Sofia spala nepokojne. Stúlila sa do cestovného plášťa, ale veľmi sa jej nedarilo nemyslieť na to, čo ju čakalo. Plán bol komplikovaný a v mysli sa jej neustále vynáral obraz otca v kruhu z popola. Nad ránom toho mala dosť, vyskočila na rovné nohy a čižmou kopla pokojného Nikolasa. Na to, že prespal toľko storočí, bol až neuveriteľne unavený. Iba sa prevalil na druhý bok a drichmal si ďalej. Sofia sa nedala odradiť, tentokrát dokonca pritvrdila a kopanec bol o čosi silnejší. Miestnosťou sa nieslo rozospaté au. „Potratila si rozum, ženská?“ skríkol.

Iba nedočkavo pokrútila hlavou: „Je čas ísť.“

Nikolas sa na ňu zaspato pozrel a pokrútil hlavou: „V mojom svete ženy nerozkazujú.“

„Lenže toto nie je tvoj svet. Vstaň, ideme,“ rozkázala. Jej tón sa mu vonkoncom nepáčil, niečo si nespokojne zafrflal popod nos a potom sa postavil.

Rýchlo zbalili všetky veci, osedlali koňa a Nikolas na neho vysadol.

Sofia sa na neho prekvapene pozrela. „Čo to robíš?“ spýtala sa.

„Sedím na koni a chystám sa na cestu.“

Zdalo sa, že sa medzi nimi strhne ďalšia hádka. „Je to môj kôň. Pôjdem na ňom ja. Kde si nechal svoje spôsoby šľachtica, vznešený Hemframfrus?“ spýtala sa s neskrývaným sarkazmom v hlase.

Nikolas vyzeral, že čo nevidieť vyskočí z kože, ale potom len pomaly zoskočil z koňa a usmial sa. „Kôň je tvoj. A volám sa Hunifridus, ty hlava dubová.“

„Samozrejme Nikolas. A ja sa nevolám hlava dubová, ale Sofia. Oslovuj ma tak.“

Predstavovanie mali za sebou, ostalo len zistiť, kam vlastne smerujú. Nikolas Sofii vysvetlil, že Dragomila žila v blízkosti hradu Uhrovec. Ak budú mať šťastie, nájdu jej pozostatky na miestnom cintoríne. Spoločne sa pozreli na mapu a zistili, že ich čakala dlhá cesta.

Dievča prekvapilo, ako rýchlo Nikolas kráčal. Sofia si uvedomila, že bol vo svojej dobe zvyknutý na tvrdšie podmienky. Keď sa nedíval, potajomky ho sledovala. Nič o ňom nevedela, no váhala, či sa má vypytovať. Na svoju minulosť bol určite citlivý. Ale byť ticho celú cestu nedokázala.

„Odkiaľ poznáš Dragomilu?“

Nikolas sa nostalgicky usmial: „Je to moja stará známa.“

Bol skúpy na slovo, ona však čakala viac ako len suché konštatovanie stará známa. Pozrela sa na neho zvrchu a zachmúrila sa. „Mal si s ňou nejaké techtle-mechtle?“ vyslovila posmešne.

„Nie, bola mi ako sestra. Keď zistila, že vie čarovať, stála v stajni svojho otca. V dlaniach sa jej zjavil oheň. Netušila, čo to má znamenať. Namiesto toho, aby bežala k studni, snažila sa oheň uhasiť v slame. Podpálila celú stajňu... Otec ju vyhodil na ulicu.“

Sofia iba pokrčila čelo: „Veľmi múdra teda nebola.“

Nikolas si spomenul na čarodejnicu. Dragomila mohla mať desať rokov, keď zistila, že vie čarovať. Jej magická sila bola neuveriteľná. V rukách vedela vytvoriť ohnivé gule, ktoré dokázala časom hodiť do ohromných vzdialeností. Nikolas sa prechádzal v lese, keď zazrel špinavé dievča, ako sa tam zmätene túla. Dragomila bola chudá na kosť a jej špinavé hnedé vlasy žrali vši. Nikolas ju pozoroval z bezpečnej vzdialenosti. Vyzerala, že sa chystá pytliačiť. Premýšľal, že ju chytí a prinesie otcovi, bol by na neho hrdý.

Potom však zbadal, ako sa prikrčila k zemi. V jej dlaniach sa zjavil oheň, ktorý sa pomaly vytvaroval do ohnivých gulí, a tie s rachotom zasiahli malého králika. Vtedy pochopil, že toto dievča malo väčšiu hodnotu, ako si pôvodne myslel. Bola cennejšia ako ktorákoľvek zbraň v celom Uhorsku.

Nikolas vtedy nemal viac ako dvanásť, možno trinásť rokov. Vystúpil z tieňa a zadíval sa na Dragomilu s obdivom. „Ako si to dokázala?“ spýtal sa.

Dievča sa ho nebálo, videlo v ňom priateľa. „Bola som hladná,“ odpovedalo pravdivo.

Nikolas vyrozprával o svojom stretnutí s Dragomilou Sofii, a tá ho so záujmom počúvala. „Odvtedy sme boli priatelia. Vzal som ju k nám domov a ona mi ostala zaviazaná,“ dokončil svoj monológ.

Sofia iba pokrčila ramená: „Poznám čarodejnice nejaký ten čas a svoje slovo veľmi nedržia. Silne pochybujem o tom, že táto bude iná. Za to, že ju prebudíme k životu, z nás akurát tak urobí dve kopy popola.“

Nikolas sa zasmial: „Veľmi dôverčivá teda nie si. Ale Dragomile môžeme veriť. Zložila magickú prísahu, vďaka ktorej svoj sľub musí splniť aj po svojej smrti.“

Spomenul si, ako k nemu prišla v predvečer Vianoc. Nikolas bol dospelý a motal sa okolo každej sukne v kráľovstve. Jeho povesť bola otrasná. Dragomila dospela, mala podmanivé oči a pohľad, ktorý by dokázal urieknuť každého chlapa.

Bol prekvapený, že ju videl. Jej oči žiarili. „Kde si vlastne bola?“ spýtal sa veselo.

Dragomila sa usmiala, vyzerala nesmierne spokojná: „Šla som ďaleko na sever, Hunifridus. Navštívila som zakázané zeme, o ktorých nemáš ani potuchy. Je tam svet, ktorý ukrýva nesmierne tajomstvá. Priniesla som si so sebou dračiu krv. Jej  účinky sú bláznivé. Dokáže hojiť rany a každé z mojich kúziel je vďaka nej omnoho silnejšie.“

Dala mu do ruky malú fľaštičku: „Môže sa ti zísť.“

„Nie som čarodejník. Netuším, ako sa to používa,“ Nikolas potriasol hlavou, nechcel si od nej vziať tento vzácny dar, ale Dragomila mu zavrela dlaň a usmiala sa. „Keď ju raz budeš potrebovať, zistíš, ako sa používa. Ale kvôli tomu som neprišla,“ nadhodila.

Pomaly sa k nemu priblížila a položila mu pravú ruku na plece. „Vo svojich kúzlach som sa za posledné roky poriadne zlepšila. No nikdy nezabudnem, kto mi pomohol, keď mi bolo najhoršie. Dlhujem ti viac ako len dračiu krv.“

Dragomila mu zaborila nechty do ramena a Nikolas zaklial, ona sa však naďalej usmievala: „Dávam ti večný sľub, že na svoj dlh nezabudnem. Splatím ho, keď si to popýtaš. Všetky pokolenia dračej čarodejnice sa zaväzujú tento sľub dodržať.“

Sofia si v tichosti vypočula ďalšiu z Nikolasových spomienok a potom  pokrútila hlavou. „Keď ti sľúbila, že ti pomôže, prečo ťa neochránila pred Annou?“ nadhodila uštipačne.

Nikolas sa zachmúril: „To netuším. Dosť bolo spomienok. Vezmem knihu kúziel a zistím, čo potrebujeme na Dragomilino oživenie.“

Nespokojne listoval v knihe, keď si všimol, že Sofia prudko zastavila koňa. „Máš koňa, mala by si ísť rýchlejšie ako ja. Čo sa deje?“ spýtal sa napoly hnevlivo.

Sofia sa usmievala. Na jej ramene sedel škovránok, ktorý sa jej díval do očí. „Nikdy som nevidela nič podobné, sadol si priamo na mňa. Nie je to pekné?“

V Nikolasových očiach sa zjavil hnev. Neponáhľal sa s vysvetľovaním. Odohnal od Sofii škovránka a potom rýchlo vysadol na koňa. Sedel síce za Sofiou, ale vytrhol jej opraty z rúk a popohnal koňa do cvalu. „Čo sa deje?“ nechápavo sa spýtala.

„Máme problém.“