Simulácia skončila. Všetky tímy boli porazené a premiestnené k Normandy. Otvoril som portál, tak sto metrov od nich. Hneď, ako sme s Anikou prešli na druhú stranu, bolo vidieť napätie medzi Garmom a Artemis. Medzi nimi a ich tímami stál Áres, ktorý ich od seba odtrhol. Mne to prišlo smiešne. Pohádali a postavili sa proti sebe hneď pri prvom výcviku. Akoby vôbec nepochopili, že spolupráca bola základom. Pozrel som sa na Aniku. Chcel som vidieť, či sa tiež bavila, no ešte stále vyzerala prekvapene. Akoby prepočítavala, čo sa stalo. Viackrát som jej povedal, aby si to nebrala k srdcu. Nik od nej nečakal, že by v takom veku velila jednotkám a zastavila skúsených špecialistov. Ona ale bola sklamaná z jej výkonu, a preto som si pre ňu prichystal niečo, v čom sa cítila ako doma.

„Takže porážka. Nuž čakal som viac,“ pousmial som sa na dvanásť špecialistov.

„Aj ja som čakal viac,“ uškrnul sa Áres, „teba sme porazili ako nič. Dokonca aj to malé dievča nám dalo zabrať viac ako ty.“ Začal sa rehotať a jeho tím s ním.

„Idiot!“ vyštekla Artemis. „Ta malá velila prvej obrane a on druhej!“

„Koho nazývaš idiotom!“ Áres sa oprel do Artemis hruďou no ďalej ju netlačil. „To ty si tu tá, ktorej Garm vyfúkol artefakt!“

„Pre mňa za mňa!“ odfrkla Artemis. „Ver si, čomu chceš!“ otočila sa mu chrbtom a odkráčala o kúsok ďalej.

„Artemis má pravdu. Úmyselne som vymenil poradie velenia, aby som videl, ako niektorí z vás podcenia Aniku,“ pousmial som sa.

„Na čo to celé vôbec je?“ Artemis sa naštvane otočila. „Na čo je celé toto? Celý výcvik boja a tak? To plánuješ ďalšiu vojnu?“ prskala na všetky strany.

„O čom to zas hovoríš?“ nechápal som.

„O čom asi? Každý z nás počul obvinenia v parlamente. Niektorí možno uverili tvojmu divadlu no ja nie!“ zvraštila čelo. „Vojna skončila, tak prečo máme ďalej trénovať boj? Proti komu chceš viesť vojnu tentokrát?“ Chystala sa vykročiť oproti mne, no Anarys, členka jej tímu, ju chytila za ruku. „Nechaj ma!“ vytrhla sa jej. „Ktovie čo je zač! Čo ak...“

„Čo ak čo?“ prerušil som ju ráznym tónom.

„Neskáč mi do reči! Ja nie som jedna z tých, čo môžeš umlčať silným tónom a desivou aurou!“ vyštekla.

„Tak po prvé! Toto je kurz boja v rôznych podmienkach. Nevymyslel som si ho a nežiadal som Tjašu, aby mi sem niekoho posielala.“ Okolo brnenia sa začali objavovať jemné plamienky.

„To...“

„Ešte som neskončil!“ zvrieskol som. „Vzniesla si otázky a obvinenia a ja tu nebudem len tak stáť a počúvať ich! Až skončím, môžeš pokračovať.“ Urobil som pár krokov vpred. „Mňa žiadna vojna nezaujímala ani nezaujíma! Mirnilčania sú porazení. Ak vznikne ešte niekedy nejaká vojna, ktorá by neohrozovala doslova slobodu v celom vesmíre, tak sa do nej nikdy nezapojím! Vojna ako taká je nástroj imbecilných tvorov a je jedno akej rasy sú!“ Plamene okolo brnenia sa rozhoreli. „A k tým obvineniam,“ rukami som naznačil úvodzovky, „každé obvinenie bez dôkazov je len blud, ktorý si mohol hocikto vymyslieť!“ Ukázal som na Osirisa, ktorý ovládal deň a noc. „Pokojne ho môžem obviniť z toho, že je upír, ktorý je na Zemi už stovky rokov.“ Osiris sa jemne pousmial. „A mám k tomu viac dôkazov, ako predložil parlament proti mne.“

„Dôkazov?“ začudoval sa Osiris.

„Nič v zlom, ale si dosť bledý. Radšej sa pohybuješ v tme a vďaka virtenu si môžeš noc privolať hocikedy.“ Na chvíľku sa zarazil, no potom spustil hurónsky smiech. „Takto by som mohol pokračovať. Amélia, ty si bola priemerná v ilúziách a maskovaní. V bojoch na Yphete si sa neskutočne zlepšila. Kľudne by som mohol povedať, že nie si Amélia ale Mirnilský špeh, ktorý perfektne ovláda ilúzie a bol vyslaný, aby zistil viac o našich taktikách. Keď si neuspela, tak si sa rozhodla, že zostaneš medzi nami a budeš sa tváriť, že si Amélia.“ Arawel, vysoká a zdatná ako najsilnejší chlapi len pregúlila očami.

„Ale,“ ozvala sa Anika. Keď som sa na ňu pozrel, celý obalený v plameňoch, neodvážila sa pokračovať.

„Alebo taká Canna! Vypije viac ako chlap a jej mágia používa feromóny, a ktovie čo všetko. Pokojne môže byť abstinentka a len vďaka feromónom a halucinogénom vytvára okolo seba dojem, že je tvrdá.“ Canna v momente vytiahla fľašu a odpila si z nej.

„Ja nepodvádzam!“

„Sme v simulácii. Tu sa opiť nemôžeš, ak to nenastavíš pri vstupe do simulácie. Ale to je fuk,“ mávol som nad tým rukou, „dôležité je, že každé z mojich obvinení aj keď boli úplne vymyslené, boli podložené väčším počtom dôkazov, ako to, čo sa udialo v parlamente. Takže, ak nemáš dôkazy, tak láskavo prestaň vznášať nepravdivé obvinenia!“ Prekrížil som ruky a čakal. Artemis ale mlčala. „Hovor,“ ukázal som jej smerom, „čakám nejaké dôkazy. Aspoň vymyslené.“ Na to sa Garm pousmial.

„Mňa bojovať baví,“ Áres mykol plecami, „politika je zas hnus. V tomto ťa plne chápem.“ Naklonil sa ku mne. „No Artemis je trochu háklivá na Gabriela,“ zašepkal tak, aby ho dobre počula. Artemis zaškrípali zuby, no potom sa zhlboka nadýchla a jej hnev akoby oslabol.

„A čo tak výmenu?“ odpovedala chladným no jemne naštvaným tónom.

„Akú výmenu?“

„Tentokrát budeme my brániť artefakty, a ty sa pokúsiš získať ich.“ Pošúchal som sa po brade, akoby som premýšľal.

„Dobre, no mám pár podmienok.“

„Podmienok?“ začudoval sa Áres. „Myslel som si, že si niečo ako neporaziteľný poloboh, ktorý zvládne všetko. Netušil som, že potrebuješ isté podmienky,“ zasmial sa spoločne s Cannou, Karom, Grogom, no pridala sa aj Lux a Anarys.

„To si si myslel správne. No cítim sa akosi ospalo. Vieš vidieť tie vaše biedne pokusy o získanie artefaktov ma tak trochu unavilo,“ uškrnul som sa.

„Ak by si nepodvádzal, tak by si nemal šancu!“ podotkla Cassie.

„To nebol podvod. Nikde sa nepísalo, že nemôžem premiestniť artefakty,“ mykol som plecami.

„Tak čo chceš?“ odfrkla Artemis.

„Hm, asi pizzu.“ Behom chvíľky sa mi v rukách objavil drevený kotúč s rozvoniavajúcou salámovou pizzou. „Nie, počkať! Držím trochu diétu.“ Pizza zmizla a ja som si začal hladkať brucho. „Mám dojem, že som trochu pribral. Asi by to chcelo nejaký šalát.“ V rukách sa mi objavil tanier so zeleninou. „Nie, to je žrádlo pre zajace.“ Mávol som rukou a tanier zaplnila hromada ovocia. „Lepšie aj keď to nie je mäso.“

„Už si skončil?“ vyštekla Artemis. Jej tvár bola ako jediná zamračená. Zvyšok sa buď bavil alebo zmätene hľadel na to, čo vidí.

„Tak dobre. Úseky zostanú tak, ako sú aj armády. Keďže som sám, vyberiem si, ktorou cestou pôjdem tam aj späť. Ďalej, vo veliteľskom centre bude Garm, Áres a ty,“ pozrel som sa na Artemis, „zvyšok vašich tímov sa pridá k armádam a nahradí automatických špecialistov.“ Zamyslel som sa. „To je asi tak všetko,“ prikývol som.

„Vážne?“ začudoval sa Garm. „Nechceš si ukotviť artefakty alebo rozšíriť sektor?“

„Má pravdu, takto to bude skoro nemožné. Ste predsa len sám,“ pridala sa Anika.

„Hm,“ tváril som sa, že premýšľam, „asi nič viac. Takto to stačí.“

„Tak teda dobre,“ usmial sa Áres, „podáme si ťa!“ Udrel si päsťou do dlane. Zatiaľ čo on sršal nadšením, Garm a Artemis vyzerali rovnako znepokojene. Tušili, že mám niečo za lubom, no nevedeli čo.

„A čo Anika?“ Tímy sa už chystali odísť, keď si Garm všimol dievčatko, ktoré nikam nešlo.

„Vráti sa na Normandy, odkiaľ ma bude sledovať. Žiaden strach. Uvidí len moju pozíciu.“ Garm prikývol. Otvoril som im portál do mesta a ja som sa šiel chystať.

Anika veľmi nesúhlasila, že mala zostať mimo diania. No nedal som jej na výber. Premiestnil som ju na loď a čakal som. Desaťminútový odpočet začal a vedľa mňa sa objavil zošiť s informáciami od rozviedky. Prelistoval som ho. Niektorým údajom som veril, iným zas menej. Pokúsil som sa vybrať najvhodnejšiu cestu. Keď uplynulo desať minút, objavili sa posledné informácie. Zdalo sa, že všetky sily rozdelili rovnomerne do všetkých troch lesov.

Uplynulo ďalších pár minút a ja som sa nepohol. Namiesto toho som sa ukryl na štartovacej ploche a vychutnával som si ilúziu ovocného taniera. Chutil ako skutočný, no reálne nezasýtil.

„Ehm, nemali by ste ísť po artefakt?“ skrz vysielačku sa mi ozvala Anika.

„Trpezlivosť dievča,“ odtrhoval som fialové hrozno zo strapca, „všetko má svoj čas.“

Čakal som ďalších päť, potom desať, pätnásť minút, až z toho bola pol hodina a hodina. Anika to nevydržala a znovu sa mi ozvala vysielačkou. „Nie som si istá, čo si mám o tom myslieť,“ začala znepokojene.

„Nie si unavená?“ opýtal som sa jej.

„Tak trochu áno,“ priznala, „ale prečo?“ Začudovala sa: „Sme tu len pár hodín.“

„Keď som sa ocitol v kameni a vytvoril som túto miestnosť, bola taká ako ostatné miestnosti. Čas v nej bežal pomalšie a mohol som tu tráviť dni, zatiaľ čo v realite ubehli len minúty. Únava tu ale takmer nebola. Musel by som celé mesiace behať alebo premýšľať, aby ma to unavilo rovnako ako v realite. Prišlo mi to teda nereálne. Vedel som, že faktor únavy je veľmi dôležitý. Many, keď bol ešte spojený so mnou, dostal za úlohu vyriešiť tento problém. Po dlhom pátraní sa mu to podarilo. Odvtedy viem v svojom simulátore nastaviť všetky podmienky, akoby to bola realita. Môžeš sa tu unaviť rovnako rýchlo a zároveň aj hlad a smäd môžu pôsobiť ako v realite.“

„Takže ste sem pridali aj faktor únavy?“

„Áno. Artemis, Garm a Áres už dostali zabrať počas prvých dvoch simulácií. Stačí počkať pár hodín. Ja si oddýchnem a oni sa medzitým unavia. Stratia obozretnosť a potom nastane čas na útok.“

„Vy si vymýšľate vlastné pravidlá hry,“ riekla, a pri tom mi prešiel mráz po chrbte.

„Hm, ty si veľmi bystrá. To, čo si práve povedala, bolo presne to, čo som ťa chcel naučiť,“ usmial som sa, „keď hráš podľa pravidiel hry, ktorú poznáš, máš päťdesiatpercentnú šancu na výhru. Ak hru nepoznáš, šanca je veľmi malá až nulová. No, ak si určíš vlastné pravidlá, tak si šance veľmi zvýšiš. A presne to je to, čo máme robiť. Meniť pravidlá hry tak, aby sme vyhrali my a nie tí druhí.“

„A čo sa majú naučiť oni?“ odvetila rozpačito.

„Oni sa majú učiť jeden od druhého. Každý z nich má slabiny, ale aj prednosti. Ak by ich skombinovali a zahodili súťaživosť, tak by boli skvelí,“ povzdychol som si, „teraz sú zraniteľní.“ Vybral som z batoha vankúš. „No idem si zdriemnuť, a ty sa zamkni. Môže sa stať, že majú v pláne to, čo ja.“

„A čo máte v pláne?“

„Chrrrrrr,“ vo vysielačke sa ozývalo simulované chrápanie.

„Ha ha ha,“ vypla vysielačku.

Prešli necelé dve hodiny a ja som sa mohol dať do práce. Jednotky, ktoré strážili les, sa vydávali čoraz bližšie k počiatočnej pozícii, a to bol signál toho, že minimálne Áres ostatným pílil uši, aby niečo podnikli. Začal som teda vytvárať ilúzie. Rozosielal som ich do lesov, kde lákali vojakov. Tí ich prenasledovali a opúšťali svoje posty. Dialo sa to vo všetkých troch úsekoch a keď som zacítil, že im začali dávať pokyny, aby sa nehýbali, nastal môj čas. Prešiel som k pravému úseku a nalepený na nepriepustnú stenu som sa rozbehol k mestu. Maskovala ma slabšia ilúzia. Pri behu nebolo ľahké udržať ju stabilnú.

„Zbláznili ste sa?“ začul som Aniku.

„Kam by si nikdy nešla?“ opýtal som sa jej.

„Presne tam, kam sa chystáte!“ Vedel som si predstaviť, ako vyvalila oči, keď videla, ako utekám popri stene, za ktorou už nebol iný úsek len prázdno. Bolo to to najhoršie miesto, pretože som bol v pasci, ak by ma niekto našiel. Nešlo zmeniť smer. Dalo sa ísť len vpred alebo vzad.

„V tom je ten vtip,“ ani som sa nenazdal a bol som pri meste, „nik by nebol taký hlúpy, aby šiel touto cestou.“ Odvetil som do vysielačky. „No teraz žiadam ticho. Iba, ak by si počula divné zvuky, tak sa mi ozvi.“

„Rozumiem, no nechápem.“

„Pochopíš,“ usmial som sa a pokračoval.

Mesto bolo dobre bránené. Hliadky sa presúvali sem a tam, no vyzerali čoraz unavenejšie. Zdalo sa, že si nenechali žiadne rezervy, ktoré by ich mohli vystriedať. Počkal som na medzeru a preliezol som hradby. Teraz som sa pohyboval pomaly a úplne ukrytý pod ilúziu. Artefakty neboli mojím cieľom. V tom sa na chvíľu ozvala Anika a hneď na to zmĺkla. Pochopil som. Vybral som sledovacie zariadenie, s ktorým videla každý môj pohyb. Bolo malé ako cukrík. Počkal som v jednej z uličiek a keď šla okolo hliadka, opatrne som ho pomocou mágie preniesol a pripevnil na posledného z vojakov.

Pokračoval som ďalej. Prešiel som mestom až k veliteľskej budove. Do presklenej miestnosti na vrchu viedlo vysoké schodisko. Za pomoci vetra som sa nadľahčil a potichu som vyšiel hore. Začul som hlasy z veliacej miestnosti.

„Máte ju?“ začul som Artemis. „Kde je teraz ten namyslený trubiroh?!“ Nastalo chvíľkové ticho. „V meste? Kde presne?“ štekala.

„Ako to myslíš, že nevieš?“ pridal sa Áres. „Pohybuje sa po uliciach?“ začudoval sa.

„Možno sa prezliekol za jedného z vojakov a pridal sa k hliadkam,“ poznamenal Garm.

„Prečo by to robil?“ Artemis naštvane udrela päsťou do stola.

„Možno čakal, že presunieme artefakty. Takto sa s hliadkou presúva od budovy k budove a až narazí na artefakt, tak zaútočí,“ Áres premýšľal nahlas.

„Je to možné,“ povzdychla si Artemis, „zostaňte na mieste. Ak sa niečo zmení, hneď sa mi ozvite.“ Začul som, ako sa začali baviť alebo lepšie povedané hádať o tom, čo budú teraz robiť. Nastal čas.

Vošiel som do miestnosti. Začuli kroky a otočili sa. Nestihli si ani uvedomiť, čo sa stalo a tri pripravené strely z mágie vesmíru ich zrazili k zemi. Ich telá sa presunuli do zóny, kde mohli len čakať a dívať sa.

Pristúpil som k ovládaciemu panelu. „Tak čo to tu máme.“ Na prilbe sa mi objavil veľký úškrn. Mal som pred sebou celú ich armádu a dal som sa do práce. Ako prvú som presunul hliadku, ktorá mala sledovací čip. Zamierila do tretieho sektoru. Bol na kraji a hneď na to sa ozval niekto s Artemidinho tímu. Podľa hlasu to bola zrejme Arawel. Mala dosť mužský hlas. Napodobnil som hlas Artemis a zavelil som k presunu všetkých okrem Arawel. Tá mala zostať na Normandy. Nemyslel som si, že by sa pokúsili obsadiť Normandy a zajať Aniku, no rátal som s tým.

Všetky jednotky sa presúvali k tretiemu sektoru, kde bol vyhlásený poplach. Vypustil som správu, že mám artefakt a smerujem práve tým sektorom späť. Ostatné úseky sa tak vyčistili. Pozrel som sa na mapu a vyhľadal artefakty. Jeden bol v meste ako návnada. Jeden mala silná armáda a zvyšok bol asi päť metrov za mnou. Obzrel som sa a v rohu miestnosti zbadal škatuľu so žiariacimi artefaktami. Vzal som všetky tri a vybral som sa prvým sektorom späť. Nechcel som nič podceniť, a tak som sa ponáhľal. Bol som už takmer v mieste doručenia. Vybral som zelený artefakt, keď som v tom začul Lux.

„Tam je!“ skríkla a za ňou sa zjavila Cassie a Osiris. Vypálili strelu, ktorá len tak-tak minula moju hlavu.

„Šikovný,“ pomyslel som si s úsmevom na perách.

„Nesmie sa dostať k cieľu!“ Cassie a Osiris sa oddelili, aby mi zahatili cestu. Popritom strieľali. Stratil som rovnováhu a artefakt mi vypadol z rúk. Hneď na to sa ich paľba zamerala do priestoru medzi mnou a artefaktom. Uskočil som preč a utekal od artefaktu. „To bolo tesné,“ začul som, ako to niekto povedal, keď som utekal späť do lesa. Hneď na to som sa stočil k cieľovej platforme. „Čo to robí?“

„No doriti! Ma ďalší!“ Cassie ukázala na modrý artefakt žiariaci v mojich rukách. „Dostaňte ho rýchlo!“ vykríkla, a v tom momente sa mi v druhej ruke objavil čierno-červený štít s vrchom a spodkom zošikmeným do ostrého špicu. Ukryl som sa zaňho a pokračoval ku kruhu. Bol som už blízko a ich strely len neškodne narážali do štítu. Všetko veštilo koniec. Modrý artefakt sa rozžiaril a simulácia skončila.