Nastúpili sme na Normandy. Previedol som ich po lodi a ukázal im všetko od kajút, cez kuchyňu, ošetrovňu až po hangár a jadro.

„To zvládneš napájať celú loď sám?“ Anaris, ktorú som donedávna vnímal ako Pory, si prezerala jadro Normandy.

„Normandy a Biela Hviezda sú malé lode. Tie zvládnem aj vlastnou silou ako nič. Pomocou Optikoru som ovládal veľké lode. No nedávno som všetky z nich prestaval.“

„Ako?“ zadívala sa na monitory. „Jadrový pohon?“ opýtala sa neisto.

„Áno,“ usmial som sa, „to, čo sa dá, napája jadrový reaktor. Zvyšok, ako umelá gravitácia a skoky na iné miesta už ovládam mágiou.“

„Odkiaľ si vzal plány jadrového reaktoru?“ začudoval sa Garm. „Počas vojny predsa Mirnilčania zničili všetky reaktory a dostať sa k plánom po vojne bolo ťažké.“

„Súhlasím. Veď ani jeden kontinent ešte nespustil jadrovú elektráreň,“ pridala sa Artemis. „Tak ako to, že ty áno?! Alebo je to len simulácia?“

„Plány sa dajú nájsť, len treba vedieť kde. Každopádne na Zemi je väčší problém s tým, že nemajú dostatok štiepneho materiálu. Bane boli zavalené a nejaký čas potrvá, než sa všetko rozbehne a ako poznám ľudí, najskôr vyrobia bomby a potom elektráreň,“ mávol som rukou, „no toto je len simulácia. Štiepny materiál aj keď viem, ako ho získať, som si proste vyrobil. Zvyšok už nebol až taký problém. Keď som zvládol vyrobiť bombu, dokázal som vyrobiť aj reaktor.“

„Ty si vyrobil aj bombu? Prečo?“ začudovala sa Anika.

„Bomby boli použité k vyradeniu Mirnilských prestupných bodov. No dosť už o tom. Nie sme tu, aby sme rozoberali každý detail tejto lode.“

„Dokázali by sme ju napájať aj my?“ Lux prešla prstami po hrubom skle, ktoré nás oddeľovalo od komory s jadrovou reakciou. „Ježiši!“ vykríkla a podskočila, keď zistila, že to nebolo sklo, ale silové pole. Takmer rovnaké ako magický štít.

„Ako tím, čiže štyria, by ste to mohli zvládnuť. No na to ste už iste prišli pri vlastných simuláciách.“ Všetci neochotne prikývli.

„Štyria sme mali problém dať do pohybu malú loď,“ Arawel sa začala smiať hrubým chlapským hlasom.

„Dostať ju do vesmíru bol vážne problém,“ prikývla Amélia.

„Nemusel si tie planéty urobiť také reálne,“ pousmial sa Garm.

„Boli ste na to štyria, čo mala robiť Anika?“ Ukázal som na dievča, ktoré si so zápalom v očiach prezeralo loď. Všetci sa ihneď na ňu pozreli a ona trochu zneistela. „Ako si dostala loď do vesmíru ty?“ spýtal som sa priamo jej.

„Nijako,“ neisto sa usmiala.

„Takže si všetko robila na prvej planéte?“ zarazila sa Artemis.

„To nie!“ zvážnela. „Lietala som kam sa mi zachcelo.“

„A v čom? V plechovke?“ mohutný Arawelov hlas sa opäť rozosmial.

„Nie! Lietam na Rubínovom Orlovi!“ Zodvihla ruku s virtenom a zobrazila obrázok ligotavej červenej lode. Bola špicatá vpredu ale aj vzadu. Uprostred sa nachádzali krídla, ktoré nesiahali veľmi do strán. Skôr sa zužovali k zadnej časti lode, kde bol motor. Tak trochu loď pripomínala orla, ktorý sa strmhlav vrhá na svoju korisť.

„Zaujímavé,“ vzal som jej obrázok a porovnal ho s Normandy. „Má takmer polovičnú veľkosť.“

„Pche, to je podvrh! Takú veľkú loď by sama nevyniesla na orbitu!“ odfrkla Artemis.

„Ja som ju na orbite postavila!“ Anika sa doširoka uškrnula a zobrazila hologram z jej vesmíru. Na obežnej dráhe planéty spočívala vesmírna stanica so suchým dokom. Okolo nej lietali stovky malých lodí na solárny pohon, ktoré nosili z asteroidového poľa suroviny na stavbu lode. Fungovali automaticky, a to bez toho, aby boli priamo v programe.

„Šikovná,“ usmial som sa, „a ako sa dostaneš na orbitu ty sama?“

„Mám skafander, v ktorom vyletím do vesmíru,“ ukázala aj ten, „nestojí ma to takmer žiadnu námahu.“ Usmievala sa a Artemis zaškrípala zubami, ale všetkých nás to prekvapilo. Mne nenapadlo stavať stanicu na orbite, pretože na malých lodiach som vedel opustiť atmosféru. Ostatných to zrejme štvalo, pretože strávili hodiny možno aj dni zmenšovaním lode tak, aby ju zvládli vyniesť hore.

„Tak budeme pokračovať.“ Prešli sme od jadra k výťahu na hornú palubu. Tam sa nachádzala navigácia, zbrane a kokpit. Posadil som sa na miesto pilota a vedľa mňa sa objavil navigačný hologram. Miesto pre kopilota bolo voľné. Ostatných som usadil do zasadačky, kde sa zatiaľ mohli hašteriť o to, kto vyhrá prvú úlohu. Nastavil som kurz a Normandy zamierila k cieľu.

Pre uľahčenie som na všetkých lodiach používal ten istý typ pohonu. V podstate šlo o skoky portálmi. Keďže som tento program vymyslel, mohol som obísť jeho nastavenia. Keď som bol uväznený v kameni, ale aj potom, nechcelo sa mi čakať, kým loď doletí do neobjavenej časti. Predsa len takéto časti sa nachádzali už veľmi ďaleko. Obišiel som teda poistky, ktoré plne simulovali realitu a skočil som priamo do cieľa. Ostatní takú možnosť nemali. Nechal som teda loď skákať klasickým spôsobom. Cieľ sa predsa nenachádzal ďaleko.

Nebol som si istý, aký pohon používali ostatní. Spočiatku sa zrejme spoliehali na klasický pohon, no ten bol pomalý. Viem, že Garmov tím používal portálové skoky, a preto som mal dojem, že aj ostatní sú na tom rovnako. Ani jeden z nich nedokázal vytvoriť portál v realite ako jednotlivec. Spoločne to šlo ľahšie a zrejme na to prišli práve v simulátore. Vedel som že Lux a Cassie to už naplno skúšali a boli blízko k úspešnému pokusu. Artemis poverila touto úlohou Anarys, no tá sa zatiaľ trápila. Áresov tím sa spoliehal na iných, ktorí im otvoria portál, no myslím, že sám Áres sa o to začal pokúšať. Pri Anike som váhal, netušil som úplne presne, čo skúšala. Možno už portál ovládala a nikomu o tom nepovedala. Možno toho vedela oveľa viac, ale bála sa. Tjaša nebola veľmi nadšená z toho, že od získania virtenu napreduje veľmi rýchlo. Obávala sa, že by si mohla ublížiť a ja tiež.

Dorazili sme na planétu výcviku. Patrila medzi tie, ktoré som si vytvoril úmyselne. Bolo na nich len to, čo som chcel ja. Bez žiadnych prekvapení či nebezpečných tvorov, teda ak som ich tam nepridal úmyselne. Normandy pristála na čistine uprostred lesov.

„Takže, čo tu máme robiť?“ Áres sa rozhliadol po pokojne vyzerajúcom lese. „Máme ti postaviť zrub?“ zasmial sa a jeho tím s ním.

„Pokiaľ to stihneš skôr, ako ťa dostanem, tak pokojne,“ na prilbe sa mi objavil široký úškrn. Zodvihol som ruku s virtenom a zadal doň pár pokynov. Oblasť sa ihneď zmenila. Zo zeme vyprsklo niekoľko prúdov svetla. Vytvorili bariéry, ktoré rozdelili les na tri susediace úseky. „Vaša úloha je jednoduchá,“ na zemi neďaleko lode sa objavil modrý kruh s polomerom desať metrov. Hneď na to sa les jemne rozostúpil a vznikla cestička. „Vašou úlohou je dostať sa na koniec tejto cesty, vziať artefakt a vrátiť sa späť. Každý z vás vyrazí z jedného z troch miest. K cieľu musíte ísť svojím koridorom, ktorý oddeľujú svetelné steny,“ ukázal som na prúdy hnedého svetla, ktoré vytváralo bariéry v lese. „Naspäť môžete ísť cestou, ktorú si sami vyberiete. Taktiež je jedno, do ktorého z troch kruhov artefakt doručíte.“

„Prečo máme ísť inými cestami? Bojíš sa nás, keď je nás toľko?“ podpichol Áres.

„Strach? Hm, to slovo som už niekde počul. Ľudia ho často vravia, ale nie som si istý, čo to symbolizuje,“ uškrnul som sa, „každý máte ísť inou cestou, pretože len jeden tím môže byť víťazom a nechcem, aby ste sa pobili ešte na začiatku. Vašou úlohou je priniesť jeden z piatich artefaktov.“ Všetkým sa rozblikali virteny. Otvorili ich a uvideli mapu misie z vtáčieho pohľadu. Tri oddelené koridory smerovali k mestu. Koridory sa niekoľko stoviek metrov pred mestom spojili. V samotnom meste svietilo päť bodov, kde boli uložené artefakty. „Tím, ktorý ako prvý doručí artefakt na jeden z troch postov, vyhráva,“ vysvetlil som.

„Vidím tu len tri štartovné posty. Čo bude robiť ona?“ Artemis ukázala na Aniku. „To sa pridá k niekomu z nás?“

„Paráda! To niekto z nás bude strážiť decko?“ odfrkol Áres.

„To decko,“ prísne som sa na nich pozrel, „ si vás podá v druhom kole.“ Anika sa na mňa zmätene pozrela. „Obranu mesta ako aj rozloženie všetkého, čo mesto ponúka, budem riadiť ja. Potom si scenár zopakujeme a vaším súperom bude Anika vo forme vodcu mesta.“ Videl som, že začala byť trochu nervózna. „Skôr, ako vám otvorím portály na začiatočný bod,“ dotkol som sa virtenu a pred vstupom do lesa sa objavila zlatá stena s nápisom desať minút. „každý z tímov dostane po svojom príchode na štart správu rozviedky. V nej bude uvedené, čo sa v meste nachádza. Môžu tam byť aj ďalšie informácie. Každý z vás už bol v boji. Viete teda, že rozviedka nezistí všetko a niekedy zistí aj nesprávne informácie. Preto je na vás, čomu budete veriť a čomu nie.“

„Nie je to aj tak trochu nefér? Nevieme do čoho ideme, a ty vieš všetko,“ bránil sa Garm.

„Neviem všetko. Viem len to, že idete a že vaším cieľom sú artefakty. Je ich päť a sú rozmiestnené hocikde v meste. Moment prekvapenia, trasa a aj územie je na vašej strane. Predsa len les, ktorým sa môžete dostať k mestu, je obrovský,“ zobrazil som hologram. Cesta k mestu bola dlhá desať kilometrov a široká ďalších desať kilometrov. „Nájsť štyroch špecialistov v troch sektoroch by vyžadovalo mnoho vojakov a niekto musí strážiť artefakty.“

„Tak necháš všetkých, aby strážili artefakty a je to. Akú šancu by sme mali prebiť sa nimi?“ protestovala Artemis.

„To je ale odhodlanie,“ pokrútil som hlavou, „no dobre, ako chcete. Armády mesta budú náhodne vygenerované v rozmedzí medzi tisíc až päťtisíc vojakov, pričom len štvrtina z nich sa môže nachádzať v meste. Keď si to zrátate, vychádza to maximálne päť percent na jeden artefakt. Aj pri maximálnom šťastí by to bolo len dvestopäťdesiat vojakov. K tomu rátajte, že sa musia striedať aspoň na tri smeny. Takže zostáva niečo viac ako osemdesiat vojakov. Môže byť?“ Chvíľku som počkal, no ďalšie námietky neboli. „Tak sa dáme do toho,“ povedal so a následne otvoril portály. Áres chcel ísť stredom. Artemis si vzala ľavú stranu a Garm pravú. S Anikou sme sa potom presunuli do mesta.

Portál nás preniesol do veliteľského centra. Uprostred sa nachádzala mapa okolia s mestom uprostred. Celá miestnosť bola kruhová a presklená. Bol z nej skvelý výhľad na celé mesto. Kývol som na Aniku, aby pristúpila k stolu. Nevidela naň poriadne, pretože bola nízka. Znížil som teda stôl tak, aby mala dobrý výhľad.

„Pripravená?“ opýtal som sa.

„Na čo?“ začudovala sa.

„Prenechávam velenie tebe,“ usmial som sa a Anika zbledla. „Len pokojne,“ položil som ruku na jej rameno, „to zvládneš. Veď preto si tu.“

„Preto som tu?“ zopakovala. „Ale ja som si myslela, že budem trénovať s nimi.“

„Veď trénuješ,“ ukázal som na mapu. „Oni sú úderný tím. Nechcem ich podceňovať, no zdá sa, že by Tjaša súhlasila s tým, čo sa ti chystám povedať.“ Anika ťažko prehltla. „Dvojfarebná aura nám dáva obrovské možnosti. Našou úlohou je byť rovnako silný alebo aj silnejší ako oni dohromady,“ ukázal som na tri štartovacie miesta, „no pamätaj, že to nie je automatické zaručenie veľkej sily alebo bystrosti. Bez poctivého tréningu sa ani ten najväčší talent neprejaví. Teraz máš šancu. Ukáž, čo je v tebe. Občas sa budeš radovať z výhry, inokedy zas pocítiš chuť porážky. Dôležité je, aby si si z oboch zobrala ponaučenie.“ Na tvári sa jej objavil neistý úsmev. „Môžeme začať?“ Prikývla. „Už si niekedy mala scenár s riadením armády?“

„Ešte nie,“ pokývala hlavou.

„Tak dávaj pozor,“ usmial som sa a dal som sa do vysvetľovania.