Sofii trvalo takmer rok, kým zistila, že v monarchii nie je len jedna čarodejnica, ale hemží sa to tam nimi na každom kroku. V tom čase sa nachádzala v Prahe. Začalo poriadne pršať a ona sa rozhodla ukryť v hostinci u Bezhlavého baróna. Dážď jej zmočil cestovný plášť, a tak sa s pohárom piva ukryla k mohutnému kozubu, bolo načase sa poriadne zohriať. Od únavy zavrela oči, keď ju prebudil zaujímavý rozhovor, no radšej mala oči i naďalej zavreté.

Obe ženy vyzerali nespokojne. „Koho napadla tá hlúposť. Budapešť je predsa také okaté mesto. Niekto si nás tam môže všimnúť.“

„Jedna zo starších čarodejníc hovorila, že ľudia už na nás neveria. Vraj sú to iba rozprávky starej matere, a preto je stretnutie vo veľkom meste rovnako bezpečné ako na odľahlej lúke.“

Ženy sa na seba pozreli nespokojne. Bolo zrejmé, že sa im stretnutie v Budapešti nepozdávalo. „Ako spoznáme ostatné čarodejnice?“ spýtala sa jedna.

„Na Dušičky si nechajú pred dverami metly.“

„Metly? To je poriadny nezmysel. Ľahko si môžeme pomýliť čarodejnicu s obyčajným človekom,“ odfrkla nespokojne.

Druhá sa na tom iba ledabolo zasmiala: „Čo na tom záleží? Ak sa medzi nás niekto taký zapletie, aspoň prinesieme ľudskú obetu.“

Sofii sa tieto zlomyseľné reči nepočúvali najľahšie, ale aj tak ňou prenikol pocit sladkého víťazstva. Takmer vyskočila z kože, veď mala šanca konečne nájsť Annu. Bolo jej jedno, že prejde v Budapešti hoci aj všetky dvere, kým sa k nej dostane, ale s istotou vedela, že sa nevzdá.

Dušičky v Budapešti boli akési temné. Vzduch sa naplnil magickou energiou, mesto bolo plné čarodejníc. A ona kráčala od dverí k dverám tváriac sa, že hľadá starú známu. Bola prekvapená, koľko metiel sa v ten večer nachádzalo predo dvermi. „Toto nemám šancu prejsť za sto nocí, nieto za jednu,“ frflala si nazlostene popod nos.

Po mnohých pokusoch zaklopala na mohutné dubové dvere. Stála v nich okúzľujúca čiernovláska. „Dobrý večer, hľadám svoju dobrú kamarátku, grófku Annu,“ začala už hádam po stýkrát.

Vždy jej odpovedali, že takú ženu nepoznajú, ale táto čarodejnica si ju ostýchavo pozrela: „Nemala by si ju hľadať, je to mocná čarodejnica, proti nej nemáš najmenšiu šancu...“

Sofia bola prezlečená za Maxa a skoro ženu od radosti pobozkala. Neverila vlastným ušiam, po takom dlhom hľadaní to konečne vyzeralo dobre. „Čo viete o Anne, kde ju nájdem?“ spýtala sa bez dychu.

Žena ju chytila za ruku a naznačila jej, aby už viac nehovorila. Potom ju bez ďalších slov pozvala dnu. Zaviedla ju do malej izby s teplým kozubom. Keď prekročili jej prah, stalo sa niečo čudné. Mladá čiernovláska sa náhle zhrbila a jej vlasy zosiveli. Na čele sa jej objavili vrásky a jej mladosť bola nenávratne preč. „Čo sa to deje?“ spýtala sa Sofia.

„Toto je moja miestnosť pravdy. Každý v nej ukáže svoju pravú tvár. Ja mám osemdesiatdva rokov a používam kúzlo mladosti na moje skrášlenie a ty? Ty sa očividne prezliekaš za chlapca, moja drahá.“ Vtedy si Sofia všimla, že jej vlasy sú dlhé a vyzerá ako dievča, iba nespokojne zastonala.

Rozhodla sa radšej prejsť priamo k veci: „Čo viete o Anne?“

Starena si sadla do kresla a zhlboka si vzdychla: „Každá poriadna čarodejnica pozná Annu, moja drahá. V našom svete je to hotová legenda. Hovorí sa, že darovala svoju dušu čiernej mágií, aby tak ovládla kúzlo večného života.“

„Tá potvora chce žiť večne?“

„Pokiaľ viem, darí sa jej to celkom úspešne. Je medzi nami od trinásteho storočia. Každý z jej rokov získava z mužov, okolo ktorých sa tak rada krúti. Je omnoho silnejšia ako ktorákoľvek čarodejnica...“

Sofia sa zachmúrila: „Môj otec sa v jej rukách zmenil na popol, chcem ho späť.“

Čarodejnica sa zaujato pozrela na Sofiine vlasy a potom si radostne zahmkala: „Možno by bola šanca ako ho získať, ale...“

Dievčaťu bolo jasné, že to nebude zadarmo: „Čo zato chceš? Zlato, šperky...“

„Nie, moja drahá. Nemám pred sebou veľa rokov a ja sa nemienim spájať s čiernou mágiou, iba si chcem urobiť radosť. Daj mi svoje vlasy, keď zomriem, vrátia sa ti.“

Sofia svoje vlasy aj tak považovala za príťaž a nosila mužskú parochňu, nebola by to pre ňu veľká obeta. „Sú tvoje,“ zašepkala.

Starena ju pohladila po vlasoch a usmiala sa.

„Ako som ti už povedala, Anna používa na predĺženie svojho života mužov. Vezme im roky, ktoré mali pred sebou, a tak si predĺži svoj čas medzi živými. To isté určite urobila aj tvojmu otcovi. Potrebujem nájsť kúzlo oživenia.“

Čarodejnica vytiahla z police starú koženú knižku a začala si čosi nezrozumiteľne mrlať popod nos. Listovala v zažltnutých stránkach. Sofia sa naklonila k nej a snažila sa nazrieť do knihy. Bola počmáraná na každej strane a ona zazrelo aj zopár skíc. Videla prsteň, mohutný náramok a napokon jej zasvietili oči. Nemohla tomu uveriť, ale bola tam dýka, ktorá vyzerala presne ako tá, ktorú Anna zabodla Viliamovi do hrude.

Od radosti sa spokojne usmiala, ale čarodejnica listovala v knihe ďalej. Zastavila sa až na stránke s nápisom: Kúzlo života. Vtedy si uvedomila, že všetky čarodejnice sú rovnaké a každá myslí hlavne na seba.

Čarodejnica sa prefíkane usmiala: „Poviem ti kúzlo, ale najprv chcem tvoje vlasy.“

Sofia sa snažila vyzerať pokojne: „Samozrejme.“

Šla k poličke a vytiahla z nej zlatý kosák. Jej pomalý šúchavý krok dal Sofii dokonalú príležitosť. Už neváhala ani minútu, vzala si koženú knihu zo stola a poriadne ňou čarodejnicu udrela po hlave. Bolo jej jasné, že nemala nič dobré za lubom a chcela ju oklamať. S knihou kúziel v ruke mohla zachrániť otca aj sama.