Hodiny odbili poludnie a ja som si vychutnával pohľad z veže. Mal som pred sebou celú Ortovu pevnosť. Od vnútorných hradieb, na ktorých som sedel, bola vzdialená len dvesto, možno dvestopäťdesiat metrov. Videl som niekoľko hliadok, ktoré sa prechádzali ulicami opustenej pevnosti. Neprešiel ani len deň, odkedy som tu prišiel, no asi som vedel, čo každému vadilo na tomto mieste. Šlo o jeho nemennosť.

Každý deň tu vyzeral rovnako. To koľko bolo hodín, oznamovalo len mechanické odbíjanie. Teplota sa stále pohybovala okolo šestnástich stupňov. Občas o jeden alebo dva stupne poklesla. Mračno, ktoré ohrievalo planétu, bolo na niekoľkých miestach redšie. Jedine vtedy, keď sa nad pevnosťou ukázal tento fenomén, nastal pokles teploty. Nezažil som ho osobne. Objavoval sa zriedka a len na pár minút. Potom sa teplota ustálila.

Táto rovnováha a nemennosť privádzala ľudí k šialenstvu. Každý z nás bol zvyknutý na množstvo zmien a hlavne na striedanie dňa a noci. Bolo to rovnako čudné, ako keď človeka z veľkomesta zavrú do odhlučnenej miestnosti. Chvíľu je to super, no potom mu ten hluk začne chýbať.

„Už som si myslel, že sa neukážeš,“ na tvári sa mi objavil úškrn. Otočil som sa a posadil na kamennú zem. Skrz vyvýšený múrik na veži ma tak nebolo vidieť.

„Študovala som,“ oproti mne sa odmaskovala Ayra. Sedela v tureckom sede zahalená zeleným plášťom a v ruke držala knihu. Zavrela ju a venovala mi unavený pohľad.

„Prišla si na niečo nové?“

„Nie,“ pokývala hlavou. „Je to presne tak, ako povedal Berg.“ Naštvane zvraštila čelo. „Nie je tu nič, a to ma desí.“ V Ayre sa nedalo vyznať, no teraz som cítil jej strach.

„Odpočúvať by si ma nemala,“ pousmial som sa, no Ayra naďalej premýšľala. „Takže, čo to podľa teba znamená? Sme na zlej planéte?“

„O tom pochybujem,“ neurčito mykla plecami. „Asi sme tu správne. Tu to začalo, a tu to malo skončiť, ale aj tak,“ povzdychla si. „Kde ich vyrábal? Odkiaľ sa brala všetka tá energia? A čo ukrýva pod svätyňou?“ Odrazu sa jej otvorili oči dokorán. „Preboha, čo ak ich vyrábal pod svätyňou.“ Vyskočila na nohy.

„O čom to hovoríš?“  spýtal som sa neisto. Začala nervózne prešľapovať z miesta na miesto. Dokonca sa ani nemaskovala, a tak som to pre istotu urobil ja.

„Tie beštie, čo vypustil na Ove. Nové typy jirklopov a celkovo jeho pokusy. Čo ak ich vyrobil v svätyni? Teda poď ňou,“ celá sa rozžiarila.

„To sa mi nezdá.“ Preposlal som jej údaje z boja. „Podľa toho, čo sa udialo pred Ortovou smrťou, sa snažil kúzlo zrušiť a nepodarilo sa mu to. Ak by bola pravda, že tam robil svoje pokusy, tak by sa snažil o opak.“ Ayra si sadla a začala si prezerať dáta. „Ak tam mal laboratórium alebo niečo také, nesnažil by sa skôr o to, aby ho pred nami ukryl? Tie veci, ktoré vytváral, mohol pokojne tvoriť niekde inde. Na inej planéte, a tu mal len hlavný stan.“ Ayra neochotne prikývla.

„Vyzerá to tak,“ súhlasila. Zavrela malú obrazovku, ktorá jej z virtenu prehrávala informácie do reálneho času. „Zdá sa, že naozaj chcel prelomiť pečať. V tom prípade by sme mali planétu zničiť!“ Pod kapucňou bolo ťažko vidieť jej tvár, no rozhodne naštvane zvraštila čelo.

„S tým súhlasím. Vieš ako na to?“ Pošúchala si bradu a chvíľku premýšľala.

„Slnko je ďaleko. No je tu pole asteroidov, ktoré by mohlo rozbiť planétu. Ak by nezničilo svätyňu, tak by sme jej malú časť poslali portálom do Slnka a bolo by,“ premýšľala rovnako ako ja. No teraz som bol o malý krok pred ňou.

„Dajme tomu, že by sme ju nasmerovali k asteroidom. Zostala by len svätyňa, ktorú by sme poslali do Slnka. Čo by sa stalo, ak by to prežila?“ Ayra si dala dole kapucňu a prekrížila ruky. „Čo ak neprídeme na to, ako pole zrušiť? Vystrelíme možnú hrozbu niekam do vesmíru, kde ju nebudeme môcť strážiť. Podľa mňa je to priveľký risk.“

„Nie je!“ odfrkla. „Ak ju nezničí Slnko, aspoň ju oslabí. Spoločne s virtenmi budeme mať dosť síl preraziť pole a zničiť to, čo je vo vnútri.“

„A čo ak nie? Čo ak sa nám podarí zničiť pole, ale obaja budeme takí slabí, že už nedokážeme poraziť to, čo je vo vnútri?“

„Musíme to skúsiť!“ naštvane sa postavila.

„Nie je lepšie, keď to zostane tu? Pokiaľ začne pole kolísať, tak budeme mať lepšiu šancu zničiť to, čo je v ňom. Plní sily a na mieste, ktoré poznáme. Nebudeme musieť naháňať kus šutru niekde vo vesmíre.“ Ayra ma prebodla pohľadom. „Pozri, chcem to zničiť rovnako ako ty. Teraz ale neviem, ako by sa nám to mohlo podariť,“ odpovedal som zmierlivo. Ťažko si povzdychla a posadila sa späť.

„Tak teda dobre. Budeš to strážiť a ja sa pôjdem porozhliadnuť.“

„Porozhliadnuť?“

„Nemôžem, nechcem tu zostať. Pôjdem tam,“ zadívala sa na oblohu. Skrz fialové mračno bolo vidieť niekoľko hviezd. „Možno nájdem miesto, kde Orto vytváral všetko zlo a možno,“ nepatrne sa usmiala.

„Možno nájdeš nový domov?“ Boli sme prepojení, a tak blízko pri nej som cítil jej myšlienky.

„Možno,“ prikývla.

„Už som ti predsa povedal, že môžeš zostať s nami.“

„A ja som ti už predsa povedala, že nemôžem,“ snažila sa prekrývať jej pocity, no nešlo jej to. Cítil som, že mala strach, ale nevedel som z čoho. Nedalo mi to.

„Cítim, že máš strach. Prečo?“ opýtal som sa na rovinu.

„Hm,“ Ayra mykla plecami, „prečo nie, keď už je po vojne.“ Usmiala sa a urobila si pohodlie. Sadla si k hradbám a pod ňou aj okolo sa objavilo niekoľko vankúšov rôznych farieb. „Teraz ti už môžem povedať celú pravdu,“ usmiala sa a ja som pocítil, ako sa jej trochu uľavilo. „Pred mnohými storočiami...“

Ayra začala rozprávať. Nečakal som, že by mi povedala všetko, no prekvapila ma. V jej rozprávaní nebol ani náznak toho, že by niečo chcela zamlčať, a preto aj jej rozprávanie zabralo takmer hodinu. Mala to premyslené. Začala od samého počiatku, aspoň si myslela, že to bol počiatok týchto udalostí.

Rolton bol kedysi plný magickej energie. Silnej a všadeprítomnej. Roltončania ju postupne ovládli a netrvalo dlho, začali sa rodiť gropkovia. Boli to Roltonci, ktorých aura mala dve farby. Dialo sa to celé veky, no bol to zriedkavý úkaz. Z ničoho nič sa z jedného gropka narodeného za generáciu či dve stali desiatky gropkov. Každý z nich ovládal mocnú mágiu až to pohltilo ich mysle. Začala Gropská vojna. Po dlhej vojne, ktorá bola dávno pred tým, ako sa Ayra narodila, boli gropkovia porazení. Tesne pred tým ale vytvorili dva Optikory. Tieto mocné zbrane im mali pomôcť vyhrať vojnu. Optikor potreboval psychické brnenie, no nik z nich ho nemal. Každý, kto sa ho pokúsil ovládnuť, umrel.

Po tom ako vojna skončila, gropkovia zmizli. Väčšina z nich umrela počas vojny, no pár z nich zrejme prežilo a ukrylo sa. Gropkovia sa tak stali mýtom a zároveň strašiakom. Nik z Roltoncov už nechcel ďalšiu vojnu, a tak, keď sa narodila Ayra, nastal rozruch. Po storočí bez gropka tu bola ona. Roltonské deti sa rodili bez života. Až keď sa obaja rodičia spojili s dieťaťom, tak ožilo. Vtedy aj prvýkrát zasvietila aura dieťaťa. Vládnuca rada mala jasno, hneď, ako uvideli čierno-červené plamene okolo jej malého telíčka, chceli ju zabiť. Aj by tak urobili, no bolo tu niečo, čo zostalo z Gropskej vojny. Dávne proroctvo, ktoré vyslovila Iria Zlato-strieborná. Spojením aury mysle a aury taktiky vznikol gropko, ktorý dokázal nahliadnuť do budúcnosti. Pred svojou smrťou vyslovila proroctvo: Noc strieda deň. Kolobeh života pokračuje, no počas najjasnejšieho dňa príde večná noc. Kolobeh sa zastaví a život zmizne. To všetko sa stane. Šanca tu ale je. Kolobeh do pohybu dať môžu jedine tí z temnoty a svetla zrodení. Jedine tí so srdcom planéty a mysľou života večnú noc zastaviť môžu, no život svoj na výmenu dajú.

            Iria nevidela presnú budúcnosť, len jej náznaky. Priznám sa, že z jej proroctva mi po chrbte prebehol mráz. Síce som nepochopil všetkému, no bolo mi jasné, z čoho mala Ayra strach. No život svoj na výmenu dajú. Cítil som to v nej, akoby to bolo vo mne. Nešlo o tú smrť. Šlo o to, že Iriine proroctvá sa vypĺňali. Ak sme mali obaja umrieť, prečo sa to nestalo? To bola otázka, ktorá nám vŕtala v hlavách.

            Ayra pokračovala ďalej. Toto proroctvo ju zachránilo pred smrťou, no život to tiež nebol. Roltonské deti sa jej vyhýbali, ale ona to považovala za niečo celkom normálne. Až keď šla na jednu z najlepších škôl, kde sa ani nehlásila, no aj tak ju vzali, zistila, že sa jej báli. Na školu ju vzali, pretože vedeli, čím je, a to skôr ako to pochopila ona sama. Vychovávali ju tí najlepší a ona sa všetkým snažila ukázať, že má na to byť najlepšia. Jej učiteľov to desilo. Spočiatku nevedela prečo, no po rokoch u Mirnilčanov jej to došlo. Počas bojových skúšok neváhala obetovať celú svoju jednotku, len aby dokončila úlohu. Také niečo bolo pre mnohých Roltončanov neprípustné.

            Keď došlo k invázii, bola prvá, ktorá sa postavila Mirnilčanom. S jej silnou mágiu zabila jedného z veliteľov, ochromila armádu a poskytla ostatným čas k útoku. Získala aj ako prvá virten. Ten jej pomohol k mnohým víťazstvám, no nestačilo to. Rolton bol odsúdený k porážke a Mirnilčania nemohli byť porazení. Pri týchto slovách zovrela dlaň do päste. Takýto postoj mal totiž Riol. Vážila si ho a vedela, že mal pravdu aj keď s tým nesúhlasila. Raz, keď sa dopočul, že vytvorila psychickú zbroj, dal si ju zavolať. Velil celej obrane, a tak mal prístup ku všetkému. Ukázal jej Optikory. Ayra bez váhania vzala jeden z nich a vtlačila si ho do hrude aj keď jej Riol vysvetlil, čo to je. Potom prišlo niečo horšie. Chcel od nej, aby sa pridala k Mirnilčanom. Poznal proroctvo, v ktorom bolo jasne dané, že museli byť aspoň dvaja takí, ktorí zastavia večnú noc.

            Ayra nesúhlasila, no skôr, ako zareagovala, Riol vytiahol jeden z jej dvoch mečov a prebodol sa ním. S posledným výdychom vykríkol, že je zradkyňa a Ayra nemala na výber. Musela utiecť, a pri tom sledovala, ako jej učiteľovi Truovi, puká srdce. Truo ju podporoval počas štúdia a veril, že ona bude tá, ktorá im pomôže. Preto, keď počul, že zabila Riola, nevydržal to a jeho staré srdce vypovedalo službu.

            Pri týchto slovách sa Ayrine oči zaligotali a po líci jej stiekli slzy. Cítil som jej smútok. Bolo to také silné, ako keby sa to stalo teraz. Pritom sa to odohralo pred mnohými desaťročiami. Ayra si to nikdy neodpustila. Hneď si utrela slzy a vytiahla dva na vlas rovnaké meče. Jeden z nich mal na sebe krv Riola, a ten druhý Ortovu. „Aspoň niečo je správne,“ naštvane zodvihla meč s Ortovou krvou. „Zvyšok už poznáš. Tvárila som sa, že pomáham Mirnilčanom, no snažila som sa nájsť ťa. Hneď, ako som ťa zacítila, priviedla som ich na Zem, aby si dostal šancu. Šancu, ktorú som ja nemala.“ V jej tvári nebol hnev ani smútok. Skôr to bola radosť, že som šancu využil a aj keď sa minulosť nedala napraviť, stále tu bola budúcnosť.