Dragomila, Sofia a Nikolas sa ocitli pred dverami do Hunifridovej spálne. Čo bolo horšie, stála tam aj Anna. Obaja sa na seba zdesene pozreli a už-už chceli utiecť, ale Dragomila ich zadržala. „Pokoj, nevidí nás. Do minulosti sa zasahovať nesmie, čo sa stalo, sa jednoducho stalo,“ vysvetlila im.

            Aj tak pred ňou mali nesmierny rešpekt. Ona však vonkoncom nevyzerala tak sebavedome, ako tomu bolo dnes. Spodná pera sa jej mierne chvela a v očiach sa jej zaleskli slzy. Stála pred Hunifridovými dverami a mierne ich pootvorila. Cez škáru sledovala, čo sa dialo vo vnútri. Sofia nasledovala jej pohľad a začala sa cítiť rovnako znechutene. No na jej tvári sa neobjavili slzy, skôr mala chuť Nikolasovi vraziť poriadnu päsť do brady. Aj tá bolesť, ktorú by cítila na hánkach, by ju potešila.

            Hunifridus ležal v posteli s nejakým dievčaťom. Prikrývala ich medvedia kožušina a obaja sa smiali pri tom, ako jej on jemne hladil odkrytý chrbát. Potom sa jej prisal na pery a Sofia si bola istá, že jej kontroluje ústnu dutinu akosi pridlho, iba znechutene pokrčila nos. Kým Anne sa už kotúľali slzy po tvári a začala poťahovať nosom. Sofia jej mala chuť dať facku, ako sa mohla tak opustiť kvôli hlúpemu chlapovi.

            Pozrela sa do Nikolasových očí a videla v nich smútok, akoby chcel niečo povedať, no nešlo to. Zato Dragomila ostala veselá ako vždy. Keď sa Anna rozbehla po schodisku smerom nadol, Dragomila kývla rukou, aby ju nasledovali.

            Vybehla z hradu do tmavého lesa tak rýchlo, že ju mali problém nasledovať. Našťastie jej hlasné vzlyky im nedovolili, aby ju stratili. Zastavila sa až pred malou chalúpkou. Bola celá špinavá a so slamenou strechou, ktorú by mohol každú chvíľu odfúknuť vietor.

            Nasledovali ju dovnútra. Uprostred sedela stará žena, ktorej tvár bola posiata vráskami. Keď zbadala Annu, usmiala sa: „Čakala som ťa, dievča.“

            „Kto je to?“ Nikolas sa nechápavo pozrel na Dragomilu a čakal vysvetlenie.

            „To je Rowena. Netušila som, že v tom mala prsty.“

            Rowena sa natiahla k Anne a utrela jej slzy. „Hovorila som ti, že Hunifridus nie je muž pre teba,“ z úst jej vyšla výčitka.

            Anna si sadla k nej a začala plakať: „Neverím na lásku. Bola som mu ochotná dať všetko a jemu je to aj tak jedno. Ženy sú pre neho iba hračky. Keď nejakú dostane, prestane ho zaujímať.“

            Nikolas sa necítil veľmi príjemne, keď si vypočul holú pravdu. Videl Sofiin pohľad a akosi mu bolo ľúto, že u nej po tomto určite už nikdy neuspeje.

            Rowena Annu chápavo objala. „Dala si mu ten odvar?“ spýtala sa.

            „Samozrejme, mal ma po ňom milovať. Avšak, keď so mnou strávil noc, jeho záujem opadol. Akoby to vôbec nefungovalo. Možno si ho namiešala prislabý,“ Anna sa vyčítavo pozrela na starú ženu.

            „To je hlúposť, moja drahá. Dala som do neho toľko ľuľku, že by to iného chlapa už dávno priviedlo štyri metre pod zem. Iný by otrčil kopytá,“ Rowena vyzerala tak, akoby sa jej na tom celom niečo jednoducho nepozdávalo.

            „Hunifridus predsa nie je ničím výnimočný, tak prečo to na neho nezaberá?“ Anna mala v sebe taký hnev, že keby videla Nikolasa priamo za sebou, na mieste by ho premenila na ropuchu.

            Rowena premýšľala: „Čarujem iba vďaka kúzlam z keltskej mágie. Ak to na neho nezaberá, to znamená jediné... Koluje mu v žilách prastará keltská krv, ktorá ho voči tomu chráni. Jeho predkovia museli byť jednými z prvých, ktorí začali používať vznešené remeslo čarodejníc. Musí mu kolovať v žilách krv druidov.“

            Anna prešla od sĺz k bláznivému smiechu. „Druidi predsa nesmeli mať deti,“ namietla.

            Rowena to videla inak. „Ty hlúpa, zákazy sú predsa nato, aby sa porušovali,“ vysvetlila.

            Annu to však nepotešilo, sadla si k ohňu vedľa Roweny a sklamane sa na ňu zadívala. „Ak je to pravda, tak ho nikdy nezačarujem a neprinútim k láske,“ sťažovala sa ďalej.

            Rowena vyzerala, že nezdieľa jej názor. „Načo ti je láska. Je to neuveriteľný cit, ktorý ťa časom úplne oberie o rozum, budeš sa správať ako blázon. Prežiješ život, jeden jediný život s človekom, ktorý si ťa nezaslúži. Ver mi, je to príliš málo rokov na to, aby to stálo zato,“ zaškerila sa.

            „Hovoríš, akoby som umierala.“

            „Keď som porodila tvoju matku, myslela som si, že tu dnes bude s nami, ale napriek tomu je mŕtva. Ani moja kúzelná moc jej nepomohla.“ Rowena vyzerala smutne. „Nechcem raz pochovať aj teba. Sme chudobné čarodejnice, ktoré nikdy nebudú mať to, čo by im malo patriť.“

            Potom sa postavila a priniesla z malej skrinky starú, špinavú handru, v ktorej bola zabalená dýka. „Dedí sa u nás z pokolenia na pokolenie. To je to jediné, čo nám skutočne patrí,“ vysvetlila.

            Annine oči sa od radosti zaleskli: „Musí stáť celý majetok, ak ju predáme, môžeme žiť konečne slušne a nie v tejto rozpadnutej diere.“

            Rowena v tom však videla čosi iné: „Má omnoho väčšiu hodnotu. Pre mňa je už neskoro, avšak tvoj život môže celkom zmeniť. Prinesie ti nesmierne bohatstvo a večný život.“

            Podala ju Anne do rúk, a tá sa na ňu užasnuto zadívala. Sofia si všimla, že sa na dýke nenachádzal rubín. Bol tam drahokam, avšak biely a nie červený.

            Rowena pokračovala: „Chcela som ju použiť už mnohokrát, ale sila tejto dýky by ma napokon roztrhala. Je taká mocná, že to jedna čarodejnica nedokáže.“

            Anna nechápala: „Nechceš ju predať, ale nedokážeš ju ani použiť, tak čo máš v pláne?“

            Rowena sa zasmiala: „Mám v pláne do roka zomrieť a odpočívať v pokoji. Ale ty tu nesmieš ostať ako potomok chudobnej čarodejnice, ktorý časom umrie od hladu. Ja ju už nepoužijem, no ty musíš.“

            „Ale ako? Ty si omnoho silnejšia a nedokážeš to,“ Anna chcela odpovede, rovnako na tom boli Nikolas a Sofia.

            „Dokážeš to, pretože kľúčom ku všetkému je Hunifridus. Ja som ho nepoznala, ale ty áno. To je znamenie. Ak by si dýku použila na predĺženie veku, roztrhala by ťa na kusy. Ak sa však Hunifridus stane nádobou na dýku, jeho sila ti pomôže využiť moc dýky bez toho, aby sa ti niečo stalo,“ vysvetlila celkom jednoducho.

            Anna nedýchala, videla dokonalú možnosť: „Ako to mám urobiť?“

            Rowena sa zasmiala, videla v Anniných očiach túžbu, a to ju tešilo. „Musíš mu tou dýkou prebodnúť srdce. Keď tak urobíš, drahokam zmení svoju farbu na rubínovú. Bude to obeta, ktorá dýku uvedie do života. A Hunifridus nezomrie, stane sa tvojím otrokom a otrokom dýky. Bude ti patriť po celú večnosť. Keď dýku oživíš, budeš vďaka nej môcť vysať život z iných mužov a žiť tak dlho, ako sa ti len zachce. Tvoja čarovná moc bude neskutočná. Teraz ovládaš iba jej zlomok, ale potom...“

            Anna sa cítila neuveriteľne šťastne: „Hunifridus teda neumrie a bude pariť iba mne?“

            Staručká žena pochopila, kam smerovali myšlienky jej vnučky: „Bude to tvoja hračka. Môže si vyskúšať to, čo doteraz robil všetkým ženám naokolo. Nikdy sa nevyslobodí.“

            V Sofii zovrela žlč nevedela, či sa má hnevať na Annu alebo Hunifrida. Keby nebol taký neuveriteľný záletník, nikdy by nevznikla táto šialená čarodejnica, ktorá vysávala jednu dušu za druhou. V hlave sa jej rozvírili otázky, ktoré chcela položiť Dragomile.

            Zdalo sa, že ich dračia čarodejnica videla toho už dosť. Oboch náhle chytila za ruky. Opäť pocítili ten čudesný pocit a zrazu stáli pri jej hrobe v roku 1899.

            Sofia sa prestala ovládať a buchla Nikolasa do ramena: „Čo si to, dopekla, urobil?“

            Nikolas si nemienil sypať popol na hlavu. „Ja? Si snáď celkom slepá? To si nevidela, že tú dýku dala Anne jej stará matka? Čo s tým mám ja?“ bránil sa napoly urazene.

            „Ty hlava dubová, keby si ju neťahal za nos, nikdy by si nezvolila taký odporný osud. Vieš, koľko duší kvôli tebe vysala?“ Sofia bola neoblomná, hnevala sa do špiku kosti.

            Dragomila sa na oboch pozerala a nedalo jej ostať ticho: „Vy dvaja sa hádate ako starí manželia.“ To Sofiu úplne popudilo, keby necítila slabosť, hneď by jednu Nikolasovi vlepila a odišla ku koňom. Ona určite nebola ako Anna, tá by neplakala za dverami.

            Nikolas mal toho všetkého dosť. Cítil vinu, ale nemienil sa preto kajať. Nemohol predsa za všetko. Tvrdo sa pozrel na Dragomilu a chcel odpovede: „Vedela si, že som zmizol, bola si predsa čarodejnica, určite si mi mohla pomôcť, tak prečo si to neurobila?“

            „Nemohla som. Možno, keby si mi neukázal svoju čiaru života. Avšak v ten večer som pochopila, že nepatríš do môjho sveta. Keď si zmizol, vedela som, že všetko je tak ako má byť, nesmela som ťa hľadať a ani ti pomôcť. Nebolo by to správne. Nikdy by si neprišiel do tohto sveta. A ja viem, že tu patríš.“

            Nikolas zaklial. V tomto svete sa predsa úplne strácal, ako to mohol byť jeho domov. Hrad takmer nemal strechu a všetci, ktorých poznal, boli dávno iba kopa kostí...

            Snažil sa nad to všetko povzniesť a položil poslednú otázku pred úsvitom: „Ako zničíme Andarion?“

            „Môj čas na tomto svete sa končí, Huni. A na rozlúsknutie tejto hádanky potrebujete čarodejnicu, ktorá s vami strávi viac ako len jednu noc. Podaj mi dýku.“

            Sofia jej dala dýku, ktorú mala za opaskom. Dragomila si odrezala prameň vlasov a obtočila si ho okolo prstov. Keď sa začal sám od seba točiť, náhle sa premenil na hnedú sovu. Dragomila sa jej pozrela do očí: „Zaveď ich k môjmu potomkovi.“

            Sova vzlietla a potom sa posadila na kamenného draka na hrobe, akoby im ešte dala trochu času. Dragomila chytila Nikolasa za ruku a zašepkala: „Prepáč mi to, ale vtedy som ti ešte nemohla pomôcť. Teraz je všetko inak. Nenechám ťa v tom, to ti sľubujem. Nezabudni môjmu potomkovi pripomenúť sľub, ktorý som ti dala a porozprávaj jej, aké spojenie je medzi tebou a dýkou.“ Pobozkala ho na líce a rozplynula sa. Nikolas chytil jej ruku, ktorá sa zmenila na kosť a sťažka si vzdychol. Slzy však neprišli.