kone, začali sa plašiť. Hunifridus obozretne vzal do ruky meč a tvrdo sa na ňu pozrel.