Sofia aj s Nikolasom boli na ceste za Dragomilou už niekoľko dní, keď sa pred nimi z ničoho nič zjavila Anna. Vyzerala sebavedome a v očiach jej horel zvláštny oheň, akoby si bola istá svojím víťazstvom. Sofia sa však nemienila len tak ľahko vzdať, za záchranu svojho otca bola ochotná podstúpiť čokoľvek. Z brašne vytiahla knihu kúziel a rozhodla sa ju použiť.

            Na Anninej tvári spočinul spokojný úsmev: „Myslíš si, že s tou knižkou v ruke máš proti mne a mojej mocnej mágii nejakú šancu?“

            Sofia sa spokojne usmiala, to posledné, čo by jej v takej chvíli pomohlo, bol strach. Ak by aj šancu nemala, tejto strige to určite nepovie. Prinajhoršom ju tou knihou aspoň ovalí po hlave. Pozrela sa do Anniných chladných očí: „Mám tvojho najmocnejšieho muža, takže šancu určite mám.“

            Na Nikolasovej tvári sa zjavil kamenný výraz, no jeho pohľad Sofii našepkával, aby Annu neprovokovala. Tá sa naňho zahľadela. „Tak veľmi si túžil po slobode, že si ju získal, môj drahý. Škoda len, že má tie nekonečné obmedzenia. Musí to byť hrozne nudné krútiť sa okolo tohto dievčatka. Pamätám si, že si mal kedysi oveľa lepší vkus. Čo sa to s tebou len stalo?“ spýtala sa posmešne.

            Keby mala Sofia po ruke zrkadlo, určite by sa doň pozrela. Pocítila neuveriteľné nutkanie. Za tie roky sa o seba veľmi nestarala. Vždy mala po ruke ostrú dýku, ktorou si skrátila vlasy na prijateľnú dĺžku mladého chlapca, avšak o svoj zovňajšok sa viac nezaujímala. Po Anniných slovách sa cítila akosi škaredo. Jej ironická narážka ju mierne vyviedla z mieri. Avšak oveľa viac ju prekvapilo, že zrazu chcela vyzerať dobre.

            Nikolasa tieto táraniny nezaujímali. Pevne držal meč a čakal, čo príde. „Ak chceš čarovať, tak začni, nemám na teba celý deň,“ jeho tvrdé slová Annu rozosmiali.

            „Určite sa ponáhľaš za ďalšími sukňami. Taký si bol, ak si dobre pamätám. Na mňa si mal vždy čas iba večer,“ stále sa smiala, no vo vnútri priam zúrila. Jej ruky sa samovoľne zdvihli do vzduchu. Nasledoval ju sneh a mohutné kusy ľadu. Sofia sa iba unavene nadýchla, to pre nich neveštilo nič dobré.

            Anna lúskla prstami a z mohutných kusov sa vytvaroval krištáľový princ. Čarodejnica na oboch žmurkla a potom sa na princovej hlave zjavila koruna a v ruke mal razom obojručný meč. Nikolas čakal, že to bude horšie. „To si celá ty, vždy tu bol niekto, kto za teba robil špinavú prácu,“ odfrkol si s pohŕdaním v hlase.

            Princ sa Anne uklonil a na jej nepatrný pokyn zamieril priamo k Nikolasovi. Ten sa ponaťahoval a úkosom sa pozrel na Sofiu, dúfal, že mala v hlave štipku zdravého rozumu a konečne sa skryje do bezpečia. Avšak tá tam naďalej stála, opäť mu chcela pomôcť.

            Anna si to všimla a posmešne povedala: „Na teba by som takmer zabudla, maličká. Neboj sa, prichystám ti niečo vhodné tvojich kvalít.“ Potom vystrela dlaň a mierne do nej fúkla. Nasledovali ju vločky, pomaly sa rozkrútili a začali sa tvarovať do postavy. Sofia prekvapene zdvihla obočie, nebola si istá, čo tá masa mala predstavovať, avšak vonkoncom jej to nepripomínalo veľkolepého rytiera, s ktorým bojoval Nikolas.

            Čarodejnica tleskla rukami a postava sa dotvarovala, pred jej očami sa zjavil obyčajný snehuliak. Mal iba jedno oko v podobe polámaného gombíka a namiesto nosa dieru, ktorá šla skrz celú snehovú guľu. Sofia sa mierne zasmiala. Tá potvora ju teda poriadne podcenila.

            Úkosom sa pozrela na Nikolasa, zdalo sa, že sa s krištáľovým princom poriadne trápil. Funel a po tvári mu stekal pot. Jeho protivník bol prirýchly. Iba zašepkal, keď si všimol Sofiin pohľad: „Zmizni odtiaľto.“

            Anna sa rozchichotala: „Na to je už neskoro.“ Potom pocítila pachuť krvi. Jemný pramienok jej tiekol z nosa a ona si ho nahnevane utrela opakom ruky. Bola síce mocnou čarodejnicou, no už dávno sa neposilnila životnou silou nejakého muža. A na druhej strane aj spišské zrkadlo malo svoje obmedzenia. Dokázala ním prejsť, kam sa jej len zachcelo, ale jej čas na danom mieste netrval večne. Zrkadlo si vyžadovalo svoju daň. Ak by tam stála hodinu, zostarla by o celých desať rokov. Nevinná krv nestačila. Zhlboka sa nadýchla. Nemienila prísť o svoju krásu pre tých dvoch hlupákov. A navyše si ich súboj mohla pozrieť z pohodlia domova. Videla obrysy zrkadla, vstúpila doň a razom sa ocitla späť v Jakabovom paláci.

            Sofia sa stále zmätene dívala na snehuliaka. Potom mu nahnevane kopla do hlavy, a tá sa razom skotúľala na zem. Mala chuť sa zasmiať. Toto mal byť jej súper? Nikolas ju po očku sledoval a chcel ju upozorniť, no nestihol. Snehuliakova hlava sa náhle rozplynula a nasledoval ju aj zvyšok tela. Zo snehu sa razom vytvorila silná víchrica, ktorá sa oprela do Sofie. Tá náhle nevidela ani na krok. Víchrica ju tlačila ďalej a ďalej. Nemala na výber, iba ustupovala, až pod nohami pocítila ľad. Nachádzala sa na jazierku. Nemienila ustúpiť už ani o krok, ale bolo to zbytočné.

            Ľad pod ňou sa rozostúpil a Sofia spadla do vody. Pocítila neuveriteľnú zimu. Priam sa jej zabárala do tela, akoby jej trhala pľúca na kusy. Najprv iba zmätene metala rukami, keď sa konečne upokojila a snažila sa vyplávať na hladinu. Jej ruky sa však zakrátko zmenili na dva kusy ľadu a vôbec ju neposlúchali.

            V tme pod hladinou sa ťažko orientovala, mala pocit, že ju úplne pohltila. Nejakým zázrakom  však vyplávala až na povrch, ale keď sa snažila vytiahnuť, jej skrehnuté ruky ju zradili a skĺzla naspäť. Unavene sa pokúšala opäť neponoriť, no stálo ju to všetky sily. „Nikolas!“ zakričala z posledných síl.

            Ľad sa začal náhle posúvať, Anna ho musela začarovať. Chcel sa stoj, čo stoj spojiť. Bolo to prirýchle. Pocítila úder do ramena a nasledovalo ďalšie ponorenie. Tentokrát sa aspoň stihla poriadne nadýchnuť. Ľad nad ňou tvoril súvislú stenu. Snažila sa doň búšiť päsťami a dúfala, že si vybojuje cestu na povrch, ale nešlo to.

            Cítila, že jej dochádzal kyslík, keď si spomenula, že má za opaskom dýku. V chvate ju vytiahla a chcela si ňou presekať otvor. Netušila, čo je s Nikolasom. Mohla iba dúfať, že ho neporazil krištáľoví princ. Jej dýka sa snažila zaboriť do ľadového povrchu, no nešlo to. Zlomila sa.

            Sofia pocítila zovretie v pľúcach. Kyslík jej dochádzal, akoby bol spánok to najprirodzenejšie, čo mala v danej chvíli urobiť. Viečka jej oťaželi a pomaly sa zatvárali. Pred očami sa jej zjavila otcova tvár. Mal pokojné oči. Vždy sa tak tváril, a to dokonca aj vtedy, keď Sofiu karhal. Potom zbadala svoju matku, usmievala sa na ňu. Sedeli jeden vedľa druhého a čakali ju. V tej chvíli sa rozhodla, že sa k nim pridá. Teda aspoň na chvíľku. Doširoka sa usmiala, už nemala snahu dostať sa na hladinu. Bola predsa konečne doma s tými, ktorých milovala.

            Nikolas to nemal o nič ľahšie. Tento rytier sa nerozplynul po jedinom údere. Prvýkrát mu vrazil meč medzi rebrá, ale nič sa nestalo. Zopár krištáľov sa odlomilo, ale to bolo asi tak všetko. Nikolasa však nečakane zasiahol do ruky. Na ramene sa mu objavila rana, ktorá priam pálila. Iba dúfal, že jeho meč nebol napustený do nejakého jedu. Krištáľový rytier sa zdal byť nezastaviteľný, až kým Nikolas nezbadal Sofiu. Klesala na dno jazierka. Iba naštvane zaklial. Keby si aspoň raz dala povedať a nechala chlapské veci na neho. Namrzene sa zadíval na rytiera a rozhodol sa použiť zopár trikov, ktoré ho naučila tá maličká. Teraz nemal čas na čistý súboj.

            Kopol nepriateľa do brucha, a keď stratil rovnováhu, vytrhol mu z rúk obojručný meč. Ak ho nedokázal zabiť svojou zbraňou, možno sa mu to podarí tou jeho. Bola predsa len rovnako magická ako on sám. Vrazil mu meč do srdca a protivník sa doslova vyparil. Víchrica silne zadula, Nikolas v nej dokonca započul Annin rev.

            Hnevlivo sa rozbehol k jazierku a rýchlo doň vysekal malú dieru. Trvalo mu hodnú chvíľu, kým našiel Sofiu. Našťastie pri nej ležala dýka, ktorá sa zaleskla na dne, a tak Nikolas vedel, kde sa dievča nachádzalo. Obával sa jedine toho, že sa ľad opäť spojí a pochová ich oboch pod hladinou. Nebolo to najmúdrejšie rozhodnutie, ale vzal si so sebou aj meč, ak by došlo k najhoršiemu.

            Pri plávaní ho poriadne zdržoval, bol priťažký. A cesta naspäť aj so Sofiou ho úplne vyčerpala. Videl, ako sa ľady k sebe začali približovať, tak sa ponáhľal. Našťastie sa mu podarilo včas priplávať nahor. Vyhodil Sofiu na povrch a unavene ju nasledoval.

            Skúsil jej tep a iba pokrútil hlavou. Dievča nedýchalo a jeho srdce sa zastavilo, bolo mŕtve. Niekoľkokrát Sofiu silno udrel do hrude, ale nič sa nedialo.