„Tak kam teraz pôjdeš?“ spýtal som sa. Ayra sa už začala baliť.

            „Netuším,“ usmiala sa, „niekam ďaleko, ale aj blízko, ktovie?“

            „Čo ak máš pravdu a proroctvo ešte nie je naplnené?“

            „Stále sme spojení. Ak bude treba, tak prídem. Stačí ma nájsť,“ zlovestne sa uškrnula. „Postaraj sa o Ely!“ jej tvár potemnela. „Nech sa pri tých vynálezoch neodpáli,“ pokrútila hlavou.

            „Spoľahni sa,“ prikývol som.

            „Veď sa spolieham,“ nechápavo sa na mňa zadívala.

            „Ehm, to sa len tak hovorí.“ Ayra pokrútila hlavou.

            „Človekovia, ste divní!“ pousmiala sa a otvorila portál kamsi preč. Nevidel som, kam smeroval, no mal som pocit, že sa ešte uvidíme aj keď to môže trvať roky.

            „Nie sme divnejší, ako ten čo hovorí človekovia, aby vyhral stávku,“ podal som jej ruku na rozlúčku.

            „Vieš čo,“ podala mi ruku, „beriem späť, nech sa tá mala zradkyňa odpáli.“ Usmievala sa od ucha k uchu.

„Ešte posledná vec.“ Zastala tesne pred portálom. „Nevieš, ako zrušiť kúzlo vymazania pamäte?“ položil som otázku. Ayra sklopila zrak.

„Už som sa na to pozerala. Tarial, však?“ Prikývol som. „Všetko, čo viem o mágii, som ti už poslala. Tarial je ten najťažší prípad. Pochybujem, že existuje nejaký bezpečný spôsob. No aj tak by si to nemal robiť,“ z jej úst to znelo ako varovanie.

„Prečo?“

„Jediné, čo o nej viem, je to, že ju v jej neprítomnosti volali Veľké Zviera. Neviem síce, čo konkrétne to znamenalo, no možno je lepšie, ak si nepamätá, kým bola. Dokonca aj Orto bol v jej prítomnosti celý nesvoj,“ pokrútila hlavou. Hneď na to prešla portálom. Vzduch sa jemne zaligotal a Ayra zmizla.

            Zišiel som z veže. Do striedania stráží už zostávali len minúty. Sotva som stúpil nohou na popraskanú suchú zem, hodiny odbili dve poobede. Nemal som tu veľmi čo na práci. Bol som len niečo ako poistka v prípade núdze. Vybral som sa teda k Ortovej svätyni. Cestou medzi našou líniou a pevnosťou som si všimol hroby. Nia a jej vojaci upratovali mesto. Vysaté suché mŕtvoly hádzali do masových hrobov. Ich zvyšky spálili a potom jamu zahrabali. Bol som v celku rád, že som tu vtedy nemusel pobývať.

            Prešiel som otvorenou bránou do pevnosti. Domčeky boli postavené po úhľadných líniách do kruhu. Medzi nimi viedlo niekoľko tenkých uličiek, ktoré preťali kruhové línie domov. Šiel som hlavnou ulicou, ktorá smerovala k vyvýšenine. Pod kopcom, na ktorom stála svätyňa, sa všetky hlavné ulice spojili do akéhosi kruhového objazdu. Obklopoval celú vyvýšeninu a smeroval k jej najnižšiemu bodu. Jedine odtiaľ sa dalo dostať na kopec. Všetky ostatný cesty viedli po strmom zráze.

            Vyšiel som po kopci. Mohol som tam doletieť, no chcel som sa prejsť. Cestou som stretol desať mužov a žien, ktorí sa vracali zo služby. Zasalutovali a ja som im gesto opätoval. Keď som dorazil na vrchol, čakalo tam už nových desať mužov a žien, ktorí začínali svoju hliadku. Vymenili sme si zasalutovanie a pokračoval som dnu. Priamo v chráme nebol nik, no neustále mali otvorené dvere a zvonku sledovali, čo sa dialo dnu. Podľa plukovníka Berga tu nik nechcel zostať a ak sa niekto prekonal, vydržal tam len pár minút. Hliadky teda dostali povolenie stáť vonku.

            Prechádzal som okolo krátera. Boli v ňom ešte zaschnuté zvyšky Ortovej krvi. Pokračoval som ďalej. Ťažké kovové dvere v podlahe sa nijako nezmenili. Pole okolo nich bolo stále a nemenné, presne ako táto planéta. Dotkol som sa ho a jediné, čo som cítil, bola nepriepustná bariéra. Žiaden spätný tlak či snaha odraziť útočníka. Nič. Bola to len akási stena, ktorá ma delila od toho, čo sa nachádzalo pod dverami.

            Strávil som pri dverách pár hodín. Prechádzal som sa okolo a pozoroval ich. Sadol som si priamo nad nich, na pole, ktoré sa rozsvietilo jemnými farbami. Videl som oranžovú, zelenú, rúžovú a modrú. Začal som meditovať a popri tom som spomalene sledoval prúdy mágie. Niečo také som nikdy nevidel a nebolo to ani v jednej z Ayriných kníh. To som si ale myslel. Ak by Ayra vedela, ako to zničiť, nenechala by sa tak ľahko presvedčiť. Proste by to zničila aj s ľuďmi na planéte, ak by to bolo nutné.

            O pár hodín neskôr som dostal správu. Do tábora dorazila moja trieda. Určite nešlo o Niu a ostatných. Tjaša mi naznačila, že to bude niekto nový. Šiel som teda späť. Preletel som hradby a pristal neďaleko portálovej plošiny. Zbadal som skupinku špecialistov. Plukovník ich bol privítať. Všimol som si medzi nimi niekoľko známych tvári. Mená mi ale unikali. Viem však, že bojovali na Yphete, Nuxise a aj tu. Patrili medzi skúsenejších špecialistov. Celkom ma to potešilo. Nečakal som žiadnych nováčikov, ale ani takýchto skúsených špecialistov. Spoznal som iba Garma. Teda to som si myslel, keď som videl skupinku.

            „Zdravím,“ obzrel som sa. Čierne vlasy, veľké hnedé oči, milý úsmev k tomu jeden a pol ručný meč, ktorý mala na chrbte, no aj tak sa jeho špička zabárala do zeme.

            „Anika?! Čo tu robíš?!“ zarazil som sa. „Len mi nevrav, že si sa ukryla v jednej z debien so zásobami!“ potiahol som ju na kraj za hromadu zásob. „Keď sa o tom dozvie Tjaša, oboch nás zabije,“ rozčuľoval som sa, ale s Anikou to nič nerobilo. Naďalej sa usmievala od ucha k uchu. „To nie je vtipné!“ snažil som sa vyzerať prísne, no aj mne to pripadalo vtipné. Ak sa sem dostala so zásobami, tak bola vážne šikovná. Potom ale natiahla ruku a podala mi kúsok papiera. Rozbalil som list a prečítal si ho.

            Máš, čo si chcel! Tjaša.

            „Takže?“ pozrel som sa na Aniku. Prikývla a vyškierala sa.

            „Pridelili ma sem.“ Úškrn na prilbe sa zmenil na znechutený výraz s kvapkami na čele. S Anikou to zase raz nepohlo. Stále sa usmievala, ako to len šlo.

            „Veď teba ten smiech prejde! Nebudem na teba neustále dozerať! Dostaneš na nohu guľu a nikam sa ani nepohneš.“ Behom chvíľky sa tri zo štítov, ktoré ležali opreté o hradby zmenili na ťažkú kovovú guľu na jej nohe.

            „To nie je smiešne!“ pozrela sa na prívesok, ktorý jej obklopoval členok a naštvane nafúkla líca.

            „Podľa mňa je,“ uškrnul som sa, „tak poď.“ Mávol som na ňu a vybral som sa k ostatným. Kútikom oka som sledoval, ako sa snažila preseknúť reťaz, no potom to vzdala. Vzala guľu do rúk a za jemného hundrania kráčala k plošine.

            Privítal som sa so všetkými. Spolu s Anikou tu prišlo trinásť špecialistov. Už pred vojnou vznikli tími po štyroch a tri najlepšie poslala Tjaša sem. Anika nepatrila k žiadnemu z nich. Garm mi preposlal inštrukcie ku všetkému. Anika sa mala zapájať do tréningu aj keď nepatrila do tímu. Okrem toho tu boli aj inštrukcie o Efesose. Keďže som bol jediný, kto tam mohol letieť, musel som ho každých pár dní skontrolovať.

            Celkovo tu teda bolo sedem žien, päť mužov a jedna Anika. V celku ma prekvapilo, že Tjašin experiment vypálil úspešne. Keďže bola a zrejme ešte stále je feministka aj keď už pokojnejšia, stále ma v hlave hromadu poznatkov o tom, v čom sú ženy lepšie. Pamätala si na výskum, v ktorom porovnávali ženské, mužské a zmiešané kolektívy. Tie zmiešané patrili medzi efektívne, a to v rôznych podmienkach. U čisto mužských a ženských to bolo inak. Muži radi súperili. Ak mali pracovať na projekte, pričom šlo o to, kto prinesie najlepší projekt, muži vyhrávali na celej čiare. Tjaša to hovorila s miernou nechuťou v ústach. Ženy sa totiž často škriepili a rivalita sa prenášala do hádok a snahy potopiť tú druhú a nie do úspechu ako takého. Potom ale Tjaša hovorila o druhom pokuse. Tímy dostali za úlohu spolupracovať na jednom projekte, ktorý mali odovzdať spoločne za tím. Tu sa ukázalo, že ženy boli oveľa úspešnejšie a efektívnejšie ako chlapi. Tí radšej ťahali sami za seba.

            V légii tak vznikli zmiešané skupinky, ale aj niekoľko čisto ženských tímov. Vzniklo aj pár mužských, no nefungovalo to. Aj keď sa tieto tímy rozpadli a zmenili, nemyslel som si, že by Tjaša mohla mať pravdu. No stalo sa. Na prvom mieste síce skončil ten zmiešaný, no druhé, štvrté, piate a šieste miesto patrilo ženám. Čo bol pre ženské tímy skvelý úspech. V top desiatke mali štyri miesta z celkovo šiestich tímov.

            Najvyššie v pomyselnej tabuľke bol Garmov tím. Okrem neho v ňom bol aj Osiris s belasou aurou. Naučil sa ovládať noc a deň. Vytváral na bojisku zmätok a pri nočných útokoch nemal konkurenciu. Štvoricu dopĺňali sestry Cassie a Lux. Nebol som si istý, podľa čoho si vybrali svoje mená, no obe mali čiernu auru. Boli jediné, ak nerátam seba a Ayru, ktoré ju mali čiernu. Časom by mohli ovládnuť aj čo to z mágie vesmíru. No bez Optikoru to bolo dosť nebezpečné. Keď som ich prvýkrát zbadal v légii, varoval som ich, aby boli opatrné. Obe sa toho držali. Ich hranice mágie boli nastavené na šesťdesiatpäť percent a pod ňu nejdú. No aj napriek ich opatrnosti, dokázali už vyrobiť niekoľko kúskov psychickej zbroje. Ich zbrane sa tak zmenili na žiariace meče. Žiarili ale len jednou farbou. Čierna sálala z ich zbraní a ich aura tak vytvárala nový druh mágie. Mágiu rozkladu. Vedeli použiť mágiu v sebe a zmeniť ju na čierny prúd energie, no na nič iné. To isté platilo aj pri predmetoch. Začali trénovať ich rozklad, no dokázali ich len rozložiť. Hmota sa tak rozpadla do okolia a nabrala rôzne tvary. Od dažďa cez sneh po kusy kamienkov alebo zlato či diamanty. Bolo to úplne náhodné. Pri týchto pokusoch som ich sledoval, pretože sám som im o tom povedal. Dúfal som, že by mohli byť podobné mne a Ayre, no nie. Bez červenej zložky aury im to nešlo. No možno o pár rokov alebo desaťročí by sa ako tak naučili veci skladať. Teraz im to ale stačilo k tomu, aby patrili k elite.

            Druhý, čisto ženský tím, viedla Artemis. Spočiatku sa od légie dištancovala. Bojovala za Gabriela, a preto nám neverila. Počas vojny na Yphete sa pridala k armáde a z niekoľkých tímov si postavila svoj vlastný. Počas vojny sa niektoré tímy rozpadli. Buď kvôli stratám alebo nezhodám. Artemis to využila a behom pár mesiacov vytrénovala elitnú údernú skupinu. Zdalo sa, že aj nezhody medzi ňou a Wendy zmizli.

            Artemis mala sýto zelenú farbu aury. Dokázala tak vyrábať výbušne, dymové, zápalné a iné kúzla, ktoré pripevňovala k svojím šípom a posielala ich na stovky metrov ďaleko. Do tímu si vzala aj Arawel. Takmer dva metre vysoká a asi tridsať ročná žena naháňala strach nejednému chlapovi. Jej mohutné ruky sa oháňali masívnym obojručným mečom, ktorý dokázal rozpoliť aj kovový štít ako nič. Jej šedá aura a ovládanie kovu jej v tom pomáhala. Dokázala zväčšiť váhu meča na niekoľko ton. Keď to skombinovala so správnym švihom a načasovaním, nik nemal šancu zastaviť jej úder. Ďalšou oporou tímu bola Amélia. Nebolo to jej skutočné meno, aj keď si to mnohí mysleli. Jej aura existovala a zároveň aj nie. Spočiatku si každý myslel, že Amélia nedokázala ovládnuť mágiu, pretože nemala žiadnu auru. Nemala ale ani bielu auru, ktorá by hovorila, že nie je schopná mágie. Jej aura vyzerala totiž priehľadne. Mágia, ktorú ovládala, patrila k veľmi ojedinelým. Dozvedel som sa o nej až z pokročilých Ayriných kníh. Jej mágia ohýbala realitu. Dokázala ukryť čokoľvek a zároveň aj vytvoriť absolútne všetko. Jej maskovanie bolo úplne a ilúzie dokonalejšie než tie moje. Neprišlo to hneď. Na Zemi a v légii sa dosť trápila i s ľahšími ilúziami, a to aj po tom, čo som jej povedal, na čo slúži jej aura. Až na Yphete sa jej schopnosti výrazne zlepšili. Zrejme potrebovala reálne nebezpečenstvo.

Poslednou silnou spoločníčkou bola Anaris. Pôvodne sa volala Pory, no Artemis ju presvedčila, aby sa premenovala. Takto vznikol tím štyroch Áčiek. Posledná menovaná vyzerala najnižšie, avšak napriek tomu sa im poľahky vyrovnala. Jej dve dýky a silná sivá až biela aura vetra z nej robili zabijaka.

            Keď som sa tak zamyslel nad týmito ženami, čudoval som sa, že neboli na prvom mieste. Dokonalá sila aj rýchlosť v kombinácii s útokom na diaľku, maskovaním a tvorbou klamných cieľov. V bojoch však mal Garmov tím o malý kúsok na vrch. Mágia vesmíru bola proste silná. Rozložiť akékoľvek kúzlo dávalo Cassie a Lux výhody.

            Na treťom mieste skončil tím tvorený tromi mužmi a jednou ženou. Tá však viac pripomínala muža. Nie výzorom, ale správaním. Preto sa dalo povedať, že aj čisto mužský tím bol úspešný. Keď som to podotkol pred Tjašou, čo som urobil ešte pred tým, ako som vzal Aniku na Ortovu planétu, tak nesúhlasila. Dokonca sa aj rozčúlila, čo sa od tých udalostí s Gabrielom stalo prvýkrát. Celkom ma to potešilo.

            Každopádne tím viedol Áres. Meno prevzal po bohovi podsvetia a vlastne tak trochu tak aj vyzeral. Stále nepríjemný a nevrlí, no taký bol celý jeho tím. Jednoducho banda nafúkancov, ktorí prinášali výsledky. Neustupovali a viedli svojich mužov do boja v prvej línii. Za to ich mali vojaci radi. Často sa s niekým pobili. Jediný dôvod, prečo za to neboli nijako potrestaní, bol ten, že šlo o správnych špecialistov. V žiadnej krčmovej bitke nepoužili nič, čo im virten ponúkal, žiadnu mágiu ani zbrane. Občas dokonca dostali poriadny výprask, no aj tak sa ovládali.

            Áres ma zlatú auru. Vravelo sa, že občas mal videnie o smrti niekoho z nich, a tak tomu zabránil. Neveril som tomu, kým mi Ayra nepovedala o Irii Zlatostriebornej. Ak ona dokázala vidieť budúcnosť, mohol mať takú schopnosť aj on. Zrejme šlo o náhodne úkazy, ktoré sa objavovali len keď sa to týkalo priamo jeho alebo jeho bandy, no aj tak to bolo užitočné. V boji mu pomáhal aj Karo, Grog a najväčšia alkoholička Canna. Karo používal mágiu vody a Grog mágiu chladu. Najviac ma prekvapila Canna, no nie pre to, že by jej ružová aura poskytovala mocnú mágiu. Ružová bola predsa farba lásky. Dokázala vytvárať opojné vône, ktoré vyvádzali nielen mužov, ale aj ženy z miery. S takýmto niečím som sa už stretol. Kari, Mirnilčanka, ktorá sa teraz nachádzala na Efese, používala rovnakú mágiu. Jej moc bola silnejšia ako tá Cannina. Canna ma však prekvapila v tom, že si padla do oka s Gildartsom. Ak som správne pochopil, obaja si vzali meno z akéhosi japonského animáku. Dokázali o ňom debatovať hodiny. Trocha ma prekvapilo, že sa ešte nedali dokopy, no asi ich spájali iba tie mená.

            Špecialisti sa šli ubytovať a hodiny sa pomaly blížili k desiatej večer. Anika sa naštvane vliekla s kovovou guľou v rukách za mnou. „Ty budeš bývať tu,“ ukázal som na malý domček vedľa môjho. „Pokiaľ nebudeš robiť neplechu,“ mávol som rukou a kovový náramok okolo jej členku odpadol, „tak nebudem používať tieto moderné výchovno-vzdelávacie prostriedky.“ Uškrnul som sa. Anika s radosťou odhodila guľu na zem.

            „Som tu, aby som sa učila,“ uškrnula sa od ucha k uchu a ja som veril, že hovorí pravdu.

            „Tak utekaj.“ Prikývla a rozbehla sa do svojho domčeka. Ja som sa sústredil a oblasť okolo hradieb pohltila noc. Na hradbách a po okolí sa rozsvietilo niekoľko malých svetielok, ktoré sa len tak vznášali vo vzduchu. „Uvidíme, čo urobí noc s vojakmi,“ usmial som sa a šiel som si trochu oddýchnuť.