Dnes, na dvanásty deň, sme ukončovali prvú etapu rokovaní. Diplomat Rossenberg zmenil prvotný pesimizmus a zdalo sa, že by to konečne mohlo niekam viesť. Ja som stále trochu pochyboval. Každopádne som si užíval výhľad na mesto a čakal som na signál. Tesne predtým, ako slnko zapadalo, som ho dostal. ARD hlásilo, že sa Henry pohol. Rokovania skončili. Mali sme sa stretnúť pred budovou ich parlamentu a odísť späť na Zem.

Odišiel som z balkónu a šiel som k dverám z izby. V tom som začul klopanie na dvere, ktoré viedli do tajnej izby. Vrátil som sa k posteli, aby som otočil vzor na jej čele. Netušil som, čo presne znamenal, no na recepcii mi povedali, že je to symbol lásky. Mne to pripadalo ako zmes nejakých lístkov a papradia. Lístky ležali na spodku a papradie sa krútilo nad nimi. Otočil som vzor a dvere sa pootvorili. Vyšla z nich Klio. Mala na sebe bordové tričko s akousi detskou postavičkou a krátke nohavice podobné rifliam. Na nohách mala obuté biele tenisky. Bol to poriadny šok vidieť ju takto a nie v odhaľujúcich šatách. Aj keď výstrih na tričku odkrýval veľa a krátke nohavice boli rovnako prikrátke.

„Nečakal som, že sa vrátiš,“ usmial som sa. Klio mi úsmev opätovala. „Prišla si sa rozlúčiť?“ Prikývla. „Prečo si vlastne odišla?“

„Nebolo to dobrovoľné,“ povzdychla si.

„Mám sa pýtať prečo?“ Nemal som veľa času. Henry už skončil a trvalo mu tak desať minút, kým sa dostal pred parlament.

„Nemusíš,“ pokrútila hlavou, „som zástupkyňou Esir. Druhá vo velení armády a vláda rozhodla, že túto záležitosť prevezmú mimo armádne zložky.“ Pregúlila oči a zavrela za sebou dvere. „Tešilo ma Prízrak,“ podala mi ruku, „Esir sa v tebe nezmýlila.“ Usmievala sa, zatiaľ čo sme si potriasli rukami.

„Neviem, či to je dobré alebo zlé, no odhadujem, že skôr dobré. Inak by si mi ruku nepodala.“ Prikývla. „Prečo Esir nebola pri našom príchode?“

„Musí vyriešiť záhadné útoky na jednej z našich kolónii. Zrejme nejaká zver, ktorú predbežné prieskumy neodhalili,“ mávla nad tým rukou, „no posiela ti toto.“ Podala mi bielu obálku. Aspoň tak to vyzeralo.

„Čo je to?“ spýtal som sa zmätene a vzal si kúsok papieru. Bola to obálka. Na jednej strane spočívala pečiatka so symbolom ich armády. Modré a zelené symboly, ktoré som si všimol na čestnej stráži pred parlamentom, znamenali hneď niekoľko vecí. Modré vyjadrovali odvahu, odhodlanie, výdrž, silu a ďalšie bojové vlastnosti. Zelené symboly zase znamenali rozvahu, múdrosť, vernosť, česť a vieru. Viera symbolizovala dôveru v režim, ktorý chránili. Tieto symboly sa navzájom prepletali, pričom žiaden z nich nebol nadriadený. To a mnoho ďalšieho mi Klio vysvetlila.

„Esir sa ospravedlňuje. Keď si jej priniesol,“ na chvíľku sa zadívala naokolo a potom len zašepkala, „veď vieš čo.“ Prikývol som. „Šokovalo ju to. Neverila, že by to bolo možné. Preto ti chcela takto dodatočne poďakovať. Otvor to, až keď nebudeš na Mirnile,“ doplnila pošepky.

„Ďakujem,“ usmial som sa.

„Nie je zač,“ zasalutovala a ukázala na symbol na posteli. Otočil som ho a ona sa pobrala preč.

„Čo to oblečenie?“ prišla moja otázka ona sa otočila a mierne pousmiala.

„V uniforme alebo brnení by som sa sem neprešmykla,“ zavrela za sebou dvere.

Odložil som obálku do jedného z mešca a vybral som sa preč z izby. Na prízemie som sa zniesol podivným výťahom a vonku ma už čakal automatický taxík. Mal zahalené sklá, aby nik nevidel, kto je dnu. Odviezol ma pred parlament, kde stál Henry, obkolesený húfom vojakov. Nervózne sa pozeral na hodinky. Keď ma zbadal, odovzdal mi ARD a ja som otvoril portál späť do vesmíru a na Ortovu planétu. Tam som vrátil Henrymu jeho hodinky a spoločne s Joro-Gumo som ich dostal na Nuxis. Odtiaľ už mohli pokračovať priamo na Zem.

„Ako to ide?“ nenechal som si ujsť šancu prehodiť pár slov s Wendy. Nevidel som ju už skoro mesiac. Mala hromadu práce na Nuxise, a takmer tú planétu ani neopúšťala. Aspoň čo som počul.

„Prízrak,“ prižmúrila oči, „super, že si tu.“ Odrazu sa začala usmievať od ucha k uchu. „Počula som, že si schytal službu v pekle. Konečne si doma, čo?“ rozrehotala sa.

„Nie tak celkom,“ pokrútil som rukou, „peklo malo byť červeno-čierne a nie fialové. Asi je to nejaký slabší odvar.“ Nestihol som zaprotestovať a už mi naliala pohár whisky.

„Na dobrú prácu,“ zodvihla pohár.

„Vieš, že ja takéto veci nepijem,“ vzal som pohár a váhavo som si ho prezrel.

„Viem, lenže tie tvoje sladké vína a blbosti tu nemám,“ odfrkla a kopla to do seba. „Nebuď baba alebo si zmäkol, keď už len strážiš a trénuješ deti?“ Vhodil som to do seba, no na prilbe sa mi objavil pokrútený výraz, ktorý kopíroval moju tvár. „Dobrá čo?“ zaškerila sa.

„Jasné!“ rozkašľal som sa.

„Bábovka!“ odložila fľašu späť do skrinky.

„Ako to tu zvládaš?“ ešte stále som odkašlával.

„Tvoj šialený plán fungoval. To ma veľmi prekvapilo,“ pokrútila hlavou a karmínovočervené vlasy kopírovali jej pohyb. Neboli jej. Vytvorila ich pomocou kúzla a pri prudších pohyboch to bolo vidieť.

„Môj plán? Nie tvoj nový imidž?“ Prekrížil som ruky. Na môj vkus bola až príliš červená. Brnenie, ktoré už po udalostiach nad Afrikou nemalo sukňu a radšej zakrývalo nohy, k tomu dlhé vlasy, a to všetko v červenej len s menším doplnením strieborných vzorov a stuhy vo vlasoch.

„Máš niečo proti?!“ zlovestne sa na mňa zadívala. „Sedí to k tomu, čo som,“ okolo nej sa rozhoreli karmínové plamene.

„A čo si?“ začudoval som sa.

„To budeš zízať,“ hrdo vypla hruď, „najskôr, po tom tvojom prejave, bol pokoj. Galboti začali pomáhať, no potom sa našli dva klany, ktoré začali bojovať. Skúšala som to po dobrom, ale keď sa to po pár dňoch zhoršilo, vyhodila som ich.“ Uškrnula sa. „Na Galbot to nešlo, no vzala som ich vodcov, a teraz sú na jednom z ostrovov,“ začala sa rehotať.

„Nemala si si na túto prácu zavolať mňa?“ urazene som skrížil ruky.

„Nenechám ti všetku srandu!“ odfrkla. „No mal si vidieť ako ostatným zredlo! Odvtedy mám pokoj, a tých pár desiatok idiotov teraz musí spolupracovať, aby prežili.“

„Zredlo? Odkiaľ máš také slovné spojenia? Ostrov? To si urobila len tak?“ nestíhal som sa diviť.

„Parlament je pomalý a akoby im to bolo jedno. Tak som sa zhostila role trestajúcej bohyne.“ Chcel som prehovoriť, no gestom ma zastavila. „Nestojím o prednášku o moci! Viem, že nie som bohyňa, a tak sa aj správam. Nemusíš sa teda obávať, že mi moc stúpla do hlavy.“ mávla rukou.

„Keď to vravíš?“ na prilbe som mal prekvapený výraz.

„Ach,“ pregúlila oči, „ak sa tu niekto hrá na boha, tak si to ty!“

„A čím konkrétne?“ prekrížil som ruky.

„Rozhoduješ bez nás, zničil si niekoľko planét, pred Galbotmi si sa hral na démona alebo zlého boha...“

„Dobre, dobre,“ prerušil som ju.

„Môžem pokračovať, a ak by som vedela úplne všetko, tak by som mohla pokračovať aj celý deň. Možno aj dlhšie. Keď si len spomeniem na tvoje tréningové metódy v zmysle ja som boh a vy ste nič!“

„Tak to už preháňaš.“

„Práveže vôbec nepreháňam!“ odrazu sa na chvíľu odmlčala. „Ak sa ty hráš na boha, a to ani nepreháňam, čo by si bol, ak by som začala preháňať? Nejaký super boh?“

„Neviem, no myslel som si, že filozofická fáza prichádza po viac ako jednom pohári whisky,“ odfrkol som urazene.

„No dobre, ale späť k veci,“ usmiala sa, „daj mi kvapku tvojej krvi!“ Vytiahla ihlu a vyrútila sa oproti mne.

„Tak na to zabudni!“ uskočil som.

„Nerob drahoty!“ kráčala oproti mne a zlovestne sa uškŕňala.

„No nie! Žiadnu krv nedostaneš!“

„Padavka!“

„Vidím, ako sa tváriš a chceš moju krv. Okrem toho máš krvavú mágiu. To nebudem riskovať!“ Jej zlovestný úškrn sa zmenil na hnev.

„Takže ty si to vedel a nič si mi nepovedal?!“ zabodla ihlu do stola. Tá sa pokrútila, no aj tak dobrá polovica z nej bola zapichnutá v tvrdom dreve.

„O čom to hovoríš?“

„Netvár sa, že to nevieš. Vedel si, že chcem krv kvôli mojej mágii! Nemohol si to vedieť, ak by si nevedel, na čo ju chcem!“

„O čom to stále hovoríš? Predsa ak chceš krv, tak to bude mať niečo s tvojou mágiou. Nenechám si vziať svoju super silu, aby si si ju dala do tela ty! Alebo niečo také! Čo ja viem, čo je v tej tvojej hlave?“

„Takže to vážne nevieš?“ prezerala si ma.

„Čo neviem?“ nechápal som.

„Pozeraj,“ vytiahla ďalšiu ihlu. Pristúpila k čomusi, čo bolo zahalené plachtou. Odkryla to a pod ňou bola klietka so zajacom. Pichla doňho ihlu a vzala si kvapku krvi. Kvapla si ju na dlaň. Tá ale nedopadla. Zostala tak dva centimetre nad jej dlaňou. „Vezmi zajaca a posuň ho, kde len chceš.“

Vzal som klietku a posunul som ju. Kvapka nad jej dlaňou podskočila a začala sa ťahať za zajacom. V dlani ju držalo neviditeľné pole.

„Čo sa to deje?“

„Núbio, ten čo tu vládol, ovládal krvavú mágiu,“ zamyslene pozorovala kvapku krvi, ktorá sa pohybovala smerom, kde som vzal zajaca. „Zistila som, že robil pokusy. Ak mal krv, dokázal ňou stopovať obeť, ale aj oveľa horšie veci. Mohol prinútiť kvapku, aby začala vrieť a prenášala teplo aj do obete. Takto týral Galbotov a skúmal ich schopnosť regenerácie. Na sledovanie a jednoduchšie pokusy mu stačila kvapka hocijakej krvi akéhokoľvek Galbota. Keď chcel urobiť niečo silnejšie, fungovalo to len na toho, od ktorého si vzal krv.“

„To je vážne zaujímavé,“ o niečom takom som nevedel. Ani v Ayriných knihách nebola zmienka o takomto niečom.

„Viem len to, čo hovoria Galboti. Aspoň mám čo skúšať,“ usmiala sa. Pár hodín sme ešte debatovali o všeličom možnom. Potom som sa už musel vrátiť na Ortovu planétu.