Toto nebol dobrý deň. Nikolas veril, že sa čo nevidieť dostanú k Dragomile, no namiesto toho mal v náručí mŕtvu Sofiu. Cítil jej skrehnuté telo, avšak napriek tomu vyzerala akosi šťastne. Nato, že pred chvíľou zamrzla na dne jazierka, mala až príliš spokojný výraz. Dokonca si myslel, že sa usmievala. Nikolas jej ešte raz skúsil tep, ale žiadne zázraky sa nekonali, musela byť na druhom svete.

            Unavene si vzdychol, mal ešte nejaký ten trik v rukáve, ale nemyslel si, že by bolo dobré ukázať ho Anne. Možno sa už v lese nenachádzala, ale on cítil jej prítomnosť. Tušil, že sa na nich stále pozerala. Prehodil si Sofiine mŕtve telo cez rameno, vysadol na koňa a šiel z toho prekliateho miesta čím rýchlejšie preč.

            Západ slnka ho potešil, Sofiine telo bolo chladnejšie, no on sa na svoj počin aj tak chystal až za tmy. V lese našiel malú drevenicu. Nemala okná a jej deravá strecha priniesla do malej miestnosti sneh. Nikolas položil mŕtve telo na zem a pripravil oheň. Ledva to dokončil a už si všimol čosi čudné. Jeho ľavá ruka sa postupne rozplynula. Iba namosúrene zaklial.

Dobre vedel, čo sa stalo, keď ho Sofia oživila. Privolala ho do sveta živých vďaka svojej krvi a on sa preto musel stať jej otrokom. Bol to akýsi prejav vďaky vo svete čarodejníc. Musel splniť každý jej rozkaz, o čom Sofia našťastie nevedela. Od začiatku sa bál, že by to využila proti nemu. Zistil to hneď po prebudení. Keď ho v tú osudnú noc oživila, chytil ju pod krk a chcel ju zaškrtiť. Nezastavil sa len tak sám od seba. Bolo to kúzlo, ktoré Sofiu zachránilo. Stal sa jej otrokom a otrok svojho pána nesmel zabiť. Avšak bez svojho pána nemohol ostať ani ďalej žiť. Čakala ho smrť. Bol si istý, že Anna by ho nechcela vidieť mŕtveho, potrebovala ho na svoje predlžovanie života. Prečo ho však neprenasledovala? To ju natoľko oslabili jej vlastné čary? Alebo bez Nikolasa stratila značnú časť svojej moci?

Nemal čas na ďalšie premýšľanie. Vo vnútornom vrecku koženej tuniky mal dračiu krv. Nosil ju pri sebe každý deň, od kedy mu ju Dragomila darovala. Bolo načase ju použiť. V zlatej fľaštičke sa nachádzalo iba zopár kvapiek. Jemne krvou potrel Sofiine pery a potom  aj svoju ranu na ramene a zvyšok si ukryl. Vzal jej telo bližšie k ohňu a objal ju. Dúfal v zázrak. „Prebuď sa dievča, no tak,“ šepkal jemne.

Potom pocítil bolesť v ruke. Príšerne zareval, no našťastie jeho ľavá ruka opäť vyplnila rukáv, a čo viac, rana sa zahojila. Pozrel sa na Sofiu, a tá pomaly otvorila oči. Ich modrá farba bola akási tmavá, akoby úplne potemneli. Skrývalo sa v nich poznanie. „Zomrela som,“ prehovorila chrapľavo.

„Hovoril som ti, aby si odtiaľ ušla. Čo si čakala. Anna sa s nikým nehrá,“ pokarhal ju, no jej pohľad ostal čistý, zdalo sa, že ju smrť netrápila.

„Videla som otca. On bol... Bol,“ stratila slová a nevedela sa nadýchnuť. Určite to súviselo s tým, že ešte pred chvíľou nedýchala vôbec. No potom sa Sofii po lícach začali kotúľať slzy. Pomaly otvorila ústa, nasledoval hlboký nádych a až vtedy dokončila vetu: „Môj otec bol šťastný.“

Nikolas ju ešte stále držal v náručí a jemne jej hladil vlasy. „Povedal ti niečo?“ spýtal sa.

„Hovoril toho veľa, ale na nič si nedokážem spomenúť, akoby od toho rozhovoru prešli celé veky,“ unavene si pošúchala spánky, dúfala, že jej príde na um aspoň časť, ale nešlo to.

Nikolasovi však spadol kameň zo srdca. Dobre si uvedomoval, že mŕtvi poznajú pravdu, o ktorej by za života nemali ani šajnu. Na chvíľu sa začal obávať, čo všetko Sofia vedela, no zdalo sa, že bola naozaj iba zmätená a vyčerpaná.

„Ako to, že žijem?“ spýtala sa unavene.

Jej nevinné oči ho miatli. Na chvíľu premýšľal dokonca o tom, že vyloží všetky karty na stôl, ale potom ju iba pobozkal na čelo. Ešte neprišil ten správny čas.

„Použil som dračiu krv. Tá ťa priviedla naspäť. Dragomila mi hovorila o jej neuveriteľných účinkoch.“

„Ty si ma zachránil? Prečo?“ jej hlas sa zlomil.

„Ty si ma predsa priviedla naspäť po ôsmich storočiach. Dlhoval som ti malú službičku.“

Sofia sa zasmiala nad tým, ako vedel všetko zľahčiť: „To nebola žiadna malá službička. Mohol si ma tam pokojne nechať a ísť si po svojom.“

„Vieš, že to by rytier nikdy neurobil,“ pozrel sa na jej pery a rozhodol sa, že už nechce počuť viac. Dal jej bozk, možno najkrajší, aký kedy Sofia zažila. Držal ju pevne v náručí a tešil sa, že tento deň sa im obom podarilo prežiť.

Keď od nej odtiahol pery, bol sklamaný. Nevidel na jej tvári hnev, no ani nadšenie. Iba si odkašľal: „Nechal som sa uniesť...“

Chvíľu nepovedala nič, iba sa na neho prenikavo dívala a on mal pocit, že je úplne nahý, akoby videla všetky jeho hriechy a poznala jeho pravú tvár. Náhle zazívala: „Prepáč, ale dnešný deň bol naozaj náročný. Pred chvíľou som umrela, a teraz som späť medzi živými v úplne mokrých šatách. Ak sa zas nechcem pobrať na onen svet, je načase sa vyzliecť a zohriať.“

„Ty ideš priamo na vec,“ potmehúdsky sa zaškeril, ale ako sa ukázalo, Sofia sa na tento humor vôbec nenamotala. Opäť raz prišlo zazívanie.

„Vyzlečiem sa a potom sa zahrejem, ale sama. Nie som jedno z tých dievčat, ktorým si motal hlavu v trinástom storočí.“

Nikolas sa postavil na nohy a šiel po deky, ešte stále sa nachádzali pod sedlom. On bol rovnako skrehnutý a keďže spoločné zohrievanie sa nekonalo, musel si poradiť sám. Nechal Sofiu osamote a odsedlal kone. Keď sa konečne vrátil dnu, mal pocit, že urazila jeho pýchu.

Sedela pri ohni pod dekou a hriala sa. Vyzliekol sa v najvzdialenejšom kúte, a to tak, aby ho nevidela a prišiel k nej zahalený v deke. Všimol si, ako sa Sofiine mokré vlasy zvlnili. Mala ich krátke a strapaté, ale vyzerala v nich rozkošne. Premýšľal, či zakope vojnovú sekeru, keď sa na neho usmiala.

Potom sa k nemu opatrne posunula bližšie a prehovorila: „Myslím, že je pre nás lepšie byť pri sebe blízko. Aby sme ostali v teple.“

Prehodil cez ňu svoje rameno. Zamyslene si vzdychol, táto ženská bola skutočne nevyspytateľná. Keď ju objímal a bozkával, tak sa od neho odťahovala. No keď si držal odstup, prišla sama. S niečím takým sa u žien nestretol, tie za ním bežali, či ich chcel alebo nie. Ani Anna nebola iná. Keď mu Sofia pomaly zaspala na ramene, vrátil sa do minulosti.

Na oblohe svietil krvavý mesiac, niečo také videl Hunifridus po prvýkrát vo svojom živote. Stál pri okne a kochal sa tou nádherou, bol to priam kráľovský výhľad. Keď sa pozrel na svoju posteľ, zjavil sa mu úsmev na perách. Ani tento výhľad nebol na zahodenie.

V jeho perinách ležala zelenooká bohyňa. Bola tak krásne tvarovaná, až ho naplnila túžba po ďalšom odhaľovaní. Chcel sa jej dotýkať a ona mu s radosťou vyšla v ústrety. Začala si pomaly vyzliekať šaty, keď sa dvere na jeho komnate náhle rozleteli. Stála v nich nahnevaná Dragomila. Oči jej blčali od hnevu. Nevedel, čo ju tak podráždilo, ale nemal najmenšiu chuť počúvať babské reči, keď mal v posteli takúto krásku.

Iba nahnevane zakričal: „Teraz nie je ten správny čas.“

Dragomila sa však nezastavila, lúskla prstom na dievča, ktorého meno si Hunifridus nepamätal. „Vypadni!“ zvrieskla podráždene.

Hunifridus dobre vedel, že Dragomila po celom Uhrovci poznali ako čarodejnicu. Možno by skončila veľmi nepekne, no mala šťastie. Kým nad ňou držal ochrannú ruku, nikto sa proti nej neodvážil postaviť. Rovnako to bolo aj s týmto dievčaťom. Bála sa jej. Nepoznal jej meno a popravde ho ani nemienil spoznať, tešil sa akurát na pôžitky, ktoré prinášalo jej telo. No pri pohľade na to, ako sa postavila a chystala sa odísť, mal chuť zakňučať.

„Ostaň!“ prikázal jej napokon.

Dragomila sa šibalsky zasmiala: „Pokojne ostaň, ak chceš a do rána je z teba žaba.“ V tú chvíľu bolo jasné, koho dievča poslúchne. Zdalo sa, že má oboch akurát tak dosť. Postavila sa na nohy a šla kade ľahšie.

Hunifridus iba nespokojne zaklial: „Čo je to s tebou, došľaka! Potratila si rozum? Nevidíš, že som mal v pláne iné veci ako klebetenie s tebou?“

Dragomila mala v očiach hromy blesky. „Prišla som ťa varovať, a to určite nepočká,“ znela skutočne naliehavo.

Iba si namrzene odfúkol: „Tak to vyklop, o čo ide?“

„Nemyslím si, že bol dobrý nápad priviesť si do postele Annu a na druhý deň ju vymeniť za inú.“

Hunifridus nemohol uveriť vlastným ušiam: „To nemyslíš vážne. Teraz ste akože kamarátky alebo čo?“

„Veľmi dobre vieš, že mi na nej od začiatku niečo nesedí. Myslím si, že môže byť čarodejnica.“

„To je hlúposť prvej triedy. Každá pekná žena nemusí byť hneď čarodejnica.“

Dragomila iba pokrútila hlavou: „Nejde o to, že je pekná. Nevšimol si si tú zvláštnu mágiu, ktorá z nej vyžaruje, keď vstúpi do miestnosti.“

„Tomu sa vraví moja drahá krása. Pomaly začínaš vidieť drakov tam, kde nie sú.“

Dievča iba zmätene krútilo hlavou: „Komu niet rady, to mu niet ani pomoci. Poď ku mne bližšie, ty hlúpy trol.“

Huniridus ju ako na povel poslúchol. Potom mu bez jediného slovka vzala dlaň a začala sa dívať na jeho čiaru života.

„Hovorila si, že nie je dobrý nápad čítať z dlane priateľa. Vraj môžeš ovplyvniť to, čo nechceš. A okrem toho stále omieľaš, že na to potrebuje čarodejnica dar, ktorý nemáš.“

Dragomila iba zdvihla obočie, musela sa sústrediť: „Nevyrušuj ma toľko.“

Trvalo to zopár minút. Najprv vzala do ruky jednu z jeho dlaní a potom aj druhú. Chcela si byť istá, či tam nezazrie Annu. Tá žena sa jej vonkoncom nepáčila. Nebola slepá, vedela, že s ňou niečo jednoducho nehralo. No Hunifridove čiary ju napokon úplne zmiatli.

„Tak čo si tam našla, bosorka? Chystám sa ťa dnes zaškrtiť, lebo si mi pokazila krásnu noc?“ zaškeril sa.

Dragomila si iba vzdychla: „Nerozumiem tomu. Možno mi predsa len chýba dar čítania z ruky. Avšak na tej tvojej je to až príliš jasné, nepatríš do tohto sveta.“

Hunifridus sa začal smiať z plných pľúc: „A do akého sveta teda patrím?“

Kým on to považoval za žart, Dragomile behali zimomriavky po ruke. „Nepatríš tu. Neviem síce kam, ale tu nie,“ šepla v obavách.

Nemienil ju ďalej počúvať, skazila mu večer takou hlúposťou. Vtedy to považoval za kolosálny omyl čarodejnice, ktorá bola v umení veštenia slepá ako patrón, teraz to však bolo celkom inak. Ležala mu v náručí žena z devätnásteho storočia a on si uvedomil, že zase raz zaspí v cudzom svete.