Sofia bola po zmiznutí otca príliš naivná. Myslela si, že najlepšie bude všetko vyrozprávať starému otcovi. Barón Schnitt spojil svoje obočie do rovnej čiary a zachmúril sa.

„O čom to hovoríš, dievča?“

Sofia sa však nedala odradiť, rozhodla sa starému otcovi povedať historku toľkokrát, až jej napokon konečne uverí: „Môj otec ležal v severnej veži uprostred kruhu z popola. Grófka Anna vzala dýku s červeným rubínom a vrazila mu ju do hrude. Než som stihla zareagovať, otec aj s Annou sa zmenili na popol, ktorý zaplavil celú miestnosť.“

Barón Schnitt si iba nahnevane zahmkal: „Chápem, že je to pre teba ťažké. Tvoj otec zmizol s cudzou ženou, ale nestalo sa to po prvýkrát, moja drahá...“

Starý otec si bol istý, že jeho horkokrvný syn urobil to isté, čo pred rokmi. Sofia sa ho však snažila presvedčiť o opaku: „Nedáva to zmysel, čo to nevidíš? Prečo by s grófkou utekal preč? Veď teraz by si mu dal požehnanie a aj majetok. Tak načo ten zbytočný útek?“

Barón nebol zvyknutý nato, že by mu niekto za celý jeho život odvrával. Dokonca aj jeho vlastný syn radšej volil útek ako slová, preto sa nahnevane pozrel na vnučku a rozhodol sa túto tému zniesť zo stola. „Možno tentokrát neutekal odo mňa, ale od teba. Ak si taká otravná ani sa mu nedivím,“ jeho nahnevané zelené oči považovali celú tému za ukončenú.

„Starý otec, musíš mi uveriť, otec sa zmenil na popol!“

Sofiin zvýšený hlas sa barónovi Schnittovi nepáčil. Na čele sa mu zjavila hlboká vráska, ktorá hovorila jasnou rečou: „Ak ešte raz zopakuješ rozprávku o popole, tak si ma nepraj!“

Barón Schnitt si bol istý, že Sofia mala v sebe niečo z tých drzých sedliakov, ktorí patrili k jej nepeknému pôvodu. Po ňom určite byť nemohla. Dievča ostalo natoľko tvrdohlavé, že príbeh o popole rozprávalo deň čo deň, a tak sa rozhodol, že jej to z hlavy vybije tým najtvrdším spôsobom.

Jedného dňa pred letné sídlo baróna Schnitta prišiel čierny koč a z neho vystúpili dvaja muži v bielych plášťoch. Niečo si šuškali a podozrivo sa usmievali. Sofia o ich príchode nemala ani potuchy, práve sedela za mohutným stolom vo veľkej sále a jedla raňajky. Barón Schnitt sedel na opačnom konci stola a nespokojne sa díval na vajíčko, ktoré sa práve chystal zjesť. Keď sluha uviedol do veľkej sály dvoch neznámych mužov, Sofia zadržala dych. Nebola žiadna hlupaňa, vedela, čo znamenali ich biele plášte. Keď sa priblížili k jej stoličke, obozretne sa postavila. „Čo to má znamenať, starý otec?“ spýtala sa nespokojne.

Barón Schnitt sa škodoradostne zasmial: „Tvoj otec sa nezmenil na žiaden popol. Títo muži už vedia, ako ti vybiť tie nezmysly z hlavy.“

Sofia nemohla uveriť vlastným očiam, čakala, že jej barón Schnitt uverí, no namiesto toho z nej spravil blázna.  Zachmúrene povedala: „Nepotrebujem ich pomoc. Môžete ísť, odkiaľ ste prišli.“

Kývla na oboch nedočkavo rukou, ale jej starý otec sa na nich usmial a rovnaký úškľabok venoval aj svojej vnučke. „Oni odídu, o to sa báť nemusíš, ale teba si vezmú so sebou,“ dodal sarkasticky.

„Chceš ma zavrieť do blázinca? Celkom si potratil rozum?“

„Nie moja drahá, ja nie, to ty...“

Sofia si nedočkavo prezrela celú miestnosť, aby vedela, či má šancu na útek. Dvaja chlapi sa k nej nebezpečne približovali, a tak si mierne nadvihla sukňu a vyskočila na stôl. Vedela, že to bol zúfalý krok a veľmi jej nepomohol, ale keď zbadala zdesený výraz baróna Schnitta, konečne mala lepšiu náladu. Bežala po stole, až kým ju jeden z lekárov nechytil za členok a ona sa ocitla horeznačky na zemi. Navliekli na ňu zvieraciu kazajku a bola pripravená na cestu do Nemocnice svätého Huberta. Každý dobre vedel, že to bol blázinec pre bohatých vo Viedni, ale napriek tomu to všetci volali nemocnica.

Vzpierala sa, ako to len šlo. Zvieracia kazajka ju tlačila na hrudi a bola si istá, že na tom zvláštnom pustom mieste sa naozaj zblázni. Všetko sa jej zdalo byť šedé a kamenné múry  boli natoľko studené, že jej dokonca začal chýbať aj starý otec. Posledná kvapka jej trpezlivosti pretiekla, keď na ňu vyliali vedro studenej vody, vraj to bol najmodernejší liečebný postup. Terapia šokom jej mala vybiť popol z hlavy. No malo to úplne opačný účinok, Sofia si bola istá tým, čo videla a rozhodla sa pre Nemocnicu svätého Huberta zahrať malé divadielko.

Na jednej z večerných prehliadok u doktora Krauta sa tvárila celkom normálne.

„Povedzte mi o popole, Sofia.“

Dievča zdvihlo zrak: „O akom popole? Ten príbeh som si vymyslela, lebo mi chýbal otec. Ušiel s grófkou Annou preč a ja som tam bez neho ostala celkom sama.“

Doktor Kraut bol prekvapený touto náhlou zmenou, ale Sofia rýchlo zistila, že urobila správne rozhodnutie, pretože čo nevidieť z nej zvliekli zvieraciu kazajku. Na chvíľu pocítila slobodu a dúfala, že čo nevidieť sa jej podarí odísť z Nemocnice svätého Huberta, ale nič také sa nekonalo.

Doktor Kraut za ňou chodil každý jeden večer a neustále skúšal príbeh o popole, nech už sa Sofia akokoľvek snažila a príbeh dookola vyvracala, aj tak jej to neprinieslo priepustku domov. Avšak jej možnosti v nemocnici sa pomaly začali zlepšovať. Vďaka svojej zdravej mysli, konečne mohla chodiť na prechádzku do nemocničného parku.

Sledovala nemocnicu deň čo deň, ale i rituály nemocničného personálu a zistila, že iba skutočný blázon by sa odtiaľ nedostal von. Na prechádzky s ňou chodievala sestra Hana, ktorá nosievala zväzok kľúčov za opaskom. Sofia mala skutočné šťastie. Hana bola totiž stará dievka a práca v Nemocnici svätého Huberta ju vonkoncom nebavila. Na bláznivé ženy sa dívala iba cez prsty a viac ako starostlivosť o pacientky ju zaujímal postarší strážnik. Vždy krátko poobede za ním zašla a spoločne sa smiali na hlúpostiach. Pre Hanu to bola posledná šanca na vydaj, strážnik v nej videl možnosť konečne sa dobre najesť, keď mu bude mať kto navariť. A Sofia? Tá rýchlo pochopila, že šanca na útek je veľmi blízko.

Stačilo nepozornej Hane ukradnúť kľúče a cesta na slobodu bola istá, keďže strážnik namiesto kontroly dverí, lichotil Hane. Sofia nebola žiaden zlodej, trošku ľutovala, že krádež kľúčov nebola súčasťou učebného plánu na každej lepšej škole. Potom si však spomenula na svojho kamaráta Nikolasa. Ten mal vždy nejaký problém, ale za tie roky sa naučil, ako nato. „Ak chceš urobiť nejakú neplechu, nikdy nesmieš byť nervózna, ostaň prirodzená, to je tvoja jediná šanca na úspech,“ radil jej pred rokmi.

Sofia si túto radu vzala k srdcu a bežala za Hanou s úsmevom na perách. „Myslím, že vám spadla šatka.“ Podala sestričke hodvábny kúsok, ktorý by si Hana v žiadnom prípade nemohla dovoliť. Bolo vidieť, že jej ho Hana chcela vrátiť, ale keď jej prsty spočinuli na jemnej látke, nedokázala sa jej vzdať. Dívala sa na ten kúsok s úsmevom na perách, a pritom si nevšimla, že jej Sofia ukradla kľúče za opaskom.

Keď si sestrička odbehla za strážnikom, Sofia šla úplne pomaly k bráne. Nikto ju nezastavil. Opatrne ju odomkla a bola voľná. Rozbehla sa, čo jej sily stačili, čím ďalej od Nemocnice svätého Huberta.

Dobrý týždeň sa túlala po Viedni, keď sa konečne naučila ako tak prežiť. Prvým pravidlom bolo nevyzerať ako bezbranná žena. Ostrihala si vlasy, ukradla chlapčenské šaty, a v tej chvíli sa z nej stal mladučký Max. Ak chcela začať pátrať po stopách grófky Anny, potrebovala peniaze. Avšak ona sama nič nemala, no poznala miesto, kde sa to peniazmi len tak hemžilo.

Dva týždne po svojom úteku z blázinca sa ocitla v letnom sídle baróna Schnitta. Vedela, kde si ukrýval svoje cennosti a bola si istá, že by ju za túto krádež s radosťou zavrel naspäť do nemocnice. Vzala mu šperky, starú pečať rodu Schnittovcov, ale aj strieborné gombíky, ktoré patrili jej otcovi. S takýmto kapitálom mohla začať pátrať po Anne. V tej chvíli si už bola istá, že Anna musela byť bosorka. Veď kto iný by mal takú moc, ak nie čarodejnica?