„Konečne,“ povzdychol som si a na tvári sa mi objavil úsmev.

„Čo konečne?“ odpovedala Nia.

„No čo asi?“ usmieval som sa.

„Ty máš tak rád slnko?“ Ležali sme na pláži a nikde nebolo ani živej duše.

„Slnko je fajn, no radšej mám chlad,“ pokrútil som hlavou.

„Tak potom more?“ prevrátila sa na brucho a odopla si horný diel plaviek, ktorý hodila na mňa.

„Jasné,“ položil som plavky vedľa seba, „hromada vody, ktorá by ťa zabila, ak by si ju pil.“

„Tak čo potom?“ obrátila hlavu ku mne a usmiala.

„Viem, že správna odpoveď si ty, no aj tak som radšej, že si môžem len tak ľahnúť na pláž bez brnenia a povinností.“

„Keby si len tak vedel, kedy máš prestať hovoriť. Úplne by stačilo, ak by si povedal len tých pár prvých slov.“

„No aj tak,“ povzdychol som si, „čo sa asi skrýva pod Ortovou svätyňou?“

„Svätyňou?“ začudovala sa.

„Ten palác na kopci. Defiro ho označil za svätyňu a čokoľvek sa tam ukrýva...“ položila mi ruku na ústa, takže som nemohol pokračovať v rozprávaní.

„Veľa táraš!“

„Pfuj,“ odpľul som a utrel som si ústa, „máš ruky od piesku!“

„Ja viem,“ milo sa usmiala, „stále myslíš len na prácu.“ Prešla mi rukou po hrudi. „Mal by si sa trochu uvoľniť. Je po všetkom.“

„Po všetkom,“ zopakoval som potichu, „mám z toho zlý pocit.“

„Z čoho konkrétne?“ obrátila sa na bok a odhalila mi svoje nahé prsia.

„Zo všetkého,“ odpovedal som zamyslene, „nebolo to všetko akési priľahké?“ Obrátil som sa k Nii.

„Príliš ľahké? To si robíš srandu?“ Nežartoval som.

„Orto sa takmer ani nebránil. Ostatní sa vzdali a bez okolkov sa nechali vysťahovať na vzdialenú planétu,“ premýšľal som ďalej nahlas, „nemyslíš si, že je to podozrivé?“

„Hm,“ mykla plecami, „Orto sa snažil niečo otvoriť, a to ho zamestnávalo. Minilčania, tí sa bez svojho vodcu vzdali a myslím, že aj ja by som prijala ponuku pokojného života niekde mimo vojny a pomsty.“ Začala si dráždiť bradavky a pokračovala: „Keď sme pri pokojnom živote, nedlhuješ mi niečo?“ Postrčila ma, aby som si ľahol na chrbát a vyhupla sa na mňa. Nemal som veľmi chuť, no Nia sa nedala zastaviť. Zatiaľ čo ona si užívala spoločné chvíle, ja som mal na mysli nočné mory, ktoré sa mi snívali aj minulú noc. Stále som nevedel, či ide len o moje podvedomie alebo aj o niečo viac. Možno mi ich posielala Ayra, no nepodarilo sa mi ju posledné dni skontaktovať.

„Dnes z teba nič!“ Nia si sklamane ľahla vedľa mňa.

„No dovoľ?!“ aj keď som mal plnú hlavu starosti, svoju prácu som si urobil. Vzal som do ruky moju pýchu a zamával som ňou.

„O tom nehovorím,“ mávla rukou, „nestačí, že ti stojí, ide aj o to, kam sa pozeráš a celkove zapojenie sa!“

„Tak prepáč. Musím vyriešiť aspoň niečo z toho, čo mám v hlave. Neviem ani len to, kde začať.“

„Tak začni s tým najľahším,“ pritúlila sa a na tvári sa jej objavil jemný úsmev. Aj keď nebola úplne spokojná so sexom, niekoľko orgazmov dostala, a to ju trochu obmäkčilo.

„Najľahším?“ zamyslel som sa a prekryl som si oči rukou. Ostré horúce slnko nebolo to, čo som zbožňoval. „Najľahším by bolo asi prenechanie diplomacie parlamentu. Nech sa o dobré vzťahy s Mirnilom stará niekto iný.“ Nia jemne zvraštila čelo. „Nemám rád ich ministra vnútra. Nepríjemný rodený politik, ktorý sa schováva za masku príjemného Mirnilčana,“ naštvane som udrel do piesku.

„Čo to zas táraš?“ pokrútila hlavou.

„Veď hovorím o Mirnile, o ich domovskom svete. Teraz, keď je po vojne, tak s nami chcú udržiavať diplomatické vzťahy. Keď sme ale potrebovali, aby nám pomohli, tak to odmietli!“ rozčuľoval som sa pri myšlienke na Mirnil a jeho nafúkaných politikov. Aj keď som netušil, akí boli ostatní, mal som pocit, že politik bol vždy len politikom na akejkoľvek planéte.

„Čo?“ pozrel som sa na Niu. V tvári mala zmätenie a vôbec netušila, o čom to hovorím. Až potom mi došlo, že okrem Ayry a Ely to nik nevedel.

„Ehm,“ ospravedlňujúco som sa poškriabal za hlavou a všetko som jej vysvetlil. Nespomenul som Ayru ani to, že akosi našla ich domov. Upravil som to tak, že pri hľadaní som ho proste našiel. Nia bola naštvaná. Prešla ju dokonca aj chuť na sex. Také niečo som jej mal už dávno povedať, a to nielen jej, ale aj parlamentu. Nebola totižto jediná, ktorej sa môj nápad na zapojenie mimozemšťanov do légie nepozdával. Nechávala si to pre seba, no keď sa k tomu pridala nespokojnosť s tým, ako som provokoval vládu a zatajoval im existenciu Mirnilu, vybuchla. Naštvane kráčala po pláži, neuvedomujúc si že je nahá. Niekoľko minút nadávala a karhala a ja som mohol len mlčať.

Bola poriadne naštvaná. Jej dlhý monológ mal takmer pol hodinu. Jediným mojím šťastím bolo to, že v Pekingu už bola noc. Inak by som musel okamžite ísť do parlamentu. Takto som mal čas, pretože ďalším dňom bola nedeľa a parlament nezasadal.

Nedeľu som využil na oddych. Nia bola stále naštvaná, no už ju to trochu prešlo. Strávili sme ďalší deň na tropickej pláži a ja som robil všetko preto, aby som sa jej zavďačil. Spočiatku odolávala. Odolávala ako každá naštvaná žena. Hrala sa, že ma nevníma a že sú moje pokusy o nežné dotyky zbytočné. Potom ju ale teplo a príjemný morský vzduch obmäkčil. Aj keď som ani poriadne nevedel, prečo sa tak naštvala. To, že som chcel do légie priviesť mimozemšťanov, bol len ďalší krok, ktorý sme museli podstúpiť, ak sme chceli udržiavať dobré vzťahy. Planéta Mirnilčanov bola podľa mňa dosť nepodstatná. Boli síce vyspelejší ako my, no pochyboval som o tom, že by sa chceli podeliť. Okrem toho, Ypheťania boli veľmi vyspelí a boli našimi dlžníkmi. Spolu s virtenmi na ich malých rukách by sme dobehli a myslím, že by sme aj predbehli Mirnilčanov. Každopádne hneď v pondelok som šiel do parlamentu. Aj tak ma znovu predvolali. „Neviem sa dočkať toho, čo si na mňa pripravili.“ ironicky som si povzdychol pri ceste do parlamentu.

Peking bol už bezpečný. Mirnilčania boli presťahovaní a do mesta sa vrátil parlament aj život. Prešiel som námestím, na ktorom sa premávali húfy ľudí. Boli medzi nimi aj vojaci, ktorí hliadkovali po meste. Keď ma videli, zastali a zasalutovali. To isté sa udialo aj pri vstupe do parlamentu. Ochranka zasalutovala a úradníci a úradníčky úctivo prikývli. Šiel som chodbami až k zasadačke. Plánoval som vyjsť do lóže, kde sedela rada starších, no ochranka ma zastavila. Opatrne a úctivo mi oznámili, že mám ísť priamo do zasadačky. Ploská hlava ma už čakala. Postavil som sa k rečníckemu pultu, ktorý teraz slúžil ako lavica obžalovaných. Tento pult bol nový a o čosi menší ako ten, ktorý som zničil. Bolo komické hľadieť do tvárí politikov. Pri prvom jednaní bolo mnoho takých, ktorí dúfali že sa ma zbavia. Teraz ich počet poriadne klesol. Ploská hlava to nevzdávala.

„Tak, čo si si vymyslel na dnes?“ ležérne som sa oprel o pult. Spojil som dlaň v päsť a položil naň hlavu. Ploská hlava mi darovala nepríjemný pohľad.

„Prízrak, ste tu kvôli množiacim sa obvineniam.“ povedal so všetkou vážnosťou v hlase.

„Teraz to už chápem,“ vystrel som sa. Prišiel som pripravený a o ploskej hlavne som vedel všetko. Teda všetko okrem jeho bezvýznamného mena. „Predpokladám, že tieto obvinenia množíte vy sám, keďže nič iné množiť nedokážete.“ uškrnul som sa a za sebou som začul chichot niekoľkých kameramanov. Nebolo tajomstvom, že bol neplodný.

„Sme tu kvôli vašim zločinom!“ naštvane na mňa namieril ukazovák na pravej ruke.

„Vážne kvôli zločinom? Tak šup sem s nimi! Nech môžeme prejsť k dôležitejším veciam,“ zamával som naňho, aby si pohol.

„Mám pred sebou výpovede Mirnilčanov,“ zodvihol stoh papiera, „urobili sme kompletnú analýzu a porovnali sme ich odpovede. Mnoho z nich sa týkalo ich taktík, cieľov ako aj ďalších veci.“ Od nudy som zazíval a úškrn na prilbe to zopakoval. „Bola medzi nimi aj otázka, na ktorú každý z nich odpovedal rovnako,“ na tvári sa mu objavil nepatrný úškrn. „Znela: Prečo ste ovládli Gabriela?“ V parlamente na chvíľu zavládlo hromové ticho. „Odpoveď na ňu bola u všetkých rovnaká: Koho?“ ploská hlava na chvíľu prestala rozprávať. Akoby čakal, že nejako zareagujem, no ja som sa vrátil do polohy znudeného a ospalého človeka. „Následne na to sme sa ich pýtali, prečo nezaútočili na Zem hneď, ako ste skameneli alebo keď bola Zem zraniteľná?“ prísne sa na mňa pozrel, no môj pohľad smeroval do stropu. Ruka, na ktorej nebola položená hlava poklopkávala po pulte a ja som čakal až konečne zmĺkne. „Odpoveď na ňu bola znova u všetkých rovnaká a to: Mysleli sme, že Zem bola zničená. Váš útok na Yphete nás prekvapil.“

Politici sa začali hmýriť a u niektorých bolo vidieť, akoby chytili druhý dych. „Povedzte nám teda Prízrak, ak to neboli Mirnilčania, kto teda ovládal a zabil Gabriela?“ hodil papiera na stôl. „A ak si mysleli, že Zem je zničená, prečo ste nás zatiahli do vojny?“ rozhliadol sa po parlamente a mnohí začali pritakávať. Ja som ostával pokojný. Bolo mi jasné, že skôr či neskôr mi túto otázku niekto položí. Čakal som ale to, že to začne ako nejaká konšpirácia alebo výplod niekoho, kto nemá čo na práci a vyžíva sa v spochybňovaní všetkého. Teraz mi to prišlo vhod. Mohol som tak navždy umlčať politikov a mal som k tomu aj nástroj. Malý nástroj, ktorý mal aj meno.

„Takže,“ vystrel som sa, „kto je to a čo urobila v tejto vojne?“ Zobrazil som fotku Aniky z jedného z mnohých záberov z légie. Miniboty všetko nahrávali, a tak som mal na výber veľkú škálu fotiek a videí.

„Čo to ma s tým spoločné?“ ohradila sa ploská hlava.

„Všetko!“ Uškrnul som sa: „Tak kto z vás, ktorí ste tu, viete, kto to je a čo urobila? Okrem špecialistov.“ Pozrel som sa na radu starších. Valkýra a Joro-Gumo sa s úsmevom na tvári prizerali, ako sa na ploskej hlave objavili kvapky potu. Bol to pot z hnevu, no čoskoro sa to malo zmeniť. „Nikto?“ začudoval som sa. „To ste ma teda sklamali,“ pokrútil som hlavou. „Keby som Mirnilčan, opýtal by som sa vás, kto je to. Vy by ste odpovedali, že netušíte. Potom by som sa opýtal na to, ako sa vám podarilo zrušiť pole okolo Ortovej planéty,“ na chvíľku som prestal aby som si vychutnal, ako si politici vymieňajú nechápavé pohľady, „vašu odpoveď ani nemusím počuť. Nik z vás nemá ani tušenie o tom, že nejaké pole chránilo planétu. Nehovoriac o tom, že práve s jej pomocou sme dokázali odstrániť pole okolo Orovej planéty. Bez toho by sme nikdy nemohli zaútočiť priamo tam, aspoň nie s armádou.“

„Tak dosť! Nie sme tu aby sme počúvali historky!“

„Zmĺkni!“ vykríkla Artemis, no Joro-Gumo jej položila ruku na rameno.

„Pani kolegyňa tým chcela povedať, aby ste ho nechali dokončiť pointu,“ pokračovala Joro-Gumo, „môžem vás ale uistiť, že to čo hovorí je pravda.“ Prikývla mojím smerom.

„Ďakujem,“ jemne som sa uklonil, „to, čo som chcel povedať, bolo, že aj keď ste vodcovia tohto sveta, nemáte všetky informácie. Nebolo by bezpečné, aby každý vedel, aký plán sa chystal. Preto sme všetko dôkladne utajili.“ Odstúpil som od pultu a obzrel som sa k divákom, ktorí sedeli vo vrchnej lóži a dívali sa na toto divadlo. „Mirnilčania, ktorí vedeli o všetkom, už nie sú medzi živými. Nik z tých, ktorí prežili nebol dosť vysoko ani na to, aby vedeli, čo sa dialo v útrobách Ortovej svätyne. Prečo by takýto mali vedieť o prísne tajných plánoch a o Zemi. Čo by sa asi stalo, ak by sa všetci dozvedeli o tom, že Ortovi sa nepodarilo zničiť Zem a navyše ich mocná zbraň padla do našich rúk.“ V hrudi sa mi rozžiaril Optikor a červené vlákna v brnení sa rozsvietili.

„Každý, kto má v hlave aspoň trochu rozumu, si uvedomí že hovorím pravdu,“ na chvíľku som sa pousmial. Presne takýmito slovami sa dalo ľudí manipulovať. Stačilo zmanipulovať dav a zvyšná jednotlivci sa k nemu museli pridať, inak by boli doslova rozdupaní. Presne to sa začalo diať v týchto chvíľach.

Z terasy nad parlamentom sa začali ozývať hlasy. Kričali: „Nechajte ho na pokoji! Vy zbabelci, kde ste boli keď on a ostatní bojovali?“. To stačilo nielen mne, ale aj väčšine politikov ako jasný dôkaz toho, že nemôžu s obvineniami uspieť.

„Prosím ešte o slovo,“ opatrným gestom som utíšil rozhorčených pozorovateľov, „som tu, aby som pomáhal, ako len viem, a to isté robí aj légia. Nechceme už žiadnu ďalšiu vojnu, no ak by niekedy nastala, chceme byť pripravení. Preto nielen vás,“ pozrel som sa na ľudí nado mnou, „ale aj vás,“ otočil som sa k parlamentu, „prosím, aby sme dali naše nezhody bokom a spoločne začali budovať lepší svet. Nielen svet ľudí, ale všetkých rás, ktoré sme oslobodili. Spoločne by sme mohli dokázať veľké veci.“ Videl som ako sa pár z politikov chcelo postaviť a zatlieskať, no zastavil som ich.

„Preto musíme prediskutovať dve dôležité veci. Prvou z nich je to, čo urobíme s Ortovou planétou a druhou je svet, odkiaľ Mirnilčania prišli. Nemyslím ním ale Ortovu planétu ani Efesos. Myslím tým ich skutočný domov, plný miliónov Mirnilčanov, ktorí tam žijú v miery a ani netušili o Ortovi a ostatných.“ Nechápavé, rozhorčené, zvedavé a ďalšie pohľady sa miesili v zasadačka. Dokonca aj pokojná a chladná Joro-Gumo vyzerala, že ju to vyviedlo z miery a ja som vedel, že ma čakal dlhý deň.