Choď na obsah Choď na menu
 


Kapitola 3: Lov sa začína

magic-24293_1280.png

article preview

Khalid musel čakať. Jeho prsty opuchli a nevyzerali dobre. Keď nastalo ráno, vybral sa do mesta. Felčiar mu narovnal prsty a dal ich do dreveného postroja. Potom mu celý postroj upevnil k ruke samotnej. Khalid mu ale musel zaplatiť tri strieborné dirhamy. Okrem toho zaplatil ešte ďalšie dva za požičanie postroja. Pokiaľ by ho zničil alebo ukradol, prišiel by o dirhamy. Ak ho vráti v poriadku, dirhamy mu felčiar vráti.

Vrátil sa do svojho stanu. Bol nedočkavý a chcel sa pozrieť do truhlice, ktorú ukradol. Keď odhrnul piesok, uvidel, že na nej bol robustný zámok. Nemal teda na výber. Podľa felčiara nemal polámane prsty, no aj tak ho to bolelo a nemohol sa pokúsiť vylomiť zámok. Uvažoval, že použije iný trik, no nebol si istý, či by zvládol truhlicu s jednou rukou odniesť do mesta a späť. Zároveň ho mohol čakať útek, a ten by istotne nezvládol. Nemal tak na výber a musel čakať, až ho ruka prestane bolieť.

Prešlo pár dní a jeho prsty odpuchli. Medzitým jedol to, čo nakradol počas prvej noci. Jedlo bolo to hlavné, čo kradol. To nikomu veľmi nechýbalo a vďaka úsporám od jeho otca mal dosť peňazí na niekoľko vozov. Dieťaťu by nik voz nepredal.

Hneď, ako bol drevený postroj preč a on dostal naspäť svoje dva strieborné dirhamy, pustil sa do práce. Počkal, až sa zotmelo a vyhrabal truhlicu. Väčšinu z nej nechal pod zemou. Otočil ju ale tak, aby bol zámok na vrchu a on mohol pracovať. Nemohol však uveriť tomu, čo sa dialo. Celú noc skúšal jeden pakľúč za druhým, no nič sa nestalo. Zámok nie a nie sa otvoriť. „To musia byť kúzla.“ Povedal si sám pre seba, lebo dobre vedel, že každý zámok by už povolil. „Kúzla-nekúzla, ja ti ukážem!“ Povedal odhodlane a udrel po truhlici. Udrel ale nesprávnou rukou a hneď vydal jemný piskľavý tón. Uvedomil si, že je noc, a tak sa premáhal, aj keď ho to bolelo.

Keď vyšlo slnko, Khalid ešte spal. Bolo už tesne pred obedom, keď sa vybral do mesta. Predtým si omotal boľavú ruku kusom látky a truhličku zabalil do deky. Utekal do mesta, čo mu sily stačili. Kováč bol na opačnej strane mesta, blízko sídla správcu mesta. Khalid už prešiel mesto niekoľkokrát. U kováča už kradol, a tak vedel, aké má zvyky cez deň aj cez noc. Nebolo to také ťažké. Cez deň šiel každý, kto vlastnil obchodík, na obed. Mohol si veci zamknúť, a tak mal dojem, že ich má v bezpečí. Tí, čo ale predávali na trhovisku, jedli priamo tam a stánky nezatvárali.

Chlapec si počkal až kováč zamkne dielňu a odíde na druhú stranu ulice do hostinca. Odtiaľ mal výhľad na svoj obchod, a tak sa viac díval do taniera ako na obchod. Myslel si, že by sa nik neodvážil vykradnúť ho uprostred bieleho dňa a s ním samotným po blízku. Kováč ale zabudol na jeho vyhňu. Tá stála za obchodom a ukrývala to, čo Khalid potreboval. Nenápadne sa prešmykol do zadnej uličky a preskočil plot do vyhne. Vzal jednu z kováčových rukavíc a vytiahol rozžeravenú čepeľ meča. Priložil jej ostrie k zámku, a ten jemne zasyčal. Žeravé ostrie sa prerezávalo zámkom, keď Khalid začul kroky. Vrátil čepeľ do vyhne a rukavicu na miesto. Vzal škatuľu a preskočil drevený plot. Chvíľku tam čakal a díval sa. Dúfal, že bude môcť pokračovať, no kováč sa vrátil do dielne. Obed položil na stôl a začal jesť priamo tam. Nezdalo sa, že by sa vrátil kvôli Khalidovi. Zrejme sa mu len nechcelo sedieť v hostinci. Khalid tak pochopil, že už nemá zmysel zostávať tu. Zabalil truhlicu a vrátil sa do stanu.

„Došľaka!“ Hodil truhlicu do stanu. „Čo mám s tebou robiť?“ Odhodil deku a zbadal, že zámok bol takmer prepálený. Zostával už len úzky kúsok. Vybehol zo stanu, vzal kameň a vrátil sa späť. Stačil jeden úder a zámok povolil. „Konečne.“ Vzal odlomený zámok, aby sa naň lepšie pozrel. Pri bližšom pohľade zistil, prečo ho nedokázal otvoriť. Neboli v tom žiadne čary. Zámok ktosi z vnútra roztavil, akoby chcel zabrániť tomu, aby truhlicu niekto otvoril. „Ty budeš asi niečo veľké.“ Prihovoril sa truhlici. „Tak sa ukáž!“ Opatrne pootvoril drevené veko pretkané kovovými výstužami. Ponoril ruky do truhlice a opatrne vytiahol...

„Lampa?“ Vyhŕklo z neho, keď zbadal bronzovú lampu. Nijako sa neodlišovala od tých stoviek lámp, ktoré už v živote videl. „To všetko kvôli tebe?“ Premeriaval si lampu. „Tá truhlica, ten krik podivína a útek uprostred noci do púšte. Vážne?“ Odhodil lampu späť do truhlice. Zabuchol veko a zasypal celú truhlicu pieskom. „Toľko námahy pre nič!“ Naštvane sa pozrel na boľavé prsty.

Večer si chcel zdriemnuť. Mal už ale hlad a na stráži videl Alara. Vybral sa teda do mesta na malý úlovok. Tentokrát bol skromný. Vzal si len trochu jedla, aby mu to vystačilo na večer a ráno. Lepšie povedané, musel byť skromný. Prsty ho boleli a už pri prvej krádeži mal šťastie, že si ho nevšimli, aj keď sa pozerali priamo naňho. Pekár a jeho manželka boli práve uprostred hádky, a tak si ho nevšimli. Khalida to pobavilo. Bavili sa o tom, že im myši kradnú chlieb. Neboli to ale myši, kto to mal na svedomí.

Khalid sa vrátil k hradbám a Alar ho pustil na druhú stranu. Stráže boli často úplatné, no málokedy vľúdne. Alar bol ale iný. Videl, že si Khalid odnášal len jedlo, a tak ho pustil na druhú stranu len za kúsok chleba. Hneď si ho namočil do mlieka a ďalej sa venoval pohodlnej hliadke v meste, kde sa nič nedialo.

Chlapec sa vrátil do stanu. Nechcel byť rušený, a tak si na vchod prišpendlil kus látky. Otvoril vrecko s jedlom a poriadne si ho vychutnal. Potom sa pobral spať. Keď však zaspával, začul tenký hlások. Vykukol zo stanu, no nikde nikoho nebolo. Vrátil sa teda pod deku, no znova začul tenký hlások. Hlások, ktorý volal o pomoc, no akoby to prichádzalo z veľkej diaľky. Vyšiel teda von a rozhliadol sa. Hlas zmizol a Khalid nevidel nikoho, kto by potreboval pomoc. Znova si ľahol a hlas sa vrátil. Rozhodol sa ho ignorovať. Ľahol si na ľavý bok, a v tom začul hlas jasnejšie, no len na ľavom uchu. Prevalil sa na druhú stranu, a tentokrát ho počul z pravého ucha. „To nie je možné!“ Khalid sa posadil a zadíval sa na piesok pod jeho dekou. Zvuk prichádzal z pod zeme. Odhrnul vrstvu piesku a vytiahol truhličku. Priložil k nej ucho a z vnútra počul hlas. Otvoril ju a hlas o niečo zosilnel. Vytiahol lampu, otvoril ju a pozrel sa dnu. Bola prázdna, no hlas bolo počuť čoraz jasnejšie. „Asi mi už naozaj šibe!“ Nemohol uveriť tomu, že sa chystá pošúchať lampu. Tuláčka mu hovorila o džinoch, ktorí žijú v lampe a von sa dostanú, ak niekto lampu pošúcha. Neveriacky a za stáleho krútenia hlavou pošúchal lampu. Takmer vykríkol, keď z lampy vyšiel malý kúdol modrého dymu a za ním vykukla hlava akéhosi chlapa.

„Ty si džin?“ Opatrne sa naklonil k hlave. Dlhé fúzy a vlasy zakrývali mužovi takmer celú tvar. Vystupoval len veľký nos a svetielkujúce oči.

„Džin?“ Z otvoru v lampe vybehlo takmer celé telo. Hruď a ruky boli normálne, no nohy sa zmenili na čosi ako dym vsakujúci do lampy. „Ako ti to napadlo?“ Začudoval sa chlap.

„Počul som príbehy o džinoch, a o tom, že vedia splniť tri želania.“ Khalid si premeriaval postavu pred ním. Džina, aj keď naňho neveril, si vždy predstavoval inak. Nemal síce presnú predstavu, no rozhodne si nemyslel, že by vyzeral ako tento chlapík. Chlap vyzeral ako obyčajný mešťan. Mal na sebe dlhé rúcho hnedej farby a rovnaký turban.

„Tie príbehy sú pravdivé.“ Usmial sa chlap. „No ja nie som džin. Som len chudák, ktorého tu zavreli.“ Sklopil zrak.

„Zavreli? Ako? Kto?“ Khalidovi to nedávalo zmysel. Prečo by niekto zatváral človeka do lampy, no hlavne ako? Niečo také nikdy nevidel a pochyboval o tom, že to videl niekto z jeho karavány.

„Bol to Jabril.“ Khalid daroval duchovi zmätený pohľad. „Vysoký, v tmavom oblečení. Vidieť mu len oči, pri ktorých ti behá mráz po chrbte. Neustále chodí s vozom plným lámp. Netvár sa, že nevieš, kto to je. Predsa jemu si ma ukradol. Však?“ Opýtal sa neurčito, akoby si nebol istý.

„Aha, ten podivín.“ Prikývol. „Ale prečo ťa zavrel?“

„Je to jeho zábavka z dlhej chvíle. Chytá duše, zatvára ich do lámp a dúfa, že sa z nich stane džin, ktorý by mu slúžil.“ Duch veľmi zosmutnel. „Vieš, kedysi našiel prvého džina. Jeho priania využil na to, aby zistil, ako uväzniť duše. Niektoré z nich sa naozaj stali jeho džinmi a plnili to, čo chcel. Prial si bohatstvo, ženy a ďalšie pôžitky, no potom prišiel na to, že ho to neuspokojuje. Začal teda využívať priania na zlé veci. Utrpenie iných ho náramne teší, a to nie len utrpenie živých.“ Chlapovi, ktorý vyzeral drsne a neoblomne, vyhŕklo niekoľko sĺz.

„Povedal si, že používa priania na zlé veci?“ Duch prikývol. „Použil prianie na to, aby zabil moju rodinu?“ Khalidovi navrela na čele veľká žila. Duch sa na chvíľku zdesil, keď to videl, no prikývol na súhlas. „Ten jeden...“ po tábore sa ozývali Khalidové nadávky. Bol ešte len dieťa, no mal už dosť široký záber nadávok. Keď sa konečne trochu upokojil, pokračoval. „Povedal si, že chytá duše.“ Duch opatrne prikývol. „Takže je možné, že uväznil aj duše mojich rodičov, sestier a brata?“ V tvári Khalida sa objavila nádej. Dúfal, že sa mohlo vrátiť všetko do starých koľají a duch to videl.

„Je to možné.“ Prikývol. „No vtedy umrelo veľa ľudí a ich duše sa rozpŕchli po okolí. Je možné, že chytil duše, ktoré chceš vidieť, no je možné, že už sú na druhom svete.“ Odhodlanie v Khalidovej tvári rýchlo zmizlo.

„Na tom aj tak nezáleží.“ Povzdychol si. „Aj keby ich mal, neviem ako ich dostať von, a aj keby som na to nejako prišiel, neviem ako ho nájsť.“

„S tým ti môžem pomôcť. Celý život túžim po tom, aby som ho zastavil.“ Duch sa usmieval. „Stačí len sledovať Zabaniyyaha.“ Khalidov zmätený pohľad už duch poznal, a tak pokračoval vo vysvetľovaní. „Je to démon podsvetia. Veľké ohnivé zuby a oči sú jediné, čo je vidieť v kúdole dymu, v ktorom sa pohybuje. Tak je to asi aj lepšie. Vyzerá zlovestne, aj keď je zahalený. Neviem si ani predstaviť, ako by vyzeral bez dymu.“ Khalid jasne videl ako ducha striaslo od strachu. „Každopádne mu Jabril kradne úrodu duší a on zúri. Prenasleduje ho od mesta k mestu. Občas mu Jabril nechá duše, aby získal náskok.“

„A ako mám sledovať démona?“ Odfrkol Khalid.

„Ja ho môžem sledovať. Ako duch ho vidím a práve teraz prechádza ponad mesto. Ak si pohneme, môžeme ho sledovať.“

„Ty ho vážne vidíš?“ Khalid vystrčil hlavu zo stanu, no nikde nič nebolo. Na oblohe sa mihali hviezdy a svetla lúčov, ktoré nosili stráže na hradbách sa ležérne pohybovali sem a tam. „Môžeš mi ho ukázať?“ Pozrel sa na ducha. Jemu sa tento nápad nepáčil, čo dal najavo grimasou. Khalidovi to ale stačilo ako odpoveď. „Chcem ho vidieť.“

„Tak teda dobre.“ Prikývol. „No nebude sa ti to páčiť.“ Duch sa dotkol Khalidovho ramena a vyslovil akési zaklínadlo. Khalid čakal s vystrčenou hlavou. Po chvíli sa obloha zatiahla. Čierny mrak sa vznášal nad mestom a ohnivé zuby a oči sa upierali na západ. Púšť sa zmenila na ohnivú planinu a z mesta vyšiel duch staršej ženy. Démon sa k nej sklonil a žena začala jačať. Démon sa ale vrátil na oblohu a vybral sa na cestu. Žena sa zmenila na biele svetlo, ktoré zahasilo plamene všade naokolo a zmizla. Duch usúdil, že to Khalidovi stačilo a vzal ruku z jeho ramena. „To, to bolo...“ nevedel nájsť správne slová.

„Mal si šťastie. Žena bola nevinná, a tak ju démon ušetril.“ Duch pokrútil hlavou a z jeho očí sa dali čítať hrôzy, ktoré už videl.

„Tak vyrazíme,“ Khalid vybehol zo stanu. Hnev a nádej, že znovu oživí svojich rodičov, ho hnali vpred. Noc ho ale zastavila. „Teraz ale nemôžem kúpiť ťavu alebo koňa. Na peši sa nikam nedostaneme.“

„Do rána bude démon preč, no keď vieme, ktorým smerom ide, tak ho doženieme.“ Duch sa usmial a Khalid sa vrátil do stanu. Mal ešte veľa otázok, no duch ho prehovoril, aby si oddýchol. Čakala ich predsa len dlhá cesta, na ktorej sa mohol Khalid vypytovať, koľko chcel.

dark-4387817_1920.jpg

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
 


Posledné fotografie





Štatistiky

Online: 2
Celkom: 44906
Mesiac: 4637
Deň: 99