Mal som pravdu. Muž v obleku s kufríkom bol diplomat, ktorého som mal dostať na Mirnil. Predstavil sa ako Henry Rossenberg. To meno mi nebolo povedomé, no jeho tvár som už niekde videl. Mohol som sa ale zmýliť. Stretával som mnoho právnikov, diplomatov, politikov a ich tváre mi začali splývať. A nielen to. Každý nosil oblek čiernej alebo modrej farby, krátke vlasy, ktorých strih pôsobil takmer rovnako. Rossenberg bol taký istý. Akurát jeho vlasy boli o niečo dlhšie, ako to mali ostatní vo zvyku, a taktiež boli takmer blonďavé.

Cestou k plošinám ma oboznámil s plánom. Mal som byť jeho ochranka po celú dobu pobytu. Myslel som, že ho tam len vysadím a vrátim sa späť, no nie. Vláda očakávala, že by sa tam mohol zdržať aj niekoľko dní či týždňov. Keď sme sa priblížili k plošinám, zbadal som osobu v svetlošedom brnení. Stredné dlhé vlasy jej siahali po ramená a jej vystretý a ladný postoj sa nedal zmýliť s nikým iným.

„Joro-Gumo? Čo ty tu robíš?“ začudoval som sa. Otočila sa ku mne. Tak ako väčšinu času aj teraz mala v tvári pokojný a chladný výraz.

„Robím to, čo vždy,“ nenápadne sa usmiala. „Dokončujem to, čo si začal,“ pokývala hlavou. „No nemal by si si na to zvykať.“

„Takže si sem prišla prevziať výuku?“ Prikývla. „No na moju obhajobu, toto nebol môj nápad.“ Joro-Gumo zodvihla ruku s virtenom. Vo vzduchu sa objavila obrazovka, na ktorej bola rovná čiara. Tá sa po chvíľke rozhýbala a do okolia sa rozniesol Valkýrin hlas..

„Ktovie kedy tam pôjdeš.“

Potom zaznel môj hlas zo záznamu: „Podľa toho, čo hovoríš už onedlho.“ Bolo počuť kroky. „Okrem toho, že som jediný, kto pozná súradnice, myslíš, že by ako ochranku diplomata poslali niekoho iného?“

Hneď na to pokračovala Valkýra: „Takže sa hlásiš ako dobrovoľník.“ Tu záznam skončil.

„Už si na teba a tvoje slová dávam pozor!“ zodvihol sa jej kútik úst. Jemne sklonila hlavu a okraje zošikmených očí jej zahalili pramienky čiernych vlasov. Pokýval som hlavou nad tým, že ešte aj jej zlovestný úškrn vyzeral hrozivejšie ako to, čo som mal na prilbe.

„Mal by som asi premýšľať nad zmenou výrazu na prilbe,“ objavil sa smutný výraz.

„Aspoň niečo ťa môžem naučiť,“ upravila sa do strohej a chladnej podoby. Pochopila k čomu smerovala moja poznámka. „Plukovník, zavediete ma k špecialistom?“ pozrela sa na Berga.

„Samozrejme, pani?“ opýtal sa neisto. Joro-Gumo prikývla a spoločne odišli preč.

„Teraz ty!“ pozrel som sa na diplomata. „Podaj mi hodinky,“ natiahol som ruku.

„Na čo vám budú?“ odopol si drahé pozlátené rolexky a podal mi ich.

„Moment,“ preskenoval som si ich. Následne na to som podal hodinky jednému z vojakov, ktorí strážili plošiny k portálom. „Odnes ich do môjho domu a nechaj ich na stole.“ Vojak prikývol a rozbehol sa preč. Do vzduchu sa vznieslo niekoľko kameňov. Po chvíľke sa rozpadli na neurčitú hmotu a hneď na to sa z nich začali tvarovať rovnako vyzerajúce hodinky. „Nech sa páči,“ podal som ich diplomatovi.

„Nechápem,“ vzal si ich a pozorne prezrel.

„Nevieme, čo nás tam presne čaká. Aj keď sa zatiaľ správali mierumilovne, mohlo to byť len divadlo. Nemôžem vás strážiť nonstop. Ak by sa niečo stalo a ja by som nebol v blízkosti, zatlačte sklíčko na hodinkách,“ ukázal som mu, nech si to vyskúša a zobrazil som mapu. Svietil na nej červený bod. Diplomat zatlačil sklíčko a bolo počuť jemné šťuknutie. Červený bod na mape začal blikať a okolo sa vytvorili kruhy, akoby do vody niekto hodil kameň. „Takto vás nájdem,“ vysvetlil som.

„Hneď sa budem cítiť lepšie,“ nasadil si hodinky.

„V každom prípade budete mať pri sebe aj ARD,“ vybral som z mešca malého robota. „Bude vás strážiť po celý čas. Nechcel by som, aby to nejako vyprovokovalo Mirnilčanov, preto im o ARD poviem hneď, ako dorazíme. Ak by trvali na tom, že s vami nemôže byť, budete mať stále hodinky.“ Diplomat prikývol.

Otvoril som portál do vesmíru. Diplomat nemal brnenie ani skafander, a tak som ho obalil ochranným kúzlom. Prešli sme tromi portálmi až do sústavy s Mirnilom. Vystúpil som niekoľko stoviek kilometrov od orbity, kde sme počkali na uvítací výbor. Okolo orbity lietalo niekoľko menších plavidiel, ktoré hliadkovali. Keď nás zaznamenali, priblížili sa. Vysvetlil som im, kto sme a čo chceme. Netrvalo dlho a dostali sme pokyny k pristátiu. Tentokrát sme nemuseli prelietavať atmosférou. Získali sme povolenie vytvoriť portál na určených súradniciach. Ako prvého som poslal minibota. Keď som sa uistil, že to nie je nejaká pasca, prešli sme aj s diplomatom na druhú stranu.

Na druhej strane sa už rozprestierala budova ich parlamentu. Štyri mohutné veže, v ktorých boli stovky kancelárii, sa spájali s centrálnou budovou jedinou chodbou. Centrálna budova bola pri tom v porovnaní so zvyškom veľmi malá.

Vonku už stála nastúpená stráž v dvoch radoch a o chvíľu sa objavil aj minister vnútra s dvomi vysokými ozbrojencami. Ich zbrane vyzerali skôr na okrasu ako na boj. Za zdobeným brnením sa tiahol dlhý modrý plášť. Samotné brnenie bolo pretkané modrými a zelenými symbolmi, ktorých význam som nepoznal. V rukách držali vysoké kopije. Ich kovové hroty zdobili ďalšie ornamenty a niekoľko zelených a modrých stúh. Zrejme to bola čestná stráž parlamentu. Nikde som ale nevidel Esir.

„Vitajte!“ minister vnútra rozpažil ruky. „Ja som Iros, minister vnútra Mirnilskej federácie,“ podal ruku diplomatovi.

„Teší ma, volám sa Henry Rossenberg a budem zastupovať Zem,“ diplomat mu gesto opätoval a jemne sa uklonil.

„Vy poznáte naše gestá?“ začudoval som sa.

„Prízrak,“ usmial sa, „nevedel som, že si tiež podávate ruky na znak privítania.“

„Takže len zhoda náhod?“

„Možno nie. Možno je to osud,“ prikývol, „ale poďte za mnou.“

Usmial sa: „Nebudeme predsa preberať dôležité otázky tu vonku.“ Nasledovali sme ho a za nami kráčala čestná stráž.

„Čo je to ten osud?“ zašepkal Henry.

„Osud? Vy neviete čo je osud?“ začudoval som sa.

„Nepýtal som sa, čo je osud ale čo je osud.“ Venoval som mu nechápavý pohľad. „Iros predsa povedal, že je to možno osud. Čo je to za divné slovo? Okrem toho povedal aj pár ďalších, ktorým som nerozumel.“

„Ach,“ udrel som sa po čele.

„Stalo sa niečo?“ Iros sa ku mne obrátil.

„Ale nie,“ pousmial som sa, „tuto pán kolega Rossenberg nemá virten. Niektoré slová, ktoré ste povedali, preto počul vo vašom jazyku.“

„Aha, to sa mohlo stať,“ prikývol, „pokiaľ niečomu nebudete rozumieť, opýtajte sa.“ Milo sa usmial a pokračovali sme.

„Ide o to,“ naklonil som sa k Henrymu, „ak by ste mali virten obaja, tak prekladač funguje takmer sto percentne. Funguje to síce len pri blízkom kontakte a nie skrz záznam nejakej kamery, no aj tak je to super. Jediné slová, ktoré by nepreložil, by boli tie, pre ktoré nemá druhá strana výraz. Keďže virten nemáte, tak sa môže stať, že jeden virten nezvládne preložiť všetko. V takom prípade treba čas a virten sa to naučí. Rátam že o pár dní, možno týždeň, by to už malo ísť bez problémov.“ Henry prikývol na znak pochopenia.

Vošli sme do budovy parlamentu. Skrz dlhú chodbu plnú kancelárií sme sa presunuli do jednej z veží. Následne sme pomocou ich podivného výťahu vyšli do horných poschodí. Iros nás zaviedol do veľkej zasadačky, kde už boli prichystané stoličky na rokovanie.

„Nikde som nevidel Esir,“ poznamenal som, keď sme vošli dnu.

„Veliteľka Esir má dôležitú prácu na jednej z našich kolónii. Okrem toho, nie je členkou kabinetu a jej prítomnosť nie je nutná,“ odpovedal pokojne, no s akýmsi náznakom odporu v hlase. „Pochopil som správne, že pán Rossenberg bude zastupovať Zem a vy ste jeho ochranka?“ Prikývol som. „V tom prípade vás musím požiadať, aby ste odišli.“

„Prečo?“ prekrížil som si ruky.

„Máme tu isté pravidlá. V rokovacej sále nesmie byť nik ozbrojený a zároveň tu musia byť len tí, ktorí rokujú. Vy ste ozbrojený a nezastupujete vašu planétu.“

„Ozbrojený?“ obzeral som sa naokolo, no na opasku mi nevisel žiaden meč.

„Pár Prízrak,“ Iros sa usmial, „nemyslíte si snáď, že sme hlúpi. Dobre viem, že pri sebe máte zbraň a dokonca si myslím, že nie len jednu.“

„Tak teda dobre,“ prikývol som. Nejako ma nelákalo stráviť hodiny debatovaním o čomkoľvek. „No mám podmienku,“ vybral som z mešca ARD. „Toto je ARD, robot ktorý bude strážiť nášho diplomata. Neberte to osobne, no ja neverím nikomu.“ Iros si prešiel prstami po brade.

„V poriadku,“ prikývol, „pri tomto zasadaní môže byť prítomný, no ak by sa naše rozhovory posunuli ďalej, tak už niečo také nebudeme tolerovať.“ Na chvíľku sa rozčúlil, no potom znovu nadobudol tvár pokojného politika. „Predsa len základom dobrých vzťahov je dôvera.“

„Takže si môžem ísť prezrieť mesto?“ dal som ARD diplomatovi.

„To by nebolo veľmi dobré,“ Iros sa usmial, „nechceme predsa, aby niekto desil našich občanov.“ Povzdychol som si. „No žiaden strach,“ do miestnosti vstúpila čestná stráž. „Pripravili sme pre vás náš najlepší hotel. Stráž vás k nemu zavedie.“ Prikývol som a nasledoval vojaka.

Vyšli sme von, kde už čakal automatický vznášajúci sa taxík. Vojak nastúpil spolu so mnou. Nestihol som sa ho poriadne na nič opýtať, pretože sme preleteli len kúsok. Dosadli sme pred vysokú kamennú budovu. Vchod lemovali dva rady zdobených stĺpov, ktoré sa od ulice zužovali až k dverám. Vojak šiel predo mnou a s ľahkosťou otvoril mohutné drevené dvere, ktoré zdobili farebné sklá. Vošli sme do priestrannej miestnosti. Naľavo bola recepcia a napravo niekoľko desiatok stolov a pohodlne vyzerajúcich stoličiek. Pár z nich bolo obsadených Mirnilčanmi, ktorí popíjali a fajčili akési dútniky. Ich vôňa sa veľmi odlišovala od pozemského tabaku.

„Apartmán pre vyslanca,“ povedal vojak, keď pristúpil k recepcii.

„Samozrejme, už sme vás čakali,“ prekvapilo ma to. Nemohli vedieť, že prídeme na Mirnil, takže Iros musel jednať hneď, ako sme sa objavili vo vesmíre. Recepčný zamával na poslíčka.

„Vaša batožina?“ začudoval sa poslíček, keď neuvidel žiadne kufre.

„Svoje veci si nosím sám,“ zadíval som sa na poslíčka. Bol rovnako vysoká ako ja, no zdalo sa, že sa ma tak trochu bojí.

„Prosím nasledujte ma,“ poslíček ma viedol k výťahom a vojak z čestnej stráže opustil hotel.

Cestou mi poslíček rozprával o rôznych procedúrach, ktoré ponúkal jeho hotel. Veľmi sa mi nechcelo zažiť výtery hadrankami alebo špecialitu šéfkuchára s názvom závitok z modrého červa. Radšej som si chcel len oddýchnuť bez toho fialového svetla na Ortovej planéte. Keď sme vyšli na najvyššie poschodie, čakal ma obrovský apartmán s výhľadom na celé mesto. Na zemi boli huňaté koberce, steny zdobili obrazy Mirnilských umelcov. Veľmi sa nelíšili od pozemských. V zmesi kadejakých machúľ a čarbaníc, ktoré som nikdy nepokladal za umenie, sa našlo aj pár pekných obrazov. Príroda, krajinky či výjavy z bežného života Mirnilčanov boli namaľované krásnymi sýtymi farbami.

Nábytok bol taktiež podobný pozemskému. Pohovka, kreslá, posteľ, akoby som sa ocitol na Zemi. Nachádzal sa tu aj kozub, v ktorom horel oheň, no cítil som z neho mágiu. Aj osvetlenie, ktoré nebolo pripojené k stenám, na mňa pôsobilo magicky. V každej izbe sa nahádzali žiarivé gule, ktoré sa dali premiestniť tam, kde som chcel. Mohol som ich premiestniť mágiou vetra alebo ich jednoducho vziať, ponechať v strede miestnosti a oni by sa tam len tak vznášali.

Vyšiel som na balkón a zadíval sa na mesto. Mrakodrapy, bytovky, ale aj bežné domčeky na predmestí. To všetko sa odtiaľ dalo vidieť. Ich kultúra sa v mnohom podobala tej našej aj keď mala vyspelejšiu techniku.

Vrátil som sa dnu a chystal sa ľahnúť. Predtým som sa chcel uistiť, že tu nie je nejaké prekvapenie. Skenoval som miestnosti, hľadal som ukryté zariadenia ako aj plyn vo ventilácii, no našiel som niečo iné. Za stenou v spálni sa ukrývala ďalšia miestnosť. Nebola to druhá izba, pretože som našiel tenkú, takmer neviditeľnú štrbinu oddeľujúcu stenu od dverí.

Skener odhalil mechanizmus pre otváranie dverí. Privolal som si meč a opatrne som otočil dreveným vzorom na posteli. Dvere v stene vydali jemný zvuk a pootvorili sa na pár centimetrov. Chystal som sa vojsť dnu, keď sa dvere otvorili. Vo dverách stála takmer nahá Mirnilčanka.