Sofia a Nikolas sa nachádzali pred Uhrovcom. Obidvaja boli nadmieru spokojní. Sofia sa tešila ako malé dieťa, a to najmä potom, čo zomrela. Zrazu si začala uvedomovať skutočnú hodnotu svojho života. Nikolas bol rovnako spokojný. Odkedy ich Anna napadla v lese, prešlo už pár dní a stále sa neukázala, to znamenalo jediné, musela sa poriadne oslabiť.

Keď Nikolas zbadal svoj domov, cítil, ako mu poskočilo srdce. Mal chuť vybehnúť na hrad a prežiť svoj život tak, ako tomu malo byť v trinástom storočí. Potom sa iba zachmúrene pozrel na svoju dlaň. Čo to, dopekla, bolo s jeho čiarou života. Prečo nepatril do Dragomilinho sveta? Prečo mu bolo predurčené devätnáste storočie? Mal množstvo otázok a už sa nevedel dočkať, kedy prebudia čarodejnicu.

Potom si s otvorenými ústami začal prezerať domy pod hradom a cítil sa oklamane, to vôbec nevyzeralo ako jeho domov. Všetko vyzeralo až príliš moderne. Sofia si všimla jeho sklamanie, no nemienila ho ľutovať.

„Zavri tie ústa, pútaš na nás pozornosť,“ prikázala vážne.

Nikolas si všimol dve paničky v korzetoch. Pochyboval o tom, že naňho vyvaľovali oči kvôli jeho otvoreným ústam. „Tie dve zo mňa nemôžu spustiť zrak pre môj výzor. Sú do mňa úplne zbláznené.“

Sofia musela uznať, že mal pravdu. Dokonca čakala, kedy jedna z tých dvoch využije príležitosť a omdlie len preto, aby jej prišiel na pomoc. Dievča nevedelo prečo, ale malo chuť mu tú radosť nejako prekaziť. „Musím uznať, že máš pravdu. Avšak na tvojom mieste by som si nechala zájsť chuť. Pri tom, aký si bol nesmierne aktívny v trinástom storočí, to môžu byť tvoje vzdialené pravnučky,“ Sofia nadhodila s neskrývaným úsmevom. Potom sa zvedavo pozrela na Nikolasa a čakala, ako sa z toho vymotá.

No on v tom mal jasno, na tie dve sa už nemienil pozrieť. Celkom mu pokazila chuť. Pohľad mu padol na hrad a jeho srdce sa mu na malú chvíľku zastavilo. Už to nebol jeho domov, ale zrúcanina. „Musím tam ísť, ty choď zatiaľ na cintorín pohľadať Dragomilu. Nebude to jednoduchá úloha a do večera nemáme veľa času.“

Chcel sa rozlúčiť so svojím domovom, poslednýkrát sa prejsť po jeho uličkách , zohriať si ruky pri kozube, ktorý už dávno vychladol.

Sofia si všimla jeho strnulý výraz, a tak sa rozhodla byť úplne vážna. Za posledné dni sa márne snažila potlačiť to čudesné napätie, ktoré medzi nimi vzniklo, no v ten okamih sa jednoducho stratilo. Chcela ísť s ním, vedela, že ju potreboval.

„Pôjdem s tebou, jedna hodina ma nezabije,“ navrhla a Nikolas prikývol.

Keď šli hore kopcom, bolo cítiť, ako sa vietor upokojil. Sneh im siahal takmer po členky a Sofia premýšľala, aké to bude, keď sa konečne zohreje. Už tak dávno nebola dlhšie na jednom mieste, až ju to náhle vydesilo. Videla v Nikolasových očiach radosť, ale aj smútok. Iba sa zamyslela. Existovalo na svete vôbec miesto, ktoré by ona nazvala domovom? Luxusné sídlo starého otca Schnitta to iste nebolo. Ale ani za Pudleinom sa jej necnelo. Uvedomila si, že ona už domov dávno nemala. Aj samotný Nikolas, ktorý ten svoj nevidel vyše osem storočí, k nemu prechovával viac citov ako ona k tomu svojmu.

Kone nechali pred hlavnou bránou a pomaly šli dnu. Prešli po drevených schodoch, ktoré sa takmer rozsypali pod náporom. Pod nimi sa rozprestierala priekopa. Keď prešli cez bránu, Nikolas sa rozhliadol po okolí a čosi si zaklial popod nos.

„Vyzerá to tu otrasne,“ nehovoril to Sofii, patrilo to niekomu, kto tam už dávno nežil. Jeho hlas sa ozýval celým nádvorím.

Vošiel do veľkej sály a zadíval sa na kozub. Toto miesto miloval najviac. Otec mu tu vždy vysvetľoval stratégiu boja. Priam zbožňoval, keď sa mohol zničiť pri cvičení na nádvorí, avšak na tomto mieste mal čas rozjímať. Jeho otec bol múdry muž a vedel, že z Nikolasa sa raz stane ten správny rytier. Práve pri kozube sa mu snažil naliať  trochu rozumu do hlavy. Nikolas sa priblížil k miestu zo svojich spomienok a usmial sa. Priložil ruky k ohňu, ktorý tam nehorel a mal pocit, že počuje, ako praská drevo. Chvíľku nostalgie mu zničila kvapka vody. Dopadla na jeho čižmu a keď zdvihol hlavu, zistil, že si cez strop razila cestu obrovská diera. Iba unavene zavrel oči, už to nebolo miesto, ktoré miloval.

Chcel bežať po schodisku priamo do svojej izby a vyvaliť sa na veľkú posteľ, na ktorej ležala teplá medvedia kožušina. Prehodil by ju Sofii cez plecia, aby toľko nedrkotala zubami, nedalo sa to počúvať. Spomínal si, ako si tú posteľ dal vyrobiť u toho najlepšie remeselníka v celom Uhorsku. Musela byť pevná ako skala. A taká veľká, že by sa do nej zmestilo aspoň päť dievčat a samozrejme on. Úsmev sa mu začal priam rozlievať po celej tvári. Spomenul si, ako to povedal remeselníkovi, a ten na neho v rozpakoch vyvalil oči. No napokon ju urobil. A musel uznať, že bol šikovný, tá posteľ predsa prežila všetky tie jeho bláznivé dobrodružstvá.

Nenašiel ju, nebolo to možné, ktovie, čo sa s ňou stalo. Keď sa pozrel na schodisko, videl iba polovicu, tá druhá bola dávno preč. Zbadal dieru, cez ktorú do veľkej sály padal sneh. Iba si vzdychol.

Sofia ho chytila za rameno. Vyzerala vážne a chápavo. „Je mi to ľúto,“ zašepkala.

Pohladil ju po líci. Nemienil prejaviť viac citov, nebol vychovaný ako človek, ktorý by smel plakať alebo sa ľutovať. Iba pokýval hlavou na znak vďaky. „To je v poriadku,“ odpovedal jej.

Dlhšie tam nemienil byť. Musel zničiť tú hlúpu dýku, a to znamenalo jediné, musel prebudiť Dragomilu.

V tichosti sa pobrali na cintorín. Našli tam všakovaké hroby, veľmi ho to nepotešilo. Najhoršie na tom bolo, že si ani nemohli byť istí tým, či sa tam nachádzali Dragomiline pozostatky.

„Bude rýchlejšie, ak sa rozdelíme. Je tu veľa hrobov na obzeranie,“ navrhol.

„Nemyslím si, že to bude nutné,“ Sofia sa na neho pozrela veľavravne a ukázala na hrob s veľkým drakom. Mal rozprestreté krídla a vyzeral veľkolepo.

Nikolas si neodpustil pochvalu: „Chytré dievča.“

Prišli až k hrobu, pod náporom času však zmizlo meno mŕtveho. Mohli len dúfať, že tam leží ich čarodejnica. Nikolas si v duchu vravel, že nik iný by si niečo také okázalé nedal na hrob. To bola celá ona, dračia čarodejnica.

„Ako sa dostaneme k telu?“ Sofia zamyslene zdvihla obočie.

„Ako asi? Požičiame si náradie a vykopeme ju.“

„Požičiame? Zamieňaš si pojmy, bude to krádež,“ vyškierala sa od ucha k uchu.

Nikolasovi to nebolo veľmi pochuti. Zlodejstvo sa bilo s jeho rytierskou cťou. „Hneď po tom, ako nám Dragomila povie, čo zničí Andarion, ho poctivo vrátim,“ navrhol s povzdychom v hlase.

„Si ten najčudnejší rytier, akého poznám.“

Napriek tomu o necelú polhodinu prišiel s náradím a spoločne sa pustili do práce. Nikolas sa ponáhľal, hnala ho radosť. Sofia na tom bola podobne. Dúfala, že takto konečne uvidí otca. Keď našli telo, slnko už zapadlo.

Sofia bežala po sviecu, ktorú mala v brašni pri sedle a položila ju namiesto, kde kedysi tĺklo Dragomiline srdce. Potom vytiahla knihu kúziel a ešte raz si pozorne prečítala zaklínadlo. „Máme zapáliť sviecu, keď sa na oblohe zjaví prvá hviezda. A hneď potom v nej máme spáliť krv človeka, ktorý žije a toho, ktorý prekonal smrť.“

Zasmiala sa. Uvedomila si, že celkom postačí tá jej krv. Ona predsa žila, ale i prekonala smrť. Vytiahla malú dýku a plánovala sa porezať do dlane. „Tú tvoju potrebovať nebudeme. Ja ako priepustka celkom postačím,“ vysvetlila spokojne.

„Nie je to dobrý nápad,“ Nikolas pokrútil hlavou.

„Prečo nie?“ spýtala sa nespokojne. Sofia nemala rada jeho rytiersku povahu v takýchto chvíľkach. Do príchodu prvej hviezdy im už neostávalo veľa času.

„Ak ju oživíme, bude mať iba jednu noc, nebude naozaj živá. Bude čerpať svoju životnú silu z teba. A potom, ako si nedávno zomrela, ťa to môže zložiť. Bude lepšie, ak použijeme iba moju krv. Tiež som zomrel a som nažive.“

Sofia s tým nesúhlasila. Ak by to oslabilo ju, nejako by sa z toho pozbierala. No keby sa to podpísalo na jeho životnej sile a prišla by Anna so svojimi kúzlami a sluhami, mali by to spočítané. Nemienila sa viac doťahovať. Bez varovania sa porezala do dlane, na oblohe už totiž spočívala prvá hviezda. Zopár kvapiek krvi spadlo na sviecu, a tá zrazu začala horieť omnoho rýchlejšie. Nikolas sa hneval. „Ani len raz ma nemôžeš poslúchnuť,“ takmer tie slová zavrčal.

„Urobila som to pre nás oboch. Ak sa po tomto oživení niečo stane, musíš mať silu, aby si nás ochránil,“ vysvetlila neodbytne a mala pravdu, no aj tak sa mu to nepáčilo.

Keď svieca dohorela, diera, v ktorej spočívala, náhle zmizla. Dragomila ležala priamo pred nimi v nádherných smaragdových šatách a usmievala sa od ucha k uchu. Sofia cítila, že sa medzi nimi vytvorilo akési čudesné krvné puto, ktoré jej priam podlamovalo kolená. Kúzlenie opäť raz nebolo zadarmo.

Dragomila sa zadívala na svojho starého známeho a pokarhala ho: „Čakala som ťa skôr. Kde si sa tak dlho túlal.“

Nikolas nechápal, že mala také hlúpe otázky. Nasledovala odpoveď s ironickým podtónom: „Kde asi? Zmenil som sa na popol a uviazol v náhrdelníku na Anninom krku. Keby som nebol jej večným otrokom, už dávno stojím pri tvojej truhle.“

Dragomiline oči priam žiarili. „Nič nie je večné, môj drahý. Ani len tvoje otroctvo. Vidíš, že si predsa len prišiel,“ prehovorila ľahkým tónom a potom jej zrak padol na Sofiu. Zrazu vyzerala spokojne.

„Vieš, prečo som tu? Dlhuješ mi malú službičku. Chcem vedieť, ako zničiť Andarion.“

Sofia pristúpila k Dragomile o čosi bližšie a čakala na každé jedno jej slovo. Priam prahla po poznaní. No čarodejnica ich nemienila potešiť. „To je stará mágia. Nepatrí do trinásteho storočia. Tú dýku sem priniesli ešte Kelti. Nie je možné ju iba tak zničiť,“ začala a videla, ako nepríjemne to zapôsobilo na Nikolasa.

Ten hnevlivo zaklial. Trepal sa cez pol krajiny oživiť čarodejnicu na jednu jedinú noc, aby mu povedala, že tú hlúpu dýku, ktorá z neho spravila osemsto ročného otroka, sa jednoducho nedalo zničiť?

„Musí existovať nejaký spôsob, sama si predsa povedala, že ani otroctvo nie je večné,“ nemienil sa len tak vzdať.

„S keltskou mágiou som sa za svojho života veľmi nestretla, a táto sa dokonca spája s tou najčernejšou temnotou, akú poznám. Možnosť tu bude, ale iste nie jednoduchá.“

Sofia sa cítila rovnako sklamaná ako Nikolas. Čakala, že ich Dragomila pošle do nejakej prastarej knižnice na druhom konci krajiny, a tam nejakým zázrakom nájdu odpoveď na svoje otázky. Táto strohá odpoveď pre nich neveštila nič dobré. Anna bola podráždená a ak pozbierala svoje sily, skončili by zle-nedobre.

„Takže, čo vlastne navrhuješ, Mila,“ nedočkavo sa spýtal Nikolas.

Dragomiline zelené oči naplnila túžba. „Máme jedinú šancu. Potrebujeme zistiť, ako sa dýka dostala do Anniných rúk. To nám prezradí jej slabinu a potom ju dokážeme zničiť.“

Nikolas sa ironicky zaškľabil: „Nič jednoduchšie tam nemáš? Z tej prekliatej čarodejnice nedostaneme ani slovko. Neviem ako ty, ale ja v sebe nemám kúzelnú moc. Tak ako to mám asi zistiť?“

„Nebuď hneď podráždený, Huni. Zabúdaš, že napriek mojej mŕtvej schránke som i naďalej dračia čarodejnica.“

Nikolas sa pozrel na mesiac, nemali veľa času a ona ho neustále naťahovala. Keby to nebola jeho blízka priateľka, už dávno by z nej tie odpovede vytriasol priamo na mieste.

„Opäť sa raz pýtam, čo teda navrhuješ, Mila?“ zase znel zlostne.

Čarodejnica sa pozrela na Sofiu a gestom jej ukázala, aby prišla bližšie. „Podajte mi obaja ruku,“ prikázala a oni ju poslúchli.

Keď sa ich prsty spojili, pocítili zvláštny pocit v žalúdku. Akoby cestovali, ale všetko naokolo pohltila tma. Keď otvorili oči, boli na Nikolasovom hrade. No ten nemal dieru v strope a jeho schodisko bolo na mieste. Sofia sa veľavravne pozrela na Nikolasa, obaja vedeli, že sa nachádzali v trinástom storočí.

Dragomila sa potmehúdsky usmiala, keď si všimla ich zdesené výrazy. „Vy dvaja ste si určite mysleli, že som iba bezcenná kopa kostí, ale napriek tomu mám ešte nejaké to kúzlo v zálohe. A navyše mŕtvi vedia viac ako živí, takže vám to teraz všetko pekne ukážem,“ priateľsky sa usmiala.

Nikolas si všimol Sofiin úsmev, jemu však prebehol nepríjemný mráz po chrbte. Dragomila mu mala povedať, čo plánovala urobiť. Sofiu by do svojej minulosti určite nevzal. Nechcel, aby poznala jeho pravé ja. Teda možno raz... avšak dnes iste nie. Aj keď už mala predstavu o jeho sukničkárstve, niečo celkom iné bolo vidieť to na vlastné oči. Takto si stále iba domýšľala.