Choď na obsah Choď na menu
 


Kapitola 4: Džin alebo duch

magic-24293_1280.png

article preview

Khalid sa snažil spať, no pri spomienke na jeho rodinu to nebolo v jeho silách. Nevedel sa dočkať rána, aj keď vedel, že ho čakal ťažký deň. Potreboval koňa. Mal dosť peňazí, aby si ho kúpil, no nik by mu ho nepredal. Ešte by ho zbili a zavreli, pretože bolo neobvyklé, že by dieťa spred hradieb malo toľko peňazí. Musel ho teda ukradnúť, čo sa javilo ešte nebezpečnejšie. Premýšľal takmer celú noc, no tesne pred úsvitom ho spánok premohol.

Zobudilo ho až ostré poludňajšie slnko, ktoré si našlo cestu do jeho stanu skrz niekoľko dierok v plachte, ktorá tvorila dvere. Neochotne otvoril oči. Pretrel si ich a odpil dúšok vody z mechu hodeného v rohu stanu. „Tak ako to urobím?“ Povedal si sám pre seba. Prešiel pohľadom po stane, a keď zazrel roh drevenej truhlice, ktorý vytŕčal spod piesku, svitol mu v hlave nápad. Vybral z truhlice lampu a samotnú truhlicu zahrabal do piesku. Vyšiel zo stanu a začal sa baliť. Vzal si svoj stan. Bol ľahký a podopierali ho palice, ktoré sa dali nájsť v každej oáze. Khalid si vzal obe palice a niekoľko malých háčikov, ktorými pripevnil stan do zeme. Háčiky boli malé a nezabrali veľa miesta. Palice zas slúžili na opieranie sa na dlhej ceste, ktorá ho čakala. Vzal si aj jedlo, ktoré mal ukryté po okolí, a taktiež peniaze. Dôkladne si ich ukryl do rôznych časti odevu. Vedel, že ak by ho niekto chcel okradnúť, musel by uňho niečo nájsť, inak by ho zabil. Nechcel ale, aby našiel všetko.

Vybral sa do mesta s náznakom plánu v hlave. Ak by ale vyšiel, musel by jednať rýchlo, a preto mal všetky veci pri sebe. Zastal na rohu jednej z ulíc a nenápadne sa stratil v bočnej uličke. Pošúchal lampu a z nej vyšiel duch. Chvíľku sa rozhliadal, a potom zvraštil čelo.

„Slnko je už vysoko! Ak ho chceme dobehnúť, musíme vyraziť!“ Karhavo sa pozrel na Khalida.

„A čo si myslíš, že tu robím?“  Vyštekol Khalid.

„Zašívaš sa v postrannej uličke?“ Duch prekrížil ruky a jeho veľký nos preťalo niekoľko vrások.

„Zháňam nám odvoz! Cez púšť po svojich neprejdem.“ Odfrkol Khalid.

„Zháňaš odvoz?“ Duch sa začal obzerať. „Vidím tu len krysy a na nich asi ďaleko nedôjdeš.“ Pri rozprávaní mu brada poskakovala sem a tam. Teraz sa usmial a jeho fúzy a brada sa zaoblili. Bol ale duch. Fúzy už neboli fúzami, a tak sa rozdelili na niekoľko oddelených prameňov. Takto jeho brada nabrala tvar slnečných lúčov, oddelených od seba a smerujúcich do polkruhu okolo jeho úst. Khalidovi to nedalo a uškrnul sa. V tom sa duch zamračil a brada sa opäť spojila do jednotného dlhého prúdu.

„Tam, pozri sa!“ Ukázal za roh budovy. Duch vystrčil hlavu a prikývol.

„Takže ukradneme koňa? To nebude ľahké. Je tam hromada ľudí a pochybujem, že ťa stráže nechajú len tak odcválať preč.“ Duch pokrútil hlavou. Tento plán bol nemožný.

„Plán číslo jeden.“ Khalid sa usmial. „Pôjdeš tam a odlákaš ich. Myslím, že ducha ešte nikdy nevideli a ja zatiaľ jedného z nich ukradnem.“

„To je ten najhorší plán, aký som kedy počul! Ty si ale poriadne hlúpe decko! Nikto nevidel ducha, pretože ľudia duchov nevidia. Aj keby som tam napochodoval v ženských šatách a z úst by mi šľahali plamene, tak by si ma nikto z nich nevšimol!“

„Ja som možno ešte len decko, no stále som múdrejší ako ty! Nechal si sa zavrieť do lampy a namiesto toho, aby si mi pomohol, tu len nariekaš a všetko kritizuješ!“ Duch chcel niečo povedať, no Khalid ho rázne zastavil. Duchovi sa to ale nepáčilo. Nebolo bežné, bolo to priam nemožné, aby decko rozkazovalo dospelému, aj keď to bol iba duch. No Khalid sa nenechal odstaviť. „Myslel som si, že si ako duch neschopný a neviditeľný! Preto mám aj iný plán. Každý vie, že zvieratá duchov vidia alebo cítia. Pôjdeš tam a vyplašíš ich. S trochou šťastia sa aspoň jeden z nich dostane za hradby a my pôjdeme za ním. Niekde musí zastaviť a my ho nájdeme.“ Prísne sa pozrel na ducha.

„To sú ďalšie predsudky. Ak nás nevidia ľudia, prečo by nás mali vidieť zvieratá? Ty si úplný...“ Nestihol to dokončiť. Khalid sa naňho zamračil a ukázal mu prstom, aby šiel. Duch prevrátil oči, no vybral sa ku koňom. „Hlúpe decko! Myslí si o sebe ktovie čo! Keby som ho nepotreboval, tak už dávno by som...“ Udrel si päsťou do ruky. Dorazil ku asi tuctu koní, ktoré boli priviazané k starej drevenej klade. Niektoré z nich neboli ani uviazané. Kone tam mali vodu a žrádlo, a tak by nikam neušli. Okrem toho ich strážili dvaja vojaci, ktorí vyberali poplatok. Duch začal robiť rôzne grimasy a poskakoval. Mieril ich ale na Khalida a nie na kone.

„Mohol som si vziať hociktorú z lámp, no ja som si vzal tú, kde bol práve on!“ Zahundral si popod nos.

„Tak vidíš! Môžem sa tu aj rozkrájať a nič sa nestane!“ Kričal naňho duch. „Aj keby som ich prefackal,...“ udrel jedného z koní, a ten zúrivo podskočil. Khalid sa narovnal a s údivom sledoval, ako kôň reagoval. Duch bol tiež prekvapený. Pozrel sa na Khalida, a ten mu ukazoval, aby pokračoval. Duch si vyhrnul rukávy na dlhom čiernom rúchu a dal sa do práce. Udieral kone, prechádzal nimi a kadejako sa ich snažil vyrušiť. Netrvalo dlho a kone sa splašili. Stará klada, ku ktorej bola väčšina z koní priviazaná, povolila a kone sa rozbehli dvomi smermi. Khalid sa za nimi rozbehol a duch sa niesol nad kúdolom prachu, ktorý zvírili kone. Stráže boli také zmätené, že kým začali kričať: „Zavrite brány!“ Bolo už neskoro. Duch naháňal kone k bránam a niekoľko z nich vybehlo von. Khalid ich nasledoval. Za hradbami zastal a sledoval uháňajúce kone. Niekoľko z nich sa upokojilo neďaleko od hradieb, no tri kone sa rozbehli ďalej.

„Tak ktorý z nich?“ Khalid sa pozrel na fúzatého ducha.

„Odkiaľ to mám vedieť?“ Duch sa opäť zamračil. Nepáčilo sa mu, že všetku prácu by mal odviesť len on.

„Veď ty vieš, ktorým smerom šiel démon. Tiež by si sa mohol pozrieť, ako ďaleko tie kone bežali. Nech ich mám šancu dobehnúť.“ Khalid si zahalil hlavu a tvár čiernou látkou a chystal sa na cestu púšťou.

„Tak dobre, poďme tadiaľ.“ Ukázal na prostredné stopy a malý kúdol prachu, ktorý sa tvoril za cválajúcim koňom. „Všimol som si, že ten kôň patril nejakému chudákovi. Vojaci pôjdu po tých druhých, pretože tie patrili bohatým obchodníkom.“

„Tak dobre.“ Khalid sa uistil, že je lampa v poriadku medzi jeho vecami a vybral sa na cestu s duchom vedľa seba.

Kráčali púšťou už niekoľko hodín. Boli ale na dobrej stope. Stopy koňa sa zmenili a všetko nasvedčovalo tomu, že už necválal, len kráčal. Bolo otázkou minút, možno hodiny, než by ho našli. V tom Khalidovi prebleslo hlavou, že nepozná meno svojho spoločníka. Síce bol duchom, no meno istotne mal. „Ako ťa mám volať?“ Pozrel sa na bradatého zarasteného ducha.

„Tahu, volám sa Tahu.“ Duch sa vzniesol o kúsok vyššie, aby s rozhliadol po koni. „Tam je!“ Ukázal priamo pred Khalida. Zastal pri palmách.“ Klesol opäť k zemi.

„Ja som Khalid.“ Usmial sa na ducha.

„Teší ma.“ Podal mu ruku. Khalid mu gesto opätoval, no jeho ruka prešla skrz a jemu samotnému prešiel mráz po chrbte. Duch sa začal rehotať. „Prepáč, starý duchársky vtip.“ Pretrel si pár sĺz, ktoré mu od smiechu vyhŕkli. „Mal si vidieť svoj výraz, keď ťa striaslo.“

„Nebolo to príjemné.“ Khalid sa zamyslene zadíval do dlane, ktorou prešiel duch. Tahu zbadal, že asi prekročil medze. Urobiť to dospelému nevadilo. Urobiť to ale dieťaťu, ktoré pocítilo smrť na svojich blízkych, bolo kruté. Tahu ale nepatril medzi tých, ktorí by sa ospravedlňovali.

„Poďme už, lebo nám utečie!“

Kôň zastal v malej oáze so studňou. Využívali ju okolité roľnícke osady na východe. Púšť tu už takmer končila a dali sa tu pestovať aspoň datľovníky. Stále tu bolo ale prašno a horúco. Khalid sa opatrne priblížil k hnedému koňovi, ktorý pokojne pil z napájadla. Tahu čakal v diaľke, aby sa mu nešťastnou náhodou nepodarilo vyplašiť ho. „Len pokojne.“ Opatrne sa približoval, a keď bol na dosah, chytil ho za uzdu. Kôň sa na chvíľku mykol, no hneď sa upokojil. Khalid ho priviazal k napájadlu a doplnil si vaky s vodou. Keď ich naložil na koňa, odviazal ho a vyskočil mu na chrbát. Mal šťastie, že kôň mal na sebe sedlo. Väčšinou ich dávali dole, no majiteľ tohto bol zrejme lenivý alebo sa len nechystal zdržať sa v meste dlho.

Vybrali sa na cestu. Tahu videl stopu démona, no neviedla ďalej na východ, ale na juh skrz samotnú púšť. Nebola to veľká púšť, no aj tak bola nebezpečná. Nájsť oázu v takej mase splývajúcich piesočných dún bol veľký problém. Tahu mal ale dobrý výhľad. Vzniesol sa do vzduchu a odtiaľ mohol vidieť oázu vzdialenú aj niekoľko kilometrov.

Cesta už trvala pár dní a Khalid nezaháľal. Vypytoval sa Tahua na všetko možné. Zistil, že džinovia niekedy vznikali z tých najhorších ľudí. Kúzelné lampy chytali takéto duše a dávali im poslednú šancu. Ak džin presvedčil svojho nálezcu, aby si prial tri dobré skutky, boli jemu samotnému odpustené hriechy zo smrteľného života. Vznikli aj tri pravidla, ktoré džinovia museli dodržiavať:

Pravidlo 1.: Každý džin je povinný splniť prianie začínajúce formulkou „Prajem si od džina...“

Pravidlo 2.: Každý džin má len tri priania! Akonáhle sú tieto tri priania vyslovené, džin je zbavený moci a jeho duch je ponechaný osudu. Priania musia byť vždy pre dobro ľudí. Pokiaľ bolo aspoň jedno z týchto prianí zlé, duch bude prenechaný démonovi Zabaniyyahovi.

Pravidlo 3.: Džin nemôže vykonať prianie, ktoré by akokoľvek ovplyvnilo iného džina ani oživiť mŕtveho človeka, ktorého duša už odišla na opačný svet.

Khalid sa ďalej dozvedel viac o tom, prečo Jabril chytal duchov. Kedysi našiel svojho prvého džina. Prial si bohatstvo, ktoré mu prinieslo prepych a ženy, no prišiel na to, že mu to neprináša šťastie. Použil teda druhé prianie na to, aby zistil, ako džinovia vznikajú. Doslova si prial nástroj, s ktorým by mohol vložiť džina do lampy. Džin mu teda dal náhrdelník s čiernym kameňom, ktorý dokázal chytať duše. Vždy keď v meste niekto umrel, musela jeho duša za súmraku vyjsť pred hradby, kde počkala na svoj osud. Tam už čakal Jabril, ktorý ich chytal. Nie z každej duše sa ale vytvoril džin okamžite. Tahu mu rozprával o troch typoch duší. Veľmi hriešna duša sa na džina zmenila hneď. Priemerná duša sa mohla zmeniť na džina, no pri každej to trvalo rôzny čas. Jabril to vedel a nechával duše uväznené tak dlho v lampe, kým sa nezmenili na džinov. Bol tu ale ešte jeden druh duše. Čistá duša bez hriechov. Tahu nikdy nepočul o tom, že by Jabril nejakú našiel. Podľa mýtov takáto duša mohla existovať. Takáto duša patrila slobodnému džinovi. Mal svoje vlastné pravidlá a nemusel nikoho počúvať, ak nechcel.

Khalid sa pýtal a Tahu odpovedal. Nad svojimi odpoveďami ani nerozmýšľal, a tak vedel, že mu hovoril pravdu. Rozprával mu viac o Jabrilovi. Keď získal ďalších džinov, začal si priať iné dobré veci, no ani tie mu nepriniesli radosť. Vyskúšal teda priania, ktoré spôsobovali utrpenie a bolesť. To bolo to, čo prinášalo Jabrilovi radosť. Dokonca začal týrať aj džinov, ktorí museli plniť jeho zvrhlé priania. Nielen že žiaden z nich nemohol byť očistený od ich hriechov, pretože porušili druhé pravidlo, ešte k tomu Jabril vyslovil vždy len dve priania. Duch tak zostával s posledným prianím navždy v jeho moci. Khalidovi to pripadalo nespravodlivé. Nešlo mu do hlavy, prečo by mali džinovia trpieť, keď priania nemôžu ovplyvniť. Tahu mu ale vysvetlil, že každý džin môže presviedčať svojho pána, aby si prial niečo dobré. Kedysi to bol trest pre zlých ľudí, teraz tam ale trpeli aj normálni ľudia, ktorí by inak skončili v raji.

Takto si krátili chvíle pri ceste púšťou. Tahu však prestal rozprávať hneď po tom, ako sa ho Khalid opýtal na lampy. Nevedel, prečo niektoré boli železné a iné bronzové. Tahu pri tejto otázke znervóznel a jeho odpoveď, že železné boli prázdne a na bronzové sa zmenili až po tom, ako bol do nich umiestnený duch, prišla po dlhšom čakaní. Khalid vytušil, že mu nehovorí pravdu, aj keď bola odpoveď uveriteľná. Tahu z obavy, že prezradí niečo, čo by nemal, radšej zaliezol do lampy. Keď ho Khalid volal, vystrčil len hlavu a vyhováral sa, že je unavený. Celý vyšiel, len keď bolo treba pozrieť sa z oblohy, či nie je niekde v okolí oáza.

„Vidíš niečo?“ Tahu sa obzeral po okolí.

„Vydrž moment.“ Zaostril zrak. „Vyzerá to ako veľká stena z piesku.

„Čože?“ Zakričal Khalid

„Vravím, že vidím stenu z piesku.“ Kričal mu naspäť.

„Akú stenu z piesku? Mesto? Hradby?“ Čudoval sa Khalid.

„Nie!“ Tahu zletel dole. „Stena z piesku. Taká vysoká, že zakrýva oblohu.“

„Čože?“ Nechápal Khalid. „Aká stena z piesku?“ Vietor začal silnieť a piesok sa zvíril. „Ty hlupák, veď to je piesočná búrka!“ Zoskočil z koňa a ťahal ho za dunu. V rýchlosti roztiahol plachtu a jeden jej koniec ukotvil, ako to len šlo. Upokojil koňa a ťahal ho pri tom za uzdu. Kôň cestoval púšťou z predchádzajúcim pánom, a tak pochopil. Ľahol si a Khalid cez oboch prechodil plachtu. Ľahol si na ukotvený koniec, aby si ešte viac poistil to, že im ich jediná ochrana neodletí.

Búrka dorazila behom pár sekúnd. Vietor s pieskom sa obtierali o deku a postupne ju pochovávali spolu s Khalidom a koňom pod nánosom piesku. To ale bolo dobré. Takto obalený pieskom sa nemuseli báť, že im deku odfúkne. Stihli sa ukryť v čas.

„Ako je možné, že si nespoznal piesočnú búrku?“ Khalid sa karhavo pozrel na Tahua. Z lampy vytŕčala len malá hlava. Ak by vyšiel celý, mohol by vyplašiť koňa.

„Nikdy som nič také nevidel.“ Povzdychol si Tahu. „Pochádzam z mesta Kabus. Je ďaleko na východe, kde po púšti nie sú ani stopy. Všetko je tam zelené a jediné búrky máme tie, ktoré prinášajú dážď.“

„Tak to si poriadne z ďaleka. O takomto meste som nepočul, a to sme s karavánou prešli mnoho miest.“ Khalid premýšľal, no potom len pokrútil hlavou. „Všade boli púšte alebo suché trávnaté oblasti, kde sa dalo len máločo pestovať. No nevadí. Nabudúce už budeš vedieť, čo sa na nás rúti.“ Začal sa ukladať k spánku.

„To len tak zaspíš?“ Začudoval sa Tahu.

„Piesočné búrky môžu trvať aj niekoľko hodín. Kým neprejdú, nemôžme pokračovať.“ Pošúchal lampu a duch zmizol. „Dobrú noc.“ Pošepkal, aj keď bolo len niečo málo po poludní.

lampa.png

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
 


Posledné fotografie





Štatistiky

Online: 4
Celkom: 44904
Mesiac: 4640
Deň: 104