Z mesta zostali len trosky. Trosky, ktoré vyzerali dávno opustené aj keď nie pusté. Niečo sa mihalo v tieňoch budov a ukrývalo v troskách. S vytaseným mečom a ovešaný posvätnými predmetmi, pokračoval Stano ulicami. Bosorkin byt nebol ďaleko. Autom sotva desať minút cesty cez zápchy veľkomesta. Na peši to ale chcelo viac. Za necelú trištvrte hodinu dorazil do cieľa.

            „Konečne!“ Povzdychol si Stano, keď zbadal byt nad rozpadnutou reštauráciou. Ihneď sa ukryl za troskami a pár minút si prezeral byt. Hľadal čokoľvek podozrivé, a toho tu našiel dosť. Po prvé, byt bol v dokonalom stave aj keď zvyšok okolia sotva stál. Po druhé, ktosi sa hýbal za závesmi. Po tretie, v okolí bolo vidieť viac podivných tvorov, ako stretol za celú cestu sem. „Ide sa!“ Povzbudil sám seba a vyrazil vpred. Skrz ruiny reštaurácie sa dostal až ku schodisku, ktoré viedlo na poschodie. Pamätal si ho zo sna. Vtedy sa ale k nemu dostali zo zadnej uličky, pretože skrachovaná reštaurácia im stála v ceste.

            Schodisko z betónu už nevyzeralo veľmi stabilne. Opatrne, prenášajúc väčšinu váhy na kovové zábradlie prikované k stene, sa Stano štveral na poschodie. Postupoval najtichšie, ako mohol, aby mu čarodejnica neušla. Po takmer desiatich minútach bol pred jej dverami. Náhle ich vykopol a vbehol dnu. Celý byt bol rovnaký, ako si ho pamätal zo sna. Žiadne náznaky zničenia.

            „Nehýb sa!“ Vykríkol, keď zbadal ženu v kuchyni. V jednej ruke držala panvicu a v druhej valček na cesto.

            „To si ty!“ Vykríkla naštvane! „To ty za to môžeš?!“ Vyštekla a v zapätí sa vyrútila na Stana. Úplne ho zaskočila.

            „Au!“ Zakňučal po údere valčeka do jeho predlaktia. Ihneď pustil meč, no stihol uskočiť pred úderom panvice. „Prekliata bosorka! Ja ťa zastavím!“ Zvraštil čelo a ubolenou rukou vytiahol dýku spoza opasku.

            „Aká som ti ja bosorka!“ Zahromžila naňho panvicou. „To ty, a tá tvoja sekta! Čo ste to urobili so svetom! Babička ma varovala pred takými ako ty! Stúpenci pekla!“ Prskala na všetky strany.

            „Zbytočne sa namáhaš bosorka,“ začal mávať dýkou, čo dievča vystrašilo. Rozbehla sa z kuchyne do obývačky a Stano ju sledoval. „Mne neujdeš!“ Kričal, keď sa mu dievča stratilo za rohom. „Cink,“ ozval sa kovový zvuk. Stano pocítil silu panvice na svojej hlave hneď, ako vybehol spoza rohu. Jeho stredoveká prilba vyrobená z novodobých materiálov síce náraz stlmila, no aj tak ho to hodilo o zem a z nosu sa mu vyvalila krv. Hneď na to pocítil úder do ruky a jeho dýka odletela niekoľko metrov.

            „Teraz mi povieš, ako to zastaviť!“ Dievča stálo nad ním a výstražne hromžilo valčekom na cesto.

            „Pche,“ odfrkol a odpľul trochu krvi z úst aj s jedným zubom. Hneď na to mykol nohami, akoby robil sviečku a zasiahol skláňajúce sa dievča do zadku. To sa zapotácalo a Stanove ruky, ktorými jej podrazil nohy, dopomohli k tomu, aby sa ocitla na kuchynskej dlážke. Stano vyskočil na nohy, odkopol jej kuchynské náčinie z rúk a vytiahol mumifikovaný prst Fridricha Pravovravného. „Pod prísahou Fridricha Pravoverného,“ namieril prst na dievča. „Povieš mi všetko...“ Nestihol dopovedať formulku, keď odbila presne jedna hodina poobede. Silný záblesk svetla ich oboch osvetlil.

            „Doriti! Čo sa to deje?!“ Natália sa prebrala vo svojej posteli. Vonku bola ešte noc, no nočná mora, o ktorej už vedela, že to nebol iba obyčajný sen, ju prebrala. „Deň sa opakuje,“ pozrela sa na hodinky. „Ale nie celý. O jednej hodine poobede sa deň vráti späť na štvrtú hodinu ráno.“ Premýšľala nahlas. „A na obed sa zo zeme stane peklo.“ Zvraštila čelo a zhlboka sa nadýchla. „Len pokoj! To nejako zvládneš!“ Snažila sa povzbudiť, no okrem rozprávok, ktoré jej rozprávala babka, nevedela nič. „Sústreď sa! Ten hajzel ťa sem istotne príde hľadať. Musím sa pripraviť. Keď z neho vytiahnem, odkiaľ prišiel, možno zistím aj to, ako to zastaviť!“

            Odhodlane vstala a dala sa do práce. Hneď, ako sa otvorili prvé obchodíky, obehala ich a nakúpila všetko potrebné. Okolo deviatej začala s prípravou jej bytu. Nachystala si svoje vlastné elixíry, a k tomu aj pár dobre rozmiestnených nástrojov, ktoré by mohla použiť na sebaobranu, ak by musela utekať po celom byte. Bol to ale malý byt. Kuchyňa, obývačka, spálňa a kúpeľná. Vstupné dvere ale viedli do malej chodbičky, z ktorej sa dalo ísť kdekoľvek. To bol jej oporný a hlavný bod.

            Okolo pol jedenástej už mala všetko nachystané. Teraz prišla tá nepríjemnejšie časť. „Prvýkrát prišli zrejme zozadu. Druhýkrát ale prišiel spredu.“ Videla ho z okna. Vtedy mu ale reštaurácia nebránila v ceste. Teraz tam ale bola. Musela teda pendlovať medzi oknom v kuchyni, a tým v spálni, aby videla obe možné cesty.

            „Došľaka!“ Zadívala sa z okna spálne. Z auta vystúpilo hneď niekoľko chlapov, no mladík medzi nimi nebol. Rozbehla sa do kuchyne. Vzala si svoje náčinie a čakala. Začula kroky ťažkých topánok blížiacich sa po schodisku. Zadívala sa na hodinky. Bolo pár sekúnd pred jedenástou. Prichystaná zaútočiť zo zálohy v duchu uvažovala, že mala asi zavolať políciu. V tom zmätku jej to ale nenapadlo. Hneď na to jej ale v duchu prebehla myšlienka: „A čo by som im povedala? Že ma prepadlo komando stredovekých rytierov a chcú ma upáliť ako čarodejnicu?“ Pokývala hlavou. Pri takomto telefonáte by ju poslali za doktormi, odkiaľ by viedla priama cesta na psychiatriu.

            Čakala a čakal, no nič sa nedialo. Kroky nebolo počuť, a tak sa opatrne pozrela cez priezor vo dverách. Chodba bola prázdna. „Čo to dopekla...“ Otvorila dvere a zbadala spustošenú oblasť okolo seba. Rozbehla sa k oknu v kuchyni. „Tak toto nie je dobré!“ zadívala sa na hodinky. „Prišlo to o hodinu skôr ako včera, a predtým to neprišlo vôbec.“ Ponorená do vlastných myšlienok, premýšľala, čo ďalej. Očividne sa jej čas krátil a za pár dní sa mohla prebrať z nočnej mory priamo do pekla. „Auto!“ Preblesklo jej mysľou.

            Vybehla z bytu a nevšímajúc si vratké schodisko, zbehla dolu. Nevšimla si ani to, že hneď za ňou sa schodisko zrútilo. Dobehla k autu, na ktorom sa skaza taktiež prejavila. S námahou vypáčila zadné dvere a vo vnútri objavila poklad. Okrem brnenia a zbraní tu boli aj podivné predmety. Prechádzala si ich jeden za druhým. Netušila, na čo slúžia. Vzala si ich ale pre každý prípad a s ním aj jedinú prítomnú knihu. „Možno v nej budú návody,“ aj keď o tom pochybovala.

            S rukami plnými vybavenia sa vrátila ku schodisku. S hrôzou sa zadívala na hromadu trosiek. Jediné, čo zostalo, bolo kovové zábradlie v stene. „Čert, aby to vzal!“ Zvraštila čelo a prepočítavala, čo teraz. Po chvíli odložila veci na zem a začala sa štverať po zábradlí hore.

            „Tak to by bolo!“ Odfrkla, keď sa celá zadýchaná dostala hore. Vbehla do bytu, vzala lano z povinnej výbavy auta, ktoré z neho dávno vybrala a od vtedy ho stále zabudla dať naspäť. V skrini vyhrabala cestovnú tašku. Priviazala ju o lano a zhodila dole schodiskom. Priviazala lano o jeden z bytových radiátorov a spustila sa dole. Naložila cestovnú tašku, vyšplhala sa po lane a vytiahla pripevnenú tašku na poschodie.

            Takto kúsok po kúsku vyniesla hore všetko potrebné. Súril ju ale čas, ako aj podivné tvory, ktoré sa objavili hneď pri aute. Keď ich zbadala, neodvážila sa pokúšať šťastie. Zamkla sa v byte a pustila sa do štúdia.

            Čas plynul neprirodzene rýchlo. Každú chvíľu sa pozerala na hodinky, no namiesto sekúnd, ubiehali minúty. Aspoň tak sa jej to zdalo. Keď na hodinkách odbila jedna hodina poobede, silná žiara svetla vrátila čas dozadu.

            „Dobre ránko!“ Plná energie a odhodlania vyskočila z postele. „Šup sa do štúdia.“ Natiahla si nohavice skrz nočnú košeľu a utekala do kuchyne, kde nechala všetky mystické veci. Úsmev na perách jej ale rýchlo zamrzol. „Doriti! Ja sa na to môžem....“ Nadávky zaplavili izbu. Všetky jej ukradnuté veci, ako aj nachystané vybavenie, boli preč.