Vonku sa už stmievalo, no nič nenasvedčovalo tomu, že by sa rokovania mali skončiť. Rečnícky pult sa stal znovu tým, na čo bol stvorený a neustále sa pri ňom striedali politici. Moja chvíľka skončila, keď som povedal všetko, čo som chcel o Mirnile. Potom som sa presunul do lóže k zvyšku rady starších. Spoločne sme pozerali na hašterivých politikov. Občas sme sa zapojili aj my. Bolo to len párkrát, keď si potrebovali overiť isté informácie.

Celé rokovanie sa nieslo hlavne v duchu toho, čo spraviť s Ortovou planétou. Môj návrh bol jasný. Mali by sme planétu zničiť aj so všetkým, čo na nej bolo. Najbližšie slnko bolo síce ďaleko, no mohol som planétu odkloniť skrz mračno do asteroidového poľa. Bolo tam niekoľko desiatok asteroidov, ktoré mali veľkosť planéty. Ich nárazy by roztrhali Ortovu planétu. Bola tam možnosť, že by pole okolo komplexu vydržalo, no akonáhle by sa oddelil zvyšok planéty, poslal by som celý komplex do slnka skrz portál.

Politici to odmietali. Pre nich bola Ortova planéta cenným zdrojom informácií. Neuvedomovali si nebezpečenstvo, ktoré sa na nej skrývalo. Hoci ani ja sám som netušil, čo tam Orto ukrýval, mal som z toho zlý pocit. Neskoro večer sa rokovanie skončilo. Ortova planéta mala byť prísne strážená nielen silnou armádou, ale aj špecialistami. Ja, Wendy, Nia, Joro-Gumo, Gildarts a Igor sme sa mali striedať po týždni. Taktiež sa k nám mali pridať žiaci z légie. Namietal som totiž, že mnoho zo špecialistov má svoje povinnosti v škole. Parlament teda dovolil, aby si ich daný učiteľ vzal so sebou na Ortovu planétu, kde by pokračoval praktický výcvik.

Otázku Mirnilu odložili až na piatok. Zrejme ich táto informácia zaskočila viac, ako som čakal a potrebovali čas, aby si premysleli čo ďalej. Tak či onak, nezaujímalo ma to. Mojou jedinou úlohou v tomto prípade by bolo prípadné presúvanie diplomatov zo Zeme na Mirnil, pretože tam neviedli prestupné body.

„To teda bolo,“ začala Joro-Gumo. Rada starších sa pomaly pobrala domov.

„To mi hovor,“ sledoval som ako si Joro-Gumo naliala pohár vody a schuti z neho odpila.

„Možno si im mal o Mirnile povedať neskôr alebo si to mohol povedať aspoň nám.“ pokrútila hlavou.

„Joro má pravdu. Mohol si to povedať aspoň nám,“ Valkýra  sa sklamane dívala do svojho pohára. Na dne už zostávalo len pár kvapiek vody. Krútila pohárom a kvapky behali po dne sem a tam.

„Budem k vám úprimný. O Mirnile viem už asi dva mesiace. Keď som zistil, že to nie sú tí istí Mirnilčania a že nám ani nehodlajú pomôcť, zabudol som na nich,“ opatrne som sa usmial. Joro-Gumo sa na mňa chvíľku mlčky dívala a potom len pokrútila hlavou.

„Také niečo by sa mohlo stať len tebe,“ povedala pokojným hlasom.

„To myslíš vážne?“ Valkýra otvorila ústa dokorán. „Ty mu to veríš?“ spýtala sa a Joro-Gumo len chladne prikývla.

„Je normálne, že pri množstve práce a tajností zabudneš na to, čo nie je pre misiu dôležité. Stalo sa mi to už niekoľkokrát,“ jemne sa usmiala, akoby si spomenula na vtipnú príhodu.

„Vážne som na to zabudol,“ usmial som sa, no Valkýru to neobmäkčilo.

„Samozrejme! Zabudol si na to, že si našiel svet Mirnilčanov,“ mávla rukou.

„Čo myslíš, dá sa im veriť?“ zamyslela sa Joro-Gumo.

„Veriť, to nie. No veriť sa nedá nikomu,“ mykol som plecami a pokračoval, „mám ale pocit, že sú iní ako Orto, aspoň tak to tvrdia dejiny.“

Prikývla. Počula moju prednášku o tom, ako sa Orto snažil prebrať moc, ale porazili ho a vyhnali. „Takže si myslíš, že by sme s nimi mali nadviazať kontakty?“ zahryzla si do pery.

„Za pokus nič nedáme, no mali by sme byť opatrní. Ak sa niečo zvrtne, nebolo by dobré, aby vedeli o všetkom,“ mlčky prikývla a keďže nič nenamietala, pokračoval som, „už je neskoro. Mali by sme si ísť oddýchnuť. Otvorím vám niekam portál?“ Pozrel som sa na dievčatá.

„Zbláznil si sa? Toto je podlaha zo Santalu! Nebudeš ju poškodzovať portálmi! Pekne von na platformu!“ Joro-Gumo namierila prst na dvere.

„Veď som nemyslel priamo tu,“ pregúlil som oči a nenápadne som prerušil ligotanie vzduchu, ktoré indikovalo otvárajúci sa portál.

Neochotne a s niekoľkými jemnými nadávkami, ktoré som si mumlal popod nos, som sa vybral von. Platforma na portál bola neďaleko, no tieto malicherné obmedzenia mi uberali minúty z môjho času. Ani neviem prečo, štvalo ma to. Zvykol som si na to, že mi nik nič neprikazoval. Teraz som mal pocit, že sa to zmení. Vojna skončila a moc tak prešla do rúk politikov. Mal som síce veľké slovo, no zároveň som musel dodržiavať zákony. Samozrejme, občas som nejaký ten zákon mohol obísť a stopy po sebe zakryť. Riskoval som zbytočné otázky. Čím viac zákonov by som obišiel, tým väčšia by bola šanca na moje zdiskreditovanie. Nie že by mi na tom záležalo, no aj tak som si na to dával pozor.

Prešiel som portálom do légie. Zatiaľ čo Peking už pohltila noc, légia bola zaliata slnkom. Bolo už chladno a zubaté slnko miatlo všetkých, ktorí dúfali v posledné teplé dni. Zima sa už blížila. Každým dňom mohlo začať snežiť a v noci už teplota klesala pod nulu. Jasná obloha zatiaľ prinášala aspoň niekoľko slnečných lúčov, ktoré cez deň trochu ohriali vzduch.

„Ach nie!“ zbadal som Tjašu. Opatrne som zacúval za strom. Tjaša prešla okolo, a tak som obišiel strom a pokračoval som ďalej.

„Ideš niekam?“ spýtala sa a ja som stuhol som. „Vyhýbaš sa mi každý deň. Myslíš, že to nevidím?“

Obzrel som sa, stála tam Tjaša. Naštvaný vyraz v tvári, prekrížené ruky a jemne poklopkávajúca noha, ktorá na zmrznutej zemi znela ako dupot stáda.

„Vyhýbanie nie je to správne slovo,“ poškrabal som sa za hlavou, no Tjašu to neobmäkčilo a čakala vysvetlenie, „skôr by som to nazval nešťastnou zhodou okolností, keď sa naše cesty minuli v poslednom zlomku sekundy.“

„Ste len dvaja s dvojfarebnou aurou, no ste rovnakí! Horkokrvní, vrháte sa do nebezpečenstva bez toho, aby ste nad tým aspoň na sekundu pouvažovali, no najhoršie je to, že nikomu nič nepoviete!“ pochodovala oproti mne.

„Dvaja?“ začudoval som sa. „Dvaja!“ prikývol som. Zabudol som na to, že Ayru nemám rátať. Bolo mi ale ľúto, že ani Ayra samotná nechcela, aby o nej zvyšok vedel.

„Čo ste zač? Prečo ste takí, takí,“ premýšľala nad tým správnym slovom, „blázni!“ Rozčuľovala sa a počastovala ma niekoľkými nadávkami: „To, že sa Anika vrhne do nebezpečenstva, ešte pochopím. Je to dieťa a nevie poriadne premýšľať nad tým, čo vlastne riskuje! To že ju ale ty, dospelý, imbecilný, namyslený, kreténsky...“ Pokračovala v nadávkach. Keď skončila, zhlboka sa nadýchla: „Tak ako chceš!“ Položila mi ukazovák na hruď: „Karmín má hromadu práce na Galbote. Andromeda je unavená a Gildarts si vzal voľno na úplné zotavenie. Berieš si ich služby na Ortovej planéte!“

„Ako vidím, informácie sa šíria rýchlo.“ nestihol som sa ani usmiať.

„Ešte som neskončila!“ prebodla ma pohľadom. „Aby ti nebolo smutno, dostaneš novú triedu! Budeš ich trénovať priamo na Ortovej planéte!“ udierala mi prstom do zbroje. „Kvôli tvojím výstrelkom s mimozemšťanmi tu musím urobiť miesto a pripraviť pre nich prijímacie pohovory.“ Na tvári sa jej objavila únava a Tjaša si ťažko povzdychla: „Nakoniec to bude možno aj dobré.“ Nepatrne sa usmiala: „Môžeme spraviť tréningové centrá na rôznych planétach a špecialisti tam budú priamo v teréne.“ Chytila sa za hlavu.

„Máš na to dosť času, len sa neprepracuj.“ položil som ruku na jej rameno. Bola o hlavu vyššia ako ja, tak som sa musel trochu natiahnuť.

„Radšej už choď! Bolí ma z teba hlava!“ zamávala rukou, aby som šiel a na cestu mi venovala naštvaný pohľad s jemným náznakom úsmevu. Mal som pocit, že moja taktika aktívneho vyhýbania sa bola úspešná a poskytla jej čas predýchať to.

Šiel som si trochu zdriemnuť. Vošiel som do hlavnej budovy, pred ktorou rástla Ayrina broskyňa. Teraz už na sebe nemala lístie, no počul som, že v lete zarodila a jej plody boli veľmi chutné. Neušiel sa mi ani jeden z nich. Bol som neustále mimo planétu, a tak som si ani nevšimol, že nejaké plody mala. Keď som dorazil k izbe, čakalo ma nepríjemné prekvapenie. Na dverách bol papier s rozpisom služieb. Prvá začínala v podstate hneď a meno, ktoré pri nej stálo, bolo to moje. No nielen to. Druhé, tretie a aj štvrté bolo tiež moje. Potom mal týždeň službu Igor. Hneď po ňom som šiel zase ja dva týždne po seba a ďalej zoznam nepokračoval. Rozhodol som sa pár hodín si zdriemnuť. Potreboval som to a Ortova planéta sa zatiaľ nechystala nikam utiecť.