Choď na obsah Choď na menu
 


Kapitola 2: Cez prsty

magic-24293_1280.png

article preview

„Chlapče, si v poriadku?“ Khalid pocítil na svojom ramene cudziu ruku.

„Čo sa mu stalo?“ Začul ďalší hlas. Hrubší a silnejší ako ten prvý. No ani on ho neprebral. Khalid stále ticho vzlykal a skrz slzy nevidel, čo sa dialo okolo neho.

„Netuším.“ Ruka ho pustila. „Asi je v šoku.“

„Ja to skúsim.“ Ku Khalidovi sa približovali ťažké kroky, ktoré aj na piesku zneli ako dupot obra. Odrazu ho čosi chytilo a začalo ním triasť. „Preber sa! Preber sa!“ Triasol ním chlap. Khalidovi sa pomaly rozvidnievalo pred očami. Chcel si pretrieť oči, no neustále trasenie mu to nedovolilo.

„To by stačilo. Polož ho Haran.“ Khalid dosadol na pieskovú zem. Pretrel si oči a až teraz si všimol, že sa takmer zotmelo, a že okolo vozov jeho karavány sa zbehla hromada ľudí. „Chlapče,“ sklonil sa k nemu chlap s milý úsmevom. „Čo sa tu stalo?“ Khalid sa porozhliadol. Zbadal druhú karavánu, ktorá zastala za tou jeho. Potom sa obzrel do púšte a odrazu vykríkol.

„Nieeee! Bežte odtiaľ preč!“ Kričal na niekoľko žoldnierov, ktorí stáli na miestach, kde sa zem prepadla. Šli si len natiahnuť nohy a zapáliť si tabakovú fajku. Keď začuli krik, na chvíľu spozorneli, no keď na obzore nič nevideli, pokračovali vo fajčení. Khalid sa k ním rozbehol, no veľký chlap, ktorý ním pred chvíľou triasol, ho zachytil.

„Len pokojne.“ Držal ho tak silno, že Khalid takmer nevládal dýchať.

„Chlapče, neboj sa. Neublížime ti. Len nám povedz, čo sa tu stalo.“ Pokračoval chlap s milým úsmevom.

„Ja, ja...“ zakoktal sa Khalid.

„Zhlboka sa nadýchni a pokračuj.“ Upokojoval ho chlap.

„Tam,“ ukázal na miesto v púšti. „Bol tam kvet. Všetci z karavány sa naň šli pozrieť. Mňa tu nechali, aby som strážil obzor. Potom sa ale, ale...“ do očí sa mu vohnali slzy.

„Pokračuj!“ Naliehal vysoký muž.

„Potom sa všetko prepadlo. Všetci zmizli pod pieskom.“ Chlapi okolo neho si vymenili zmätené pohľady.

„Dobre chlapi.“ Milý tón usmievavého muža sa zmenil. „Vezmite vozy a pokračujeme. Nechcem tu zostávať na noc.“

„A čo tento?“ Silák ukázal na Khalida.

„Zrejme je v šoku. Vezmite ho do voza. Odvezieme ho do mesta, a potom sa uvidí.“ Silák chytil Khalida a ťahal ho preč od jeho vozov.

„Nie, nie!“ Bránil sa. „Tie vozy patria našej rodine.“ Ukazoval na tri vozy, ktoré sa od neho vzďaľovali.

„Zákon púšte chlapče. Teraz sú naše aj so všetkým, čo v nich je.“ Odfrkol silák a hodil ho do voza, kde sedela staršia žena. Zrejme tuláčka, ktorú cestou vzali za menší poplatok. „Budeš tu, inak...“ napriahol sa rukou a Khalid pochopil. Sadol si na lavičku a čakal.

Karavána sa pohla. Khalid premýšľal nad tým, čo sa stalo. Stále sa mu do očí tlačili slzy, no otec ho vždy učil, aby nepodliehal beznádeji. Teraz sa o seba musel postarať sám. Rozhodne nechcel nechať ich majetok nejakým darmožráčom. No čo mohol urobiť? Bol sám a ich boli desiatky. Keď však počul ako sa dvaja chlapi, ktorí viedli voz, rozprávali o ňom, rozhodol sa! Ich slová boli jasné. Mali ho za blázna, ktorý sa pomiatol pri pohľade na to, ako banditi masakrovali všetkých naokolo. Aj keď nikde neboli telá ani stopy krvi, bolo to to najpravdepodobnejšie, čo sa mohlo stať. Hnev v jeho očiach si ale všimla tuláčka, ktorá sedela oproti nemu. Bola stará. Mohla mať tak šesťdesiat rokov, čo bol veľmi výnimočný vek. Tak dlho sa takmer nik nedožíval. „Čo ťa trápi chlapče?“ Opýtala sa ho.

Khalid jej vyrozprával všetko, čo sa stalo a tuláčka ho pozorne počúvala. „Také niečo nedokáže len tak niekto.“ Riekla so všetkou vážnosťou v hlase. „Mohol to byť silný mág, no tých už zostalo len veľmi málo. Tiež je tu možnosť, že to bol džin, ale toho som nevidela od malička. Je tiež možné, že to bola kliatba alebo démon.“ Tuláčka premýšľala nahlas a Khalid si čoraz viac pripúšťal možnosť, že sa zbláznil. O mágoch počul, no boli to len povery a chýry. Džinovia sa objavovali v rozprávkach na dobrú noc a plnili priania ľudí. Kliatba, to mu nepripadalo možné. V karaváne tentokrát šli len starí známi a všetko to boli poctiví obchodníci, aj keď byť poctivý v tých časoch zahŕňalo aj nejaké to oklamanie alebo menší podvod. Nebolo to ale nič také, za čo by si niekto z nich zaslúžil kliatbu.

„Démoni?“ Zašepkal sám pre seba, no tuláčka to počula.

„Áno, démoni. Ak sa niekto zahráva s temnou mágiu, často prekľaje svoju dušu démonom. Ten sa potom rozťahuje na svoje okolie, a pomaly pohlcuje aj ostatných v blízkosti. Ak sa toto prekliatie dostatočne rozšíri, dokáže otvoriť cestu do sveta mŕtvych a stiahne tam všetkých, ktorí sú v blízkosti.“

„Prečo ale? Neviem o nikom, kto by to robil. Boli sme len obyčajní obchodníci.“ Khalid sa znovu rozplakal. Tuláčka len mykla plecom.

„Ktovie. Možno bol niekto chamtivý, a tak sa pokúšal zlepšiť si tržby pomocou kúziel.“ Vzala mech s vodou a odpila z neho. „Ktovie. Ľudia urobili väčšie hlúposti aj za menej zlata či striebra.“

Cesta do mesta netrvala dlho. Na oblohe sa už objavili prvé hviezdy, keď dlhá karavána dorazila k bránam. Khalid využil čas s tuláčkou. Hneď, ako si utrel slzy, vypytoval sa jej na ostatné bytosti, ktoré spomínala. Tuláčka mu rozprávala rôzne príbehy, no po čase sa mu zdalo, že to boli len rozprávky. Niečo také v živote nevidel, nielen on, ale ani jeho rodičia. Inak by mu to istotne povedali.

„Chlapče,“ na Khalida zamával chlap s milým tónom. „Pýtali sme sa na hradbách. Stráže nevideli, čo sa vám stalo. Boli ste od mesta ďaleko a síce videli, že sa blížite, no podľa ich slov sa karavána zastavila a ďalej sa nepohla, kým sme neprišli my.“

„Vravel som, že to neboli banditi. Prepadli sa pod zem, a to doslova.“ Naliehal Khalid, no veliteľ karavány mu neveril

„Dobre chlapče.“ Zodvihol ruku, aby ho upokojil. „Priznávam, že to je zvláštne. Zákon púšte je ale jasný.“ Chlapcovi sa na tvári objavila naštvaná grimasa. „No ako jediný syn máš nárok na isté odškodnenie. Môžeš si z vašich vozov vziať, čo unesieš, no nič viac!“ Ukázal na chlapca a vozy. Obaja mali na sebe rovnaké vzory. Jeho otec kúpil túto látku už dávno a on aj Khalid nosili oblečenie, pomocou ktorého by každý spoznal, ktoré vozy patria práve im. Na čiernych plachtách na voze bolo vyšité červenou niťou slnko s vlnovkami, ktoré symbolizovali slnečné lúče. Ten istý symbol mal aj Khalid na svojej hrudi. Červené nite ale lemovali aj jeho čierne rukávy a na čiernom turbane bol taktiež symbol červeného slnka.

Khalid nemal na výber. Práve naopak. Mohol byť rád, že mu nechali aspoň niečo. Síce mu tiahlo ešte len na jedenásť rokov, no dobre vedel, ako to chodí. Vyskočil teda na voz a začal si baliť veci. Rozhodne potreboval malý stan a jedlo. Okrem toho vybral aj otcove tajné úspory, ktoré mal ukryté, kde tu po voze. Vozy boli plné drahých látok, oleja, vína a našli sa aj šperky. To si ale vziať nemohol. Hneď prvú noc by ho niekto v spánku zabil a okradol. Vzal si teda len toľko, aby nepripomínal syna bohatého obchodníka, ale sirotu, ktorá nemá kam ísť. Zhodil luxusne vyzerajúce oblečenie a namiesto toho si vzal biele, zaprášene rúcho a turban. Tie nosili ich sluhovia a poriadne smrdeli. Do oblečenia poukrýval malé mešce s mincami a dal si pozor, aby nik nevidel, že ich vôbec má.

Keď vyšiel von, už naňho netrpezlivo čakali. Trochu sa zarazili, keď videli, že sa prezliekol do otrhaných šiat a na chrbte si niesol len stan a malý uzlíček s jedlom a drobnosťami. Muži sa nechápavo pozreli na svojho vodcu, no ten sa len milo usmial. Vedel, prečo to Khalid urobil a možno na malý moment aj zvažoval možnosť, že by ho vzali so sebou. Nebolo ale zvykom, aby si karavána prisvojila sirotu. Zvyky boli častokrát silnejšie ako zákon či dobrý úmysel, a tak to bolo aj teraz. Nechali Khalida v meste a pokračovali vo svojej ceste aj s novým tovarom a vozmi. Nevzali ale všetko. To, čo nepotrebovali, predali priamo v meste.

Keď odchádzali, veliteľ karavány sa rozlúčil s Khalidom a poprial mu veľa šťastia. Obaja ale dobre vedeli, prečo bolo mesto ako stvorené pre takéhoto chlapca. Bolo tu veľa uličiek, obchodíkov a stánkov, kde sa šikovný zlodejíček a podvodník určite nestratí.

Khalid sa pridal ku kočovníkom a pútnikom, ktorých stany pokrývali veľkú plochu pred mestom. Keďže nemali dosť peňazí, aby si zaplatili ubytovanie v meste, museli vždy po zotmení opustiť mesto a vrátiť sa do stanov. Stráž prísne trestala ak niekoho našla za hradbami aj po zotmení. Nebolo tajomstvom, že väčšina z tých, ktorí stanovali pod holým nebom, boli zlodeji alebo hrdlorezi. Nebolo ani tajomstvom, že stráže si radi privyrobili. Ich žold bol síce veľký, no ľudská chamtivosť bola väčšia.

Hneď, ako si rozložil stan a ukryl mešce na rôznych miestach, nielen mimo mesta, ale aj v meste, dal sa do práce. Vytipovanie správnych obetí a spojencov bola jedna z prvých veci, ktorú ho jeho otec učil. Aj keď sa mu hrnuli slzy do očí vždy pri spomienke na všetkých z karavány, musel sa teraz starať o seba, ak chcel prežiť. Sledoval teda stráže a vytipoval si takého, pri ktorom by uspel. Hliadkovali na hradbách v blízkosti hradných veží. Z každej veľkej veže viedlo niekoľko otvorov, ktorými v čase obliehania vypúšťali kamene alebo olej. Pár z nich bolo sotva dva metre nad zemou. Slúžili ako strieľne pre lukostrelcov. Okienko bolo malé, no Khalid sa doň dokázal vtesnať.

Khalid si vytipoval strážcu, a keď sa v civile prechádzal po meste, nenápadne mu ponúkol kšeft. Nezmýlil sa. Khalid tak mal cestu von aj do mesta vždy, keď mal vojak Alar hliadku. To bolo každú druhú noc.

Pomaly sa stmievalo. Zostávala ešte tak hodina, kým sa brány zavreli. Vzal si teda cennosti, ktoré mal pri sebe a vybral sa do mesta. Cestou si všimol podivného človeka. Cez deň bol so svojím vozom v meste. V noci ale vyšiel pred mesto a voz nechal hneď pred hradbami. Čakal tam, a potom, ako slnko zapadlo, nervózne prestupoval z nohy na nohu pred zavretou bránou. To si Khalid všimol už prvú noc, a teraz, keď sa vybral do mesta na prvú akciu, stretol podivného muža, ako vychádzal von. Jeho voz bol jednoduchý. Prekrytý hnedou plachtou a pri pohybe podivne cengal, akoby prevážal hromadu panvíc. To, čo Khalida znervózňovalo, boli jeho oči. To jediné vykukovalo z pod čiernej látky. Khalidovi prešiel mráz po chrbte, keď to videl.

Nastala noc. Khalid si cez deň vyhliadol zopár obchodov a stánkov, do ktorých by sa vedel dostať. Práca s pakľúčom mu už šla, a tak si bol istý, že otvorí aj zložitejšie zámky. V celku sa mu darilo. Šiel do pekárne, kde už rozvoniaval čerstvý chlieb. Potom navštívil kováča, od ktorého si ukradol niekoľko klincov a kliešte. Tie mali rôzne hrúbky a pomocou kliešti ich vedel ohnúť tak, aby slúžili ako pakľúč.

Vracal sa späť, a pritom míňal niekoľko ozbrojených stráži. Chodili s pochodňami, a ak by ho prichytili, bol by prinajmenšom zbičovaný. Vždy, keď zbadal pohybujúci sa plameň, ukryl sa medzi množstvom sudov a iných nádob, ktoré len tak stáli pri domoch na ulici. Dorazil až k hradbám. Vyštveral sa do veže, kde vydesil Alara, ktorý ho takmer ani nepočul.

„Dočerta s tebou!“ Zanadával, a takmer spadol zo stoličky. „Máš priepustku?“ Natiahol ruku a Khalid mu dal strieborný dirham. „Chlapče, chlapče.“ Prekrúcal mincu v prstoch. „To, čo robíš, ťa raz môže stať ruku alebo aj život.“ Pokrútil hlavou, keď videl to chlapča s plným vrecom pokladov.

„Stačí, ak vydržím pár rokov.“ Usmial sa Khalid. „Potom si kúpim voz a budem obchodník ako bol otec.“

„Ako sa dostane dieťa obchodníka medzi žobrotu?“ Začudoval sa Alar.

„Boli sme na ceste sem a...“ V tom sa naňho Alar podivne zapozeral.

„Ty si ten chlapec, čo prežil?“ Khalid prikývol. „To mi je ľúto.“ Položil ruku na jeho plece. „V ten deň som bol na stráži. Videl som vašu karavánu, ale nevidel som, čo sa stalo. Odrazu ste len zastali a nič.“ Zamyslel sa a prebehol si rukou po dlhej brade. „Z takej diaľky ste vyzerali ako malý had, ktorý sa krútil v púšti.“

„Nikto mi neverí, čo sa tam stalo.“ Khalid len mávol rukou a vybral sa k strieľni na prvom poschodí. Všimol si, že podivný muž stále prechádza sem a tam pred hradbami. „Ten je zvláštny.“ Povedal sám pre seba, no Alar ho počul.

„To teda áno.“ Pokrútil hlavou. „Každú noc tu krúži. Počkaj!“ Čosi mu napadlo. „Ak si dobre spomínam, vtedy, keď sa ti to stalo, bol na hradbách so mnou. Zaplatil mi zlatku, aby sa mohol prejsť po hradbách. Bolo to zvláštne. Urobil len pár krokov, zadíval sa do púšte, a potom sa vrátil späť za hradby.“ Pošúchal si bradu, z ktorej vypadlo niekoľko omrviniek z chleba.

„Videl si to?“ Khalid ukázal na podivína.

„Čo?“ Alar prižmúril oči, aby lepšie videl.

„Jeho náhrdelník.“ Ukázal na zlatý náhrdelník s čiernym kameňom uprostred.

„Na to zabudni. Ten neukradneš.“ Alar mávol rukou.

„Nie.“ Khalidovi sa nechcelo vysvetľovať, čo videl. Podivínov čierny kameň sa na malý moment rozžiaril, akoby ho ožiarilo niekoľko lúčov zapadajúceho slnka. Bola ale hlboká noc.

Z pod veže bolo počuť rozhovor, a tak Khalid rýchlo preliezol otvorom a dopadol do piesku. Utekal si ukryť poklady pod hradby, a potom sa vrátil do stanu. Podivný muž stále kráčal z miesta na miesto pred hradbami a Khalid neodolal nutkaniu. Štvalo ho, že nevedel, čo sa stalo jeho rodine. Zároveň, ale mal na mysli to, čo hovorila tuláčka. Čo ak to bol démon alebo čarodejník, ktorý privolal na ich karavánu nešťastie. Nemohla to byť len náhoda.

Vo svojom stane vykopal do piesku dieru. Prekryl ju plachtou, na ktorej spal a vybral sa k vozu. Dával si pozor, aby voz stál neustále medzi ním a podivínom. Taktiež sledoval hliadky na hradbách. Priblížil sa k vozu a vyskočil naň. Skrz prednú časť, ktorá bola málokedy zavretá, sa dostal dnu. Prekvapilo ho, čo videl. Voz bol plný kovových a bronzových lámp. Všetko to bol len odpad. Predávali sa na trhu za tak nízku cenu, že ich mohli rozdávať. Na jednej z políc bola ale malá zamknutá drevená truhlica, ktorú lemovalo niekoľko silných kovových pásov. Nechcel tu strácať čas. Vzal truhlicu a vyskočil z vozu. Kone, ktoré ťahali voz, si ho vôbec nevšímali. Rozbehol sa k stanu, no stále opatrne, aby ho nik nevidel. Vhodil truhlicu do pripravenej jamy a prekryl ju pieskom. Hneď na ňu hodil deku a ľahol si. Trvalo sotva pár minút, kým sa v tábore začalo čosi diať. Podivín začal behať po tábore a prehľadával stany. Khalid sa tváril že spí. V momente, keď prišiel k jeho stanu, cítil na svojom chrbte nepríjemný pohľad. Niečo tak intenzívne ešte necítil. Hneď na to vytrhol podivín deku z pod Khalida.

„Čo to, doriti, robíš!“ Khalid vyskočil na nohy. „To je moja deka!“ Chytil ju a začal trhať, no z podivínom to ani nehlo. Skúmal Khalidov prázdny stan.

„Zmĺkni špina!“ Sotil Khalida, a ten dopadol do piesku. Potom naňho hodil deku. „Nevidel si niekoho, kto sa obšmietal okolo môjho voza?!“ Naštvane odfrkol.

„Možno videl a možno nie.“ Khalid sa uškrnul.

„Povedz mi, kto tam bol a odmením ťa.“ Vysypal si na dlaň niekoľko zlatých dinárov.

„Hm, a čo ten náhrdelník?“ Khalid sa postavil a ukázal na podivínov krk. Ten v momente vytiahol palicu a udrel Khalida cez prsty. V momente mu zmodreli a podivín pokračoval v prehľadávaní. Rámus trval niekoľko hodín. Potom podivín naskočil do vozu a uprostred noci odišiel do púšte. Niečo také prekvapilo všetkých. Len blázon by šiel do púšte počas noci.

graphic-4101834_1280.png

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
 


Posledné fotografie





Štatistiky

Online: 1
Celkom: 44906
Mesiac: 4636
Deň: 96