Musel som na chvíľku zavrieť oči. Výzdoba v miestnosti bola na môj vkus až príliš červená. Od sýtočervených kobercov a čalúnenia na pohovkách a kreslách, cez svetločervené steny, až k červenému lustru, ktorý bol tvorený šiestimi svietnikmi v tvare krvavej kvapky. Túto výhovorku som povedal Wendy, keď sa vrátila. V skutočnosti som zaspal. Zo spánku ma prebudil až tvrdý kopanec do nôh, ktorý ich nielen zhodil zo stola, no zhodil aj mňa z pohovky.

Bolo to zvláštne. To, že ma miniboti neupozornili na jej príchod, bolo v poriadku. Nastavil som v nich niekoľko výnimiek a Wendy bola jednou z nich. Prekvapilo ma to, že som sa nezobudil sám. Len málokedy a máločo sa ku mne dokázalo priblížiť bez toho, aby som to počul. Wendy sa ale špecializovala priamo na to. „Musím si dávať väčší pozor,“ povedal som si sám pre seba.

Wendy ma doviedla na nádvorie pred pevnosťou. Celú cestu do mňa hučala, aby som ich ešte viac nevyprovokoval. Nebola si istá, či by ľudská armáda na Nuxise zvládla upokojiť situáciu. Ja som už ale presne vedel, čo som chcel povedať.

„Tak sme tu. Nech sa páči,“ ukázala na hromadu debien, pred ktorými stál dav Galbotov. Bolo tu niekoľko skupín Galbotov, ktoré od seba oddeľovali naši vojaci.

„Bude ti to musieť stačiť,“ pozrela sa na mňa, no zrak jej klesol k opasku, „brašna? Odkedy máš brašnu?“

„Zväčšil som ju len pre tento moment,“ poťažkal som si brašnu z dvadsiatimi ôsmimi virtenmi.

„To sa mi nepáči,“ pokrčila nos.

„Len pokojne,“ prešiel som okolo nej a položil jej ruku na rameno. Odrazil som sa od nej a vyskočil som na debničky. Vyšiel som na vrchol a zraky Galbotov sa otočili mojím smerom. Na chvíľku som sa ponoril do podvedomia, no nik si to nevšimol. Potreboval som nájsť v tom dave peria a zobákov ten správny zobák. „Takže,“ nadýchol som sa, „ste Galboti, máte inú kultúru, iné zvyky a tradície ako my. To plne chápem a nechcem, aby ste si mysleli, že sme ako Mirnilčania. Na vašej planéte si môžete robiť, čo sa vám len zapáči, lebo je to vaša vec. Toto ale nie je vaša planéta!“ Skríkol som a kútikom oka som videl vydesený pohľad Wendy.

„Toto je planéta Nuxis, a ak sa nemýlim, vy nie ste Nuxiana! Nuxiania žijú na ostrove, kde sa snažíme zachrániť to, čo z nich zostalo,“ ukazoval som za seba, aby som naznačil, že sú niekde tam. „Toto je ich planéta a vy ste tu hostia! Vaše rozbroje a potýčky tu nie sú vítané! Nuxiania sú rovnako slobodní ako vy a kým sa opäť nepozbierajú, zodpovedáme za ich domov my. Preto vám radím, aby ste sa spamätali. Inak sa kľudne môže stať, že vás z tejto planéty vykopneme skôr, ako by to urobili Nuxiania!“ výraz na prilbe potemnel a jasný deň sa veľmi pomaly začal meniť na noc.

„Prišiel som sem ale z iného dôvodu,“ zodvihol som brašnu s virtenmi. „Citrix,“ ukázal som na Galbota, ktorý stál medzi našimi vojakmi, „môžeš sem prísť?“ Prikývol a pobehol k debnám. Podal som mu ruku a pomohol mu vyjsť hore. „Citrix bol medzi nami niekoľko rokov. Videl, že spoluprácou sa dá dosiahnuť aj mimo konfliktov. Okrem toho preukázal, že je cenným spojencom a priateľom,“ pozrel som sa na Citrixa a ten sa nemotorne snažil usmiať. „Preto som mu priniesol dar,“ vytiahol som z brašny blikajúci virten a ukázal ho všetkým. „Citrix, si ochotný stať sa prvým galbotským špecialistom?“

„Bude mi cťou,“ natiahol ruku a ja som mu na ňu položil virten. Po pár sekundách sa Citrix prebral. Chcel zísť z provizórneho pódia, no zastavil som ho.

„Na Zemi existuje škola s názvom Prízračna légia. Už čoskoro začneme prijímať aj spojencov z ostatných svetov, no potom, čo som tu videl, viem, že Galbotom zostanú dvere zatvorené. Nedám takú mocnú vec, akým je virten, do rúk bojachtivých bláznov, ktorí neznesú ani vlastný druh!“

Deň sa čoraz viac menil na noc, aj keď slnko bolo vysoko na nebi. „Okrem toho som dal do virtenu poistku! Citrix, poprosím ťa, odpoj virten od seba.“ Citrix sa na mňa zmätene pozrel, no potom to urobil. Vzal som virten a hodil ho jednému z Galbotov. Keď sa prestali naťahovať a jeden z nich vyhral, nasadil si ho. Virten ale jemne zablikal, zadymil a nič sa nestalo. Vybral som z brašny druhý virten a nasadil ho Citrixovi. Ukázal som mu, aby sa vrátil k ostatným a on opatrne zliezol. „Virteny boli preprogramované tak, aby mohli mať len jediného majiteľa. Takže, ak nejakému idiotovi z vás napadne zabiť Citrixa, nielen že nezíska virten, ale osobne sa postarám, aby trpel roky, než mu dovolím umrieť!“ Deň sa zmenil na noc a tmu ožarovali len červené tiene, ktoré behali po oblohe. „Je to len na vás! Zahodíte staré spory, dokážete, že chcete budovať spojenectvo a prijmeme vás medzi nás. Osobne by som bol ale radšej, ak by ste ďalej bojovali proti sebe. Potom vás vlastnoručne vykopnem naspäť na Galbot!“

„Počkať!“ vykríkol jeden z vodcov. „Povedali nám, že Galbot bol zničený!“ V tom sa všetky oči upriamili na mňa. Úškrn na prilbe sa ešte viac rozšíril a z červených oči sálal jemný plameň.

„Presne tak! Teraz je z Galbotu pekná hromada asteroidov. Každý klan si tak môže vziať svoj vlastný. Myslím, že život na asteroide bez atmosféry v spoločnosti Rištar, ktorá to prežila, by vám doprial potrebnú dávku utrpenia, po ktorej prahnete.“ Tma ustúpila a červené prízraky sa stratili. Zoskočil som dole a s Wendy sme sa vrátili do pevnosti.

„Ty si sa asi pomiatol!“ pokrútila hlavu. Dokonca ma ani neudrela. Vyzerala dosť zúfalo.

„Na Galbotov platí len sila.“

„A čo ak nie? Čo ak sa to bude ešte zhoršovať?“

„Tak splň moje hrozby,“ zobrazil som Nuxis, „máš tu niekoľko odľahlých ostrovov. Vysťahuj tam problémové klany a uvidíš, že ich vlastní ľudia sa postarajú o to, aby sa násilníci stratili a oni sa mohli vrátiť späť.“

„A ak nezaberie ani to?“

„Tak ich vrátim na Galbot,“ uškrnul som sa, no Wendy nemala náladu na žarty. „Len pokojne,“ prešiel som pred Wendy, chytil som ju za ramená a pozrel sa jej do očí, „skúmal som Galbotov aj ich históriu. Sú agresívni a neustále sa pre niečo hašteria. Sú ale poverčiví. Rištar je mesiac, ktorý na každé poludnie zatieňoval na Galbote slnko. Preto ten trik s tmou. Mnohých z nich to presvedčí, že mám s Rištar niečo spoločné.“

„To sa boja zatmenia slnka?“ začudovala sa a zároveň vyzerala naštvane.

„Neverila by si ako,“ usmieval som sa od ucha k uchu, „keď je zatmenie, nik na ich planéte ani len nevystrčil päty z domu. Dokonca som videl, ako zabili vtáka, ktorý zaštebotal v nesprávny čas. Brali to tak, že provokoval Rištar a báli sa jej pomsty. Preto ju vykonali sami.“ Pokrútil som hlavou.

„To si zo mňa robíš srandu!“ teraz už bola len naštvaná. „Takže keby som sa vydávala za bohyňu alebo nejakého divného démona,“ zamávala rukami okolo mňa, „tak by bolo po starostiach?“

„Je to možné,“ mykol som plecami. Spomenul som si na Tarial. Je možné, že to Mirnilčanom docvaklo už skôr, a tak sa chopili šance. Predsa len, kto by nechcel byť bohom?

„Hm, takže keď budú robiť problémy,“ na tvári sa jej objavil škodoradostný výraz. Netušil som, že niečo také v sebe mala.

„Smola dievča!“ mávol som rukou. „Vždy musí byť niekto ten zlý a niekto ten dobrý. Ja som ten zlý!“

„Čože? Prečo?“ naštvane na mňa pozrela.

„Malo ti to napadnúť skôr a mohol som byť ja ten dobrý, a ty zlá. Takto je to naopak. Ja som ich vystrašil, a ty teraz preberáš rolu ich ochrancu,“ zamyslel som sa, „takže ak bude treba niekoho vysťahovať na ostrov, tak ma zavolaj. Bude lepšie, ak to urobím ja.“ Na prilbe sa objavil milý úsmev.

„Len sa nesmej!“ ukázala na mňa prstom. „Toto sa ti len tak neprepečie!“

„Čo sa zrodilo v tej tvojej hlave?“ výraz na prilbe sa zmenil na znechutenie.

„Toto,“ zobrazila mapu galaxie.

„Tu nič nie je!“ ukázal som na niekoľko žiarivých bodov roztrúsených medzi Zemou, Ovou, Nuxisom, Yphetom, Roltonom a Ortovou planétou.

„A tvojou úlohou bude, aby tam niečo bolo,“ usmievala sa. „Potrebujeme doplniť prestupné body tak, aby bolo možné cestovať medzi jednotlivými svetmi plynulejšie. Prestupné body mimo Zeme, Ovy a Yphetu sú ďaleko od seba. Ovy ale aj špecialisti majú čo robiť, aby sa s nimi dokázali spojiť.“

„Super, ďalšia práca!“ prevrátil som oči. „To nemôžete niečo vyriešiť aj bezo mňa?“ Wendy urazene prekrížila ruky. „Tak dobre,“ odfrkol som, „len to potrvá, keďže ešte musím previezť Mirnilčanov zo Zeme.“

„Ypheťania nám prisľúbili jeden z ostrovov. Bude slúžiť ako základňa pre cestovanie do ďalších svetov,“ poslala mi údaje z Yphetu. „Najskôr prepoj Nuxis, tu je cesta z Yphetu najťažšia.“

„Môže to trvať, no uvidím, čo sa dá,“ pokrútil som hlavou a otvoril portál preč z planéty. Rozbolela ma hlava, keď som si uvedomil, koľko práce ma čakalo.