Max sa v ten večer cítil nezastaviteľne. Dal si tri kvapky lahodného starého koňaku a vedel, že dokáže úplne všetko. Keď grófke Anne vytrhol šticu plavých vlasov, cítil sa ako kráľ. Krútil sa okolo nej dobré dva mesiace a vedel, že lepšiu príležitosť už nikdy mať nebude. Ak by si Anna získala Antonovu priazeň, bol by stratený.

O lásku sa nezaujímal. Všetci sa z neho smiali, keď Anne podával kyticu kvetov. Bolo to pred mesiacom, zaplavila ho červeň a ruky sa mu mierne triasli. Možno to bolo preto, že nikdy žiadnej žene neprejavoval náklonnosť a možno preto, že jeho srdce Annu nenávidelo. Bola to predsa len ona, ktorá mu dokázala, že láska je plytký cit.

Keď získal jej vlasy, na viac nečakal. Nemal chuť sa zase rozprávať s Margaret. Bolo mu jasné, že na neho striehne. Musel uznať, že vyzerala rozkošne. Jej ryšavé vlasy ho vždy šteklili na uchu, keď sa mu doň snažila niečo pošepkať. Avšak vždy, keď otvorila ústa, bola to hotová katastrofa. Jedno bolo isté, Margaret nebola tá múdra v rodine. Max si ich obe dobre všímal a vedel, že ryšavé dievča vždy urobí iba to, čo mu sesternica prikáže.

V ten večer mal však ohromné šťastie. Vykľučkoval z miestnosti takmer nepozorovane, rýchlo si vzal svojho čierneho koňa a vydal sa na cestu. V Košiciach si prenajímal malú izbu. Bola blízko pri Dóme svätej Alžbety. Vkradol sa tam, aby ho nik nevidel, nemal totiž záujem zobudiť pána domáceho a vysvetľovať mu, že si berie všetky veci a odchádza preč. To samotné vysvetľovanie by nebola tragédia. Horšie boli jeho prázdne vrecká, nemal totiž záujem zaplatiť za ubytovanie.

Max nerád využíval dobrých ľudí, ale rozhodol sa prižmúriť oči nad týmto prehreškom. Všetky veci mal zbalené vo vreci. Potreboval iba vybehnúť po schodoch a vziať si ich z malej izby. Nemusel ani zažať sviecu, presne vedel, ktorý schod vŕzga, tak ho opatrne preskočil a o chvíľu bol v izbe. Len čo otvoril dvere, už pocítil vôňu myší. Delil sa s nimi o posteľ dobré dva mesiace, a tak iba potriasol hlavou. To, že nezaplatí za ubytovanie, ho mrzelo stále menej a menej... Rýchlo si vzal veci a vybral sa na cestu.

Mal to namierené na sever monarchie. Potreboval sa dostať pod Tatry. Bolo tam magické miesto. Nachádzal sa tam brezový les, kde vyvierali tri minerálne pramene. Neďaleko lesa stál židovský cintorín obohnaný nízkym múrom. To sa Maxovi veľmi nepozdávalo. Rozhodol sa totižto pre čiernu mágiu a obával sa, že prítomnosť mŕtvych nemusí byť užitočná.

Prešla hodina cesty a jeho kôň sa začal vzpierať. Vonku bolo hlboko pod nulou a aj samotný Max cítil, že je načase poriadne sa vyspať. Tešil sa, že už nie je v Košiciach, a tak pohľadal najbližší hostinec, ustajnil v ňom koňa a za nocľah zaplatil posledným strieborným gombíkom, ktorý mu ostal po otcovi.

Keď si večer ľahol na tvrdú posteľ, unavene zazíval a usmial sa. V tú chvíľu videl výhodu byť mužom. Nikto sa ho nepýtal na hlúposti, nikoho nezaujímalo, prečo cestoval v noci, keby bol ženou, otázky by sa neprestali sypať. Ešte pred spaním sa však rozhodol byť sám sebou. Pod nosom mal drobné čierne fúziky, ktoré si opatrne odlepil. Z hlavy si zložil parochňu a rozstrapatil si čierne vlasy. Padali mu v jemných kaderách až po plecia, Max bol opäť ženou. To meno sa jej však i naďalej pozdávalo. Maximilián bol predsa kráľ. Ale ani Sofia nebolo na zahodenie. Unavene zazívala, zajtra o tomto čase bude opäť dievčaťom a bude ním už navždy. Ak vyjde všetko, ako má, nebude sa už viac musieť hrať na Maxa. I keď to malo svoje čaro.