Vybral som sa späť do vesmíru. Jeho ticho prerušovala len bolesť hlavy, ktorú som doslova počul. Každý deň mi pribúdali nové a nové práce, ktoré som ale nemohol zveriť nikomu inému. Nebol tu totiž nik, komu by som mohol zveriť rozdanie virtenov mimozemšťanom či hľadanie prestupných bodov. Mali sme niekoľko špecialistov, ktorí dokázali otvárať portály. Ich počet dokonca stúpol na osem. Neboli ale pripravení na pohyb vesmírom. Nemali vhodné skafandre a ich ochranné kúzla boli nestabilné. Najväčším problémom ale bolo samotné cestovanie. Nedokázali vytvárať chránene portály a s tou hromadou práce, ktorú som mal, som ich to nemohol naučiť. Vedel som, že by ich boli schopní vytvoriť, no chcelo by to mesiace praxe.

Zastavil som sa na Roltone. Dal som virten dvom Roltoncom a zároveň som všetkých prítomných upozornil na poistku. Pripadal som si, ako keby som sa vrátil v čase. Znovu som opakoval aj trikrát to isté. Tentokrát to ale nebolo inej školskej triede ale inej planéte. Pri tejto nostalgickej chvíli sa mi na tvári objavil jemný úsmev. To, čo sa zo mňa stalo, by som nemenil za nič. Niekedy mi ale chýbal obyčajný život a obyčajná práca. No nebol čas rozjímať nad minulosťou. Šiel som ešte na Yphet, kde som dal virten ich vodcovi, Sintorovi. Bol síce namyslený a nepríjemný, no v jadre bol dobrák. Kým si prezeral dar, vysvetlil som mu poistku. V miestnosti bolo aj pár ďalších Ypheťanov, ktorí len ticho závideli. Poďakoval a nasadil si ho. Potom sa už musel venovať iným veciam.

Na prepojenie všetkých planét sme potrebovali ďalších deväť prestupných bodov. Nebolo ľahké nájsť planéty vo vhodnej vzdialenosti. Najlepšie boli kamenné planéty, ktoré nik neobýval. Studené a pusté miesta bez aktívnych sopiek a zemetrasení boli ideálne pre podzemné základne. Bolo ale ťažké nájsť také, ktoré by mali vhodnú gravitáciu. Často som také nachádzal mimo slnečných sústav. Len tak sa plavili vesmírom a pripomínali zlepenec asteroidov, ktorý nemalo čo vyhladiť. Takéto planéty neboli vhodné. Menili svoju polohu dosť náhodne, čo sťažovalo vytváranie portálov. Stačilo, že okolo preletel iný asteroid a smer planéty sa zmenil. Alebo došlo k nárazu a planéta sa roztrieštila a znovu poskladala. Vnútro takýchto planét tvorilo ťažké jadro, ktoré na seba pútalo asteroidy.

Okrem nich som potreboval ešte jednu planétu. Bol som si istý, že to musela byť kamenná planéta. Chcel som na nej vybudovať môj druhý úkryt. Úkryt musel vydržať roky, možno aj storočia. Zlé sny, ktoré ma prebudili minulú noc, som nehodlal podceniť. Možno to bola len náhoda a viackrát by sa nemuseli opakovať, no niečo vo mne kričalo, aby som si dal pozor.

Zo všetkého najskôr som chcel vyriešiť presun Mirnilčanov. Ich nové mesto na odľahlej planéte už nadobúdalo charakter mesta. Vrátil som sa teda na Zem a vzal som kontajnerovú loď na prvý výlet. Nestál som o žiaden incident, a tak som šiel na prázdno. Keď som sa vrátil, bolo jasné že nebudeme môcť použiť jej plnú kapacitu. Nik z nás nepomyslel na nulovú gravitáciu. Kontajnery tak museli byť pripútané. Čím viac sme ich postavili na seba, tým silnejšie museli byť laná. Mohli sme tak naložiť len tri na seba, a to zmenšilo kapacitu na štvrtinu. Takto mi hrozilo takmer desať ciest.

„Osmičky, ako to s nimi vyzerá?“ prihovoril som sa Joro-Gumo. Bola už hlboká noc a v tábore zostali už len stráže.

„Bez zmeny,“ povedala unavene a hlava jej pri tom klesala k doske s papiermi.

„Tak to skoncujem,“ mal som už toho tiež dosť a Mirnilčania ani ich klonoví otroci mi za to nestáli.

„Nepočká to do rána? Možno ešte na niečo prídeme,“ Joro-Gumo očividne nehodlala zahodiť päť miliónov bytostí.

„Ráno začneš nakladať. Ako dlho potrvá, než každý z nich prejde dôkladnou prehliadkou a nalodí sa?“ Joro-Gumo sa zamyslela, ja som však odpovedal za ňu: „Odhadujem že to potrvá celý deň.“ Neochotne prikývla.

„To ti vôbec nevadí, že ich zabiješ?“ spýtala sa. Pozrel som sa jej do očí, a pri tom som na malý okamih odmaskoval svoje oči. Neviem, čo v nich presne videla, no videl som, ako jej po chrbte prešiel mráz, až ju striaslo.

„Odpoveď si zrejme našla.“ Odstúpil som a obnovil priezor prilby. Joro-Gumo len mlčky prikývla. Vošiel som teda do tábora Mirnilčanov a dal som sa do práce. Defiro privádzal osmičky a ja som zatiaľ otvoril niekoľko portálov blízko Slnka. Jeden po druhom prešlo päť miliónov šialených jirklopov na druhú stranu. Defira som upozornil, aby medzi nich nepridal žiadnu sedmičku. Ten sa zaprisahal, že to nemá v úmysle, no aj tak som skenoval každého z nich. Trvalo to sotva hodinu a tábor Mirnilčanov poriadne preriedol.

Opustil som tábor okolo druhej v noci. Do úsvitu som mal ešte pár hodín, a tak som si šiel oddýchnuť. Našiel som si pohodlné miesto neďaleko veľkej čínskej steny. Rozmiestnil som miniboty a pod holým nebom som si vychutnával čerstvý vzduch a chladné jesenné počasie. Brnenie chránilo telo pred chladom, no jeho odolnosť na prilbe som znížil, a tak sa mi dnu dostal čerstvý vánok. Bolo príjemné cítiť na tvári vietor. Prilba bežne prepúšťala len toľko vzduchu, koľko som potreboval. Samotný vietor, prach či peľ tak neprenikali.

Prespal som celú noc. Žiadna nočná mora ma nezobudila predčasne, no aj tak som mal ráno zlý pocit. Nebolo to svedomie, bol to len pocit, ktorý sa občas objaví z ničoho nič a dokáže pokaziť celý deň. Pobalil som si teda veci a dal som sa do práce aj keď som na to vôbec nemal chuť. Najskôr som sa zastavil v Pekingu. Každý Mirnilčan s virtenom bol kompletne prehľadaný a prezlečený do iných šiat. Hrozilo tu totiž, že niekto z nich prevezie ukrytý virten na druhú stranu. Nevedeli sme, či Mirnilčania nejaké zvyšné virteny ešte mali, no nechceli sme riskovať. Jedinou istotou ostávalo, že ich nedokázali vyrábať. Potrebovali by základný kód a ak by ho mali, všimli by si poistky a odstránili by ich. Okrem toho, nenašli sme žiaden sklad virtenov ani nič, čo by to pripomínalo.

Až po kompletnej prehliadke pokračovali Mirnilčania k odovzdaniu virtenu a nalodeniu. Do nového sveta prešlo len niekoľko virtenov. Tie boli nutné pre prevoz ostatných jirklopov. Bolo lepšie, keď ich cestou ovládali, aby nezačali šalieť v uzavretých kontajneroch. Na druhej strane odovzdali zvyšné virteny a začalo sa rozdeľovanie jirklopov do tried, kde ich mali naučiť základy.

Na novej Mirnilskej planéte už bola prvá várka učiteľov. Prevážali sme ich spoločne s Mirnilčanmi. Celý tento proces šiel ale veľmi pomaly. Prehľadávali aj jirklopov. Nechceli sme nič podceniť. Stačil jeden virten a mohlo by sa to zvrhnúť na diktatúru alebo by ich mohol presídliť niekam, kde by žili v tajnosti a my by sme netušili, čo sa môže o desaťročia stať. Každopádne loď mala byť naložená až v neskorých poobedných hodinách.

Vydal som sa teda do vesmíru. Na Yphete som si obhliadol ostrov, kde už naši ľudia stavali základňu. Bol to skôr sklad všetkého možného. Od jedla cez náhradné diely až po nablýskané nové tanky a vrtuľníky, ktoré zišli z výrobnej linky len pred nedávnom. Nikdy neboli v boji a z diaľky vyzerali ako kusy, ktoré niekto vyložil do vitríny, aby prilákal zákazníkov.

Z Yphetu som pokračoval ďalej. Hľadal som planéty medzi ním a Nuxisom. Na tejto trase som potreboval tri prestupné body a štvrtým bol Mirnilský prestupný bod. Nachádzal sa medzi Nuxisom a Roltonom. Bol to bod, kde sa zoskupovala armáda k útoku na Zem. Na orbite ešte krúžilo pár satelitov, ktoré sledovali prázdne základne. Všetci Mirnilčania boli na Zemi, no v základniach sa mohli ukrývať rôzne nástrahy. Poslal som súradnice Wendy na Nuxis. Ovy a aj naši špecialisti by mali mať tento prestupný bod na dosah. Chcel som, aby ho opatrne prezreli a ja som tak mohol pokračovať v hľadaní planét.

Za celý deň sa mi podarilo nájsť len jednu vhodnú planétu. Nestihol som na nej vybudovať základňu. Transport na Zemi bol pripravený, a tak som sa vrátil previezť prvú várku Mirnilčanov do ich nového domova.

„Gratulujem,“ povedala Joro-Gumo, keď sme zatvárali posledný kontajner.

„K čomu?“ začudoval som sa.

„Ešte stále si v rade starších a obvinenia proti tebe boli stiahnuté,“ odpovedala pokojne, no s akousi úľavou v hlase.

„To im nevydrží dlho. Nájdu si zámienku, aby ma odtiaľ dostali,“ mávol som rukou.

„Možno áno, no teraz máš na svojej strane ľudí!“ Chytila ma za ruku: „Nepokaz si to.“ Pokrútila hlavou a pozrela sa na poloprázdny Mirnilský tábor. Mal som však na tvári ležérny výraz, čo hneď zbadala. „Ak nie kvôli sebe tak aspoň kvôli ostatným,“ povzdychla si, „alebo chceš prenechať moc nad bežnými ľuďmi takým ako sú oni?!“ Karhavo sa na mňa pozrela.

„Moc ma nikdy nezaujímala. Rovnako ako peniaze a ďalšie veci, za ktorými ľudia len prahnú,“ pousmial som sa.

„A čo teda zaujíma samotného Prízraka?“ Schádzali sme z lode na pevninu.

„Hm,“ zamyslel som sa, „ťažká otázka.“ Pošúchal som si bradu, pričom ruka prešla skrz prilbu až dnu. „Teraz si ma dostala,“ usmial som sa doširoka. „No už musím ísť, ale popremýšľam nad tým a dám ti vedieť.“ Vzlietol som a zároveň sa pred loďou otvoril veľký portál. Obalil som loď ochranným kúzlom a pretlačil ju skrz portál. Moja prvá cesta s pasažiermi na inú planétu začala.