Spolu s Lux, Cassie a Osirisom sme sa vrátili k Normandy. Zvyšok tam už čakal. Cestou som sa dozvedel, prečo boli v prvom sektore aj keď mali iné rozkazy. Nezdalo sa im, že by som sa nechal tak ľahko odhaliť. Keď sa pokúšali spojiť s Garmom, Artemis a Áresom, nik sa neozval. Vzali teda Améliu a Anaris a vybrali sa k druhým úsekom. Arawel sa k ním pridala v druhom sektore. Tam sa zvyšok Garmovho tímu oddelil a šiel k prvému úseku. Pokúsili sa zastaviť ma tak, ako to len šlo. Chceli vziať aj armádu, no keďže jej nevelili, tak armáda neplnila ich rozkazy.

„Znova si si musel niečo dokazovať!“ odfrkla Artemis.

„Dokazovať?“ zarazil som sa.

„Nie je to očividné? My sme nič oproti tebe a neustále nám to vyhadzuješ na oči!“ rozčuľovala sa.

„Zmier sa s tým, že nie si ani druhá za ním!“ vyštekol Garm.

„Pokojne,“ zastavil som rozbiehajúceho sa Garma, „vážne si myslíš, že som si chcel niečo dokázať?“

„A nie snáď? Celé toto tu si mal pripravené podľa vlastných pravidiel a nemali sme ani šancu vyhrať!“ vyštekla, kopla do jedného z kameňov, a ten sa odgúľal ku mne.

„Máš pravdu. Mám vlastné pravidlá, no aj to má svoj dôvod,“ pozrel som sa na smutnú Aniku, ktorá sedela na kmeni stromu. Na chvíľku sa usmiala, ale aj tak vyzerala sklamane. Porazili ju v simulácii, a taktiež na Normandy. Každý z tu prítomných špecialistov bol skúsenejší a na vyššej úrovni ako ona. Veľké šance proti ním nemala a aj keď si to uvedomovala, nechcela to prijať. „V simulácii išlo o niečo iné!“

„Ooo, pán vševediaci!“ Artemis si odpľula. „Tak čo si vymyslíš teraz? Čím zakryješ to, že si si chcel len pohladiť ego na úkor nás ostatných!“

„Ego?“ pokýval som hlavou. „Ja si nič dokazovať nemusím. Dobre viem, že mám pred vami veľký náskok, no je to Optikorom a tým, že som strávil takmer päťsto rokov prípravou!“

„Päťsto rokov? O čom to hovoríš?“ začudoval sa Garm.

„Skamenenie?“ zopodiaľ sa ozval Anikin neistý hlas.

„No samozrejme! Dáva to zmysel. To čo dokáže, by sa nenaučil za tak krátky čas,“ prikývla Anarys.

„Čo to trepeš? Bol tam len tri roky!“ okríkla ju Artemis.

„Keď som skamenel,“ pokračoval som pokojným hlasom, „moja myseľ zostala pri vedomí. Bol som uväznený len tri roky. Čas sa v podvedomí spomaľuje, a k tomu sa pridalo aj spomalenie z kúzla skamenenia. Pôvodne som tam mal byť viac ako štyri reálne roky, čo bolo v prepočte niečo cez šesťsto rokov. Táto a ďalšie miestnosti odčerpávali veľa energie, a tak som mohol kúzlo zrušiť skôr.“

Povzdychol som si: „Takmer päťsto rokov v podvedomí len ja a Many. Aby som si zachoval ako tak zdravý rozum, začal som trénovať.“ Zodvihol som ruku, a tá začala žiariť všetkými farbami. „Za ten dlhý čas vznikol tento reálny svet. Všetko, čo tu vidíte, je ako v realite. Určite už cítite únavu, hlad alebo smäd.“

„Takže to je týmto miestom?“ Lux odľahlo. „Myslela som, že so mnou niečo je. Predsa len v podvedomí sa človek tak rýchlo nevyčerpá a necíti ani hlad a smäd,“ zotrela si neviditeľný pot z čela. Mávol som rukou a z kameňov a stromov z okolia vzniklo niekoľko džbánov s vodou, pohárov a pár ovocných šatôčok.

„Len si dajte.“ Všetci, až na Artemis sa pustili do jedla. „Nezasýti vás to v realite, no ak by ste to tu zanedbali, umreli by ste. Samozrejme len v simulácii,“ usmial som sa, „no späť k téme. Tie roky a roky štúdia, tréningu a pokusov sa na mne prejavili. Vaše taktiky a techniky viem predvídať. Mám naštudované množstvo kníh s taktikami a prešiel som tisíckami simulácii, ktoré boli generované náhodne.“

„To ti ale stále nedáva právo povyšovať sa nad nás,“ Artemis neochotne vzala pohár s vodou, ktorý jej podala Amélia.

„Ak by som sa chcel povyšovať, postavil by som sa proti vám všetkým naraz,“ mykol som plecami, „alebo by som urobil toto!“ Ruka, ktorá stále žiarila farbami, sa dotkla povrchu planéty. Ten sa odrazu rozsvietil a všetko naokolo začalo vybuchovať. Po chvíli sa planéta zmenila na hromadu asteroidov. Uprostred toho bola Normandy a nás štrnásť, obalených ochranným poľom. Keď to Áres videl, z úst mu vypadla nedojedená šatôčka.

„To je len simulácia? Však?“ Anike sa roztriasli kolená a nebola jediná.

„Toto je len simulácia,“ zobrazil som hodnoty mágie v sebe a Optikore, „ak by som to urobil v realite, energia v Optikore by klesla takmer na nulu a ja by som sa dostal na približne polovicu svojej celkovej sily.“

„To nie je možne! Čítala som hlásenie od Karmínového Úsvitu. Optikor má ohromnú energiu! Nie je možné, aby nejaký človek mohol mať v sebe rovnako veľa energie,“ trochu sa zakoktala, keď videla údaje na obrazovke.

„V skutočnosti tvorí Optikor päťdesiatšesť percent z mojej celkovej energie,“ pokračoval som pokojne, akoby sa nič nedialo, „plne sa so mnou začal prepájať až po tom, čo som vyšiel z kameňa. Optikor si drží stálu hladinu, na ktorej je bezpečný. Ak je treba, môžem mu hladinu mágie zvýšiť, no ak by som ju nepoužil, hrozilo by preťaženie. Prepojenie posilňuje mňa a aj moje kapacity. Keď som vyšiel z kameňa, Optikor tvoril deväťdesiatsedem percent mojej energie. Pomer sa ale obracia.“

„Takže dokážeš len tak odpáliť planétu?“ Canna zodvihla pohár. „To je husté!“ prikývla.

„To nie je husté!“ vykríkla Artemis. „Čo to nevidíte?“ obrátila sa k ostatným, no aj jej vlastný tím s ňou prestal súhlasiť.

„Artemis, aspoň teraz vidíš, prečo žiadnu ďalšiu vojnu nechcem. Som len človek aj keď niektorí o tom pochybujú. Nebudem teda riskovať to, že neudržím svoje emócie na uzde a stane sa to, čo tu,“ roztiahol som ruky, aby som ukázal na pole asteroidov.

„A to isté by si mala urobiť aj ty!“ Artemis sa na mňa škaredo zadívala. „Toto cvičenie nebolo o tom, aby som sa nad vás povyšoval. Toto cvičenie pochopila jedine Anika. Veď sa na seba pozrite. Ste tie najlepšie tímy, ktoré légia má, a to je váš problém!“

„Je problém, že sme najlepší?“ začudoval sa Garm.

„Je to rovnaké ako v hociktorom športe. Ak hráte s lepšími, tak sa sami zlepšujete, no ak hráte s horšími, tak klesáte na ich úroveň.“ Pár z nich si vymenilo nechápavé pohľady. „Zvykli ste si na to, že ste top trojka. Preto vás nič neženie dopredu. Zatiaľ čo ostatné tímy sa snažia dostať na vašu úroveň, čo sa im zrejme aj podarí a predbehnú vás, vy ste v rozvoji zastali. Už ste tak vysoko, že nestačí, aby ste súperili medzi sebou. Musíte sa medzi sebou učiť!“ Ešte stále ma nechápali. „Ach,“ povzdychol som si, keď som videl ich pohľady.

„Nerada ti skáčem do reči,“ prerušila ma Cassie, „no prejdeš k veci?“

„Áres, ty a tvoj tím ste odhodlaní a nikdy sa nevzdávate, no zároveň ideš do boja príliš horlivo a bez premýšľania. Garm, ty nad všetkým premýšľaš a dávaš prednosť opatrnosti, ale vzdávaš sa, keď sa ti zdá, že už nemôžeš uspieť. Artemis, tebe to páli, vieš predvídať konanie súpera, a tomu prispôsobiť taktiku. Necháš sa ale uniesť osobnými emóciami!“

„Každý sme nejaký!“ uškrnul sa Áres a vzal si ďalšiu vznášajúcu sa šatôčku.

„Každý ste nejaký, no cieľom tohto tréningu je, aby ste všetci boli skvelí. Aby ste sa jeden od druhého naučili to najlepšie a nedostatky potlačili. Tímy, ktoré by tu mohli vzniknúť, by mohli byť úžasné. Dokázali by ste predvídať súperov ťah, no zároveň by ste zostali pokojní a obozretní. Mohli by ste sa dostať z problémov šikovným ťahom a ak by vás niekto dostal do pasce, ukázali by ste mu, že ani to vás nezastaví.“

Pokrútil som hlavou: „Teraz ste len tím, ktorého šanca na úspech závisí viac od súpera, ako od vás samotných.“ Povzdychol som si: „Porozmýšľajte o tom!“ Zrušil som spojenie a všetci sme sa prebrali naspäť do reality.

Nechal som ich, aby rozmýšľali o mojich slovách a vybral som sa k plošinám pre portály. Cestou som stretol plukovníka. Povedal som mu, že sa idem len na chvíľu preletieť, aby ma nik nehľadal. Otvoril som portál do vesmíru a vybral som sa nad Galbot. Obnovil som pole, ktoré odkláňalo portály. Taktiež som sa spojil s Manym, no zatiaľ sa nič nedozvedel. Šiel som aj na Efesos, no preletel som len okolo planéty. Na planéte bol pokoj, a tak som sa vrátil na Ortovu planétu. Na dnes som už mal dosť a taktiež som im chcel dopriať čas.

Vrátil som sa do domčeka. Skontroloval som stromčeky, ktorým sa pod týmto fialovým svetlom celkom darilo. Vybral som sa na poschodie, aby som si na chvíľu ľahol.

„Kde si tak dlho?“ prišla otázka. V mojej posteli ležala Nia. Jej prsia a pás zakrývalo len spodné prádlo, ktoré rozhodne nebolo na bežné nosenie. Čierna podprsenka a tangá mali otvory na tých správnych miestach.

„Keby viem, čo ma čaká v posteli, ponáhľal by som sa,“ odvolal som brnenie a skočil som k Nii do postele, „čomu vďačím za túto návštevu?“

„To vieš,“ začala ma bozkávať, „ty si sem za mnou neprišiel ani raz, a tak som ti chcela ukázať, že ja som tu tá správnejšia v našom vzťahu.“

Uškrnula sa, a v tom som ucítil v rozkroku jej koleno.

„Ehm, prepáč?“ opýtal som sa neisto.

„Bude to chcieť viac ako len prepáč!“ pritlačila koleno silnejšie. Odrazu ale niekto zaklopal na dvere. „Na to ani nemysli!“ zamračila sa.

„Bude to len sekunda.“ sľúbil som a vyskočil z postele skôr, ako dozneli moje slová. Nia stiahla koleno, ktoré by ma istotne nakoplo, ak by som včas neodišiel. „Hneď som tu,“ Usmial som sa, no Nia sa mi otočila chrbtom.

Privolal som zbroj a zbehol som dolu schodmi. Znovu sa ozvalo klopanie. Otvoril som dvere. „Čo je také súrne?“ pregúlil som očami. „Anika?“ povzdychol som si, keď som uvidel to otravné čiernovlasé dievča. „Čo potrebuješ?“ odvetil som rezignovane.

„Ja, nie som si istá,“ bola celá bledá.

„Tak to už vyklop. Čo si vyviedla?“ Do tvári sa jej vrátila červeň a hneď na to nafúkla líca a zvraštila čelo.

„Nič som nevyviedla! Prečo si každý myslí, že som niečo vyviedla?“

„Tak čo sa deje?“ prekrížil som si ruky na hrudi.

„Ide o Améliu.“

„Čo je s ňou?“

„Ide o to, čo ste o nej povedali.“ Nechápal som, čo tým myslela. „To o tom, že je špeh. Čo ak je to pravda?“

„Aaaale!“ mávol som rukou. „To som si len vymyslel,“ usmial som sa.

„Lenže, keď ste to povedali, divne sa zatvárila a čosi som zahliadla, ale neviem čo presne.“ Anika bola občas prehnané podozrievavá a v posteli ma čakala Nia. Musel som sa za ňou poponáhľať, a tak som to ďalej nechcel riešiť. Vedel som však, že Aniky sa len tak nedá zbaviť a nechcel som, aby uvidela niečo, čo nemala.

„Tak teda dobre! Keď chceš niekoho obviniť, musíš mať na to dôkaz. Ak ho dokážeš získať, tak mi ho prinesieš a uvidíme čo ďalej. Môže byť?“ Usmiala sa a prikývla. „A aby si sa nenudila, keď nič nenájdeš,“ skrz virten som jej poslal špeciálnu úlohu, „prejdi si to a priprav sa. Budeš vo výhode pred ostatnými. Som zvedavý, či túto výhodu využiješ.“

Anika znovu trochu zbledla. „Len pokojne, ak vyhráš, tak vyhráš. Ak prehráš, tak prehráš. Podstatné je, aby si sa nevzdala a aby si si z toho vzala čo najviac,“ položil som ruku na jej rameno, „a teraz už bež vytáčať niekoho iného.“

Nafúkla líca. „Na mňa to nehraj! Nenaletím ti,“ otočil som ju a poštuchol som ju do chrbta, aby už šla. Zavrel som dvere a skrz okno som sledoval, ako sa rozbehla preč. Občas mi pripomínala Ayru. Tiež stále niekde behala aj keď mohla pokojne kráčať. Každopádne, keď sa mi stratila z dohľadu, vrátil som sa za Niou.