Anna poznala Maxa necelé dva mesiace, avšak so Sofiou sa zoznámila už pred piatimi rokmi. Spájal ich Sofiin otec Viliam. Bol to energický muž so zmyslom pre humor a veľkou túžbou po slobode. Narodil sa vo Viedni ako jediný syn baróna Schnitta. Iný by sa tešil starému rodu a rozsiahlemu majetku, avšak Viliam sa o peniaze nikdy veľmi nezaujímal.

Viedenská spoločnosť sa mu zdala byť smiešna. Každý sa naháňal za niečím, čo nemal. Inak to nebolo ani v prípade jeho otca. Barón Schnitt sa rozhodol nájsť svojmu synovi nevestu s nesmiernym bohatstvom. Usporadúval plesy, na ktoré chodili dievčatá z celého Rakúsko-Uhorska, len aby si vybral práve ich. Viliam však netúžil po svadbe z rozumu. Keď sa prechádzal na trhovisku, zbadal tam svoju budúcu manželku. Mala alabastrovú pleť a jemné belasé oči, ktoré ho hypnotizovali. Keď sa na neho usmiala, srdce mu poskočilo. Nech už si v tú chvíľu myslel čokoľvek, nečakal, že o necelé tri mesiace spoločne utečú z Viedne a on tak stratí akýkoľvek nárok na majetok baróna Schnitta.

Helena bola iná, nezaujímala sa o jeho peniaze, nepýtala sa na prastarý rod. Jediné, čo chcela, bol čas, ktorý však Viliam nemal. Jeho otec ho zamestnával kadejakými nevestami a on túžil po tej, ktorú by barón Schnitt nikdy neprijal. Helena nemala šľachtický pôvod a vrecká jej starého, ale i prastarého otca boli večne prázdne.

Viliam sa rozhodol, že je to práve tá žena, kvôli ktorej sa oplatí stratiť všetko. Utiekli spoločne na severovýchod. V slovenskej časti monarchie sa nachádzalo malé mestečko, kde žilo viac Nemcov ako Slovákov. Pudlein bol čarovný. Obkolesovali ho vysoké hradby, ktoré vo Viliamových očiach vyzerali ako dostatočná ochrana voči barónovi Schnittovi.

Krátko po svadbe sa im narodila dcéra. Sofia zdedila otcove čierne vlasy a matkin múdry pohľad. Bolo to živé dieťa, ktoré sa večne naháňalo za loptou. Keď v Pudleine zamrzla prvá rieka, Sofia si hneď obula korčule a bežala sa s chlapcami hrať na rybník. Zo starých handier si vyrobili loptu a keď sa im podarilo vystrúhať si tie správne palice, mohlo sa začať s hrou. Lopta sa kĺzala na ľade akosi elegantne, od jedného chlapca k druhému, až kým nenarazila na Sofiu. Nech už sa snažila akokoľvek, vždy pri tejto hre spadla na zadok.

V jeden večer padali z nebies vločky, ktoré boli omnoho väčšie ako kedykoľvek pred tým. Sofiin nos sčervenel a už-už sa chystala domov, keď na konci rybníka zazrela svojho otca. Viliam vyzeral nervózne, a to ju znepokojilo. Prešľapoval z nohy na nohu, keď k nemu pribehla. Sofia mala v očiach svetielko nádeje, že je všetko v poriadku, ale strnulý výraz v otcovej tvári hovoril niečo celkom iné. „S mamou je zle,“ šepol.

Keby ostal Viliam žiť vo Viedni, možno by k Heleninej posteli prišli tí najlepší lekári z celej monarchie a Helena by bola zakrátko zdravá. V ten večer však k jej posteli prišiel iba staručký felčiar, ktorý ledva videl. Priložil jej ruku na čelo a pokýval hlavou. Nečakal, že by vysokú horúčku dokázala poraziť.

V Pudleine sa o Helene šírili kadejaké reči. Jedny hovorili, že mala mor, iní si zas boli istí cholerou. Nech už to bolo akokoľvek, jej telo pohltila čierna zem a Sofiin život sa obrátil na ruby. Jej otec objavil liečivé účinky alkoholu, ktorý dokázal dokonale otupiť jeho myseľ.

Sofia si myslela, že to už nebude horšie, keď do Pudleinu dorazil list od baróna Schnitta.

„Tvoj starý otec nás pozýva do Viedne, pošle nám koč.“

Sofia sa tejto správe veľmi nepotešila: „Nechcem tam ísť, nikoho tam nepoznám.“

Viliamove oči stratili svoju iskru a na ničom mu už nezáležalo. „Zmena prostredia by nám obom urobila dobre,“ rozkázal.

Sofia  sa obávala starého otca, očakávala, že bude mať privysoké nároky a nemýlila sa. Avšak nečakala, že je tu iná osoba, ktorej by sa mala báť omnoho viac.

Kým Sofia sa učila spôsobom pravej dámy, okolo jej otca sa začal vytvárať zvláštny čierny kruh. V jedno ráno sa strhla zo sna. Ťažko dýchala a vedela, že sa deje niečo zlé. V tom sne videla svojho otca ležať na doškriabanej drevenej podlahe. Bol uprostred čierneho kruhu z popola.

Rýchlo sa obliekla a bežala hľadať otca. Chcela mu povedať, aby bol opatrný. Nájsť ho v sídle baróna Schnitta nebola ľahká úloha. Avšak na jej veľké sklamanie nebol sám. Sprevádzala ho grófka Anna.

Vtedy sa ich cesty skrížili po prvýkrát. Sofia na ten deň nedokázala zabudnúť ešte dlhé roky, zato pre Annu to nebol ničím výnimočný okamih. Sofia vtedy prvýkrát pocítila kúzlo Anninej príťažlivosti. Vznášalo sa od jedného muža k druhému, a každý sa priam strácal v jej hlbokých očiach. Viliam nebol výnimkou.

Sofia vyzerala zaskočene, neočakávala toľko náklonnosti z otcovej strany. Jej matka predsa zomrela iba nedávno. Naznačila mu, že sa jej to nepáči svojimi tuho stisnutými perami, ale Viliam si to nevšímal.

„Grófka Anna, bola taká milá, že nás poctila svojou prítomnosťou,“ hovoril to s takým nadšením a láskavosťou v hlase, až by sa z toho jeden zbláznil.

Anna zružovela v tvári a opätovala lichôtku, to už Sofia nemohla počúvať a radšej ich nechala o samote. Mala pocit, že ju otec zradil. Vybral si jej chudobnú matku a miloval ju napriek tomu, že barónovi Schnittovi z tejto lásky vypadli všetky vlasy. Avšak teraz sa zahľadel do ženy, ktorá by spoločensky vyhovovala prastarému rodu Schnittovcov a správal sa presne ako tí bohatí namyslení muži, ktorými tak veľmi opovrhovala.

Keď sa v sídle ocitla sama, pocítila nekonečnú prázdnotu a pohrávala sa s myšlienkou, že napokon utečie naspäť do Pudleinu. Jej starý otec sa na ňu díval ako na otravnú muchu, kým jej otec úplne zabudol nato, že nejaká Sofia existovala.

Po večeri boli s otcom po dlhom čase celkom sami. Sofia sa posadila do kresla pri vyhriatom kozube a s vráskou na čele sa zadívala na Viliama: „Mali by sme sa porozprávať, otec.“

Otec sa na ňu pozrel akosi zasnene: „Tak už o tom vieš, vedel som, že sa ti to skôr či neskôr dostane do uší. Je to veľká novinka...“

Sofia nechápala týmto slovám. „O čom to hovoríš, otec?“ spýtala sa prekvapene.

„No predsa o tom, že sa chystám Annu požiadať o ruku.“

Sofia sa dívala na svojho zamilovaného otca a nemohla uveriť vlastným ušiam. „Potratil si rozum, veď tú ženu skoro vôbec nepoznáš,“ dohovárala mu.

„Tvoju matku som tiež nepoznal, avšak očarila ma rovnako rýchlo ako Anna. Nepotreboval som dlhšie premýšľať, vedel som, že si ju chcem vziať za ženu a rovnako o tom nepochybujem ani teraz.“

„Ako môžeš moju mamu porovnávať s Annou? Uznávam, že je nádherná, ale jej krása je čudná... Akoby ani nebola ľudská.“

Viac sa s otcom nedalo rozprávať, bol tvrdohlavý ako mulica. Videl iba Annin zovňajšok, akoby to bola nadpozemská bytosť. Sofia v noci nemohla oka zažmúriť, všetko bolo zle. Cítila to hlboko v srdci. Keď si nad ránom konečne zdriemla, opäť sa jej v sne zjavil čierny kruh. Tentokrát bol však prázdny. Keď otvorila oči, vedela presne, kde sa nachádzala poškriabaná dlážka.

Nechápala presne, čo sa to s ňou dialo, ale jej nohy ju viedli hore do severnej veže. Tam bol čierny kruh z popola, a keď tam bol kruh, čo nevidieť v ňom bude ležať aj jej otec. Nevedela, prečo si tým bola taká istá, ale zrazu pocítila strach a zúfalstvo, a tak pridala do kroku.

Bežala až k severnej veži a nemýlila sa. Naozaj tam ležal jej otec. Uprostred bol kruh z popolu a nad ním sa skláňala Anna. Jej oči priam blčali. V ruke zvierala dýku s veľkým červeným rubínom. Sofia stihla zvriesknuť, no jej otec na krik nijako nereagoval a samotná Anna sa iba tlmene zasmiala.

Sofia bežala otcovi na pomoc, ale než stihla urobiť pár krokov, Anna mu už vrazila dýku do srdca. Všetko sa zomlelo akosi prirýchlo a Sofia spočiatku neverila vlastným očiam. Keď sa dýka zaborila do Viliamovho srdca, všetko zrazu zaplavil čierny popol. Vo veži zadul studený vietor a Sofiu štípali oči z prachu, nevidela ani na krok. Počula, ako sa znenazdajky zavrelo okno a po popole nebolo ani stopy. Čo bol o horšie, zmizla Anna a aj Viliam.