Choď na obsah Choď na menu
 


Kapitola 3: Pozor, kam šliapeš

polievka.png

article preview

„Došľaka!“ Stano sa prebudil s poriadnou bolesťou hlavy a červenými odtlačkami okolo zápästí. Hneď, ako vstal, zamieril k mrazničke, vytiahol vrecko zeleniny a priložil si ho na zátylok. „To nebol dobrý nápad!“ Veľa si toho nepamätal. No scéna, ako vysvetľuje svojím novým kolegom to, že sa deň vracia v slučke, ako aj úder do zátylku a prebudenie pripútaný v žalári, mu v pamäti zostalo. No mohol si za to sám. Kričal, bľabotal a nedal si povedať. Mali ho tak za blázna, s ktorým ale nemohli strácať čas. Keďže ale pracovali s čarodejnicami, nemohli brať jeho slová len tak aj keď mu neverili.

            „Dobre, chce to nový plán!“ Posadil sa na stoličku a premýšľal. Tupá bolesť hlavy mu to ale dosť znepríjemňovala. „Deň sa teda vracia. Na obed sa celý svet zmení v peklo. Zranenia z minulého dňa ale zostávajú. Takže, ak by ma zabila...“ Naštvaný a plný odhodlania vyskočil na nohy. V hlave sa mu ale zakrútilo a radšej sa znovu posadil. „To nepripustím!“ Natiahol sa a vytiahol z chladničky krabičku ľadovej kávy. S chuťou ju vypil, a tá trocha kofeínu ho postavila na nohy bez mdlôb.

            Stano sa vybral do ústredia. V obchodíku ho privítal nevrlí predavač. Potom už mal voľnú cestu. Vzal si vystroj a skôr ako odbila desiata hodina, stál pred bytom bosorky. Teda za jej bytom. Reštaurácia blokovala priamy vchod, a tak šiel zo zadnej uličke ako prvýkrát. Odhodlane začal zdolávať schod za schodom. Našľapoval potichu, no v tom sa svet zmenil. Pevné schodisko sa zmenilo sa zmes nesúrodých kusov betónu, ktoré držali pripevnené k stene len železnými tyčami, ktoré ich mali spevňovať.

            Nebol čas. S vypätím všetkých síl sa pridržal zábradlia a vyskočil na poschodie. „Čo to dopekla bolo!“ Zadíval sa na hodinky. Bolo presne desať hodín. „Prišlo to o dve hodiny skôr. Iba že by...“ Došlo mu to. Jeden deň mu ušiel a každý deň to prišlo o hodinu skôr. „Nie je čas!“ Vytiahol meč a rozrazil dvere. Teda sa o to aspoň pokúsil. Jeho noha celou silou narazila do dverí a zanechala v nich dieru. Ak by na sebe nemal kovové chrániče, jeho nohu by rozrezali ostré kusy sklenenej výlohy čakajúcej na druhej strane. „Tá mrcha!“ Z diaľky sa zadíval skrz dieru. Obrovská komoda mu stála v ceste. Pamätal si ju z prvej razie. Stála oproti dverám, no aj tak mu bolo divné, ako mohlo také dievča presunúť takúto komodu k dverám aj keď to bola iba malá vzdialenosť.

            Teraz už tušil, že to dievča bude veľmi mocné, nielen čo sa týka mágie. Skrz dieru v dverách hodil dnu malú výbušninu. Dvere aj s barikádou na druhej strane sa rozleteli do chodby. V záplave dymu vbehol Stano dnu. Opatrne prechádzal izbu za izbou a dával si pozor na každý roh. Ešte stále mal modrinu pod okom a bolestivý nos z druhého stretnutia. „Mne sa neschováš!“ S jemne trasľavým hlasom pokračoval v pátraní.

            „Hap-či!“ Ozvalo sa z miestnosti. Stano prižmúril oči. Zvuk šiel z kuchyne. Pod dresom bola veľká skrinka. „Tam by sa dokázala ukryť.“ Prebehlo mu mysľou. Opatrne pristúpil k skrinke. Natiahol sa k úchytke, keď z ničoho nič dvierka vyleteli, vrazili mu do ruky a v zapätí na to sa na Stana vyrútila spŕška kuchynské náčinia. Časť vypadla z horných skriniek, no časť šla zo spodnej, akoby ich vystrelil katapult. Stano sa zatackal a ustúpil. Odniekiaľ sa ale objavilo dievča. Nestihol ani zareagovať a druhý náraz do zátylku ho zložil k zemi.

            „Preber sa!“ Natália mu šplechla hrniec s vodou do tváre. „Nemám čas na to, aby si tu odpočíval!“ Nervózne prešľapovala. Skúsila vodu, facky, zápach. Nič nezabralo. Až  poobede sa mladému pánovi ráčilo prebudiť. „No konečne!“ Zatriasla ním, aby sa prebral úplne. „Kde máte sídlo? Čo ste zač? Prečo to robíte?!“

            „Čo, čo sa deje?“ Stano sa zmätene obzrel okolo seba. Spoznal, kde je a zistil aj to, že je priviazaný k radiátoru. „Ihneď ma pusť bosorka špinavá!“

            „Aká som ti ja bosorka?“ Odfrkla. „To ty a tvoji šaškovia tu čarujete a vediete svet do pekla!“ Vytiahla zo šuplíku nôž. „Ak mi nepovieš, čo chcem vedieť, tak...“ Zamávala mu robustným nožom pred tvárou.

            „Nič ti nepoviem!“ Zvraštil čelo. „No zastavím ťa za každú cenu!“

            „Mýliš sa! Ja zastavím vás!“ Celou silou mu zabodla nôž do nohy. Teda do kovového chrániča, ktorý sa len jemne ohol. Stačilo to ale na to, aby sa Stano vydesil. Toto rozhodne nečakal. „Takže,“ s úškrnom na tvári pokračovala v otázkach. „Kde máte sídlo. Prečo ste zmenili svet na peklo, a ako sa tomu dá zabrániť?!“

            „Čože?“ Stano začal zúriť. „To ty si spôsobila peklo! Ty a tvoj elixír, ktorý sme našli prvý deň! Čo si doň dala?!“ Strach z prebodnutia akoby zmizol a Stano sa začal mykať, aby sa oslobodil.

            „Môj elixír?!“ Začudovala sa a hneď na to sa začala smiať.

            „Čomu sa rehoceš bosorka?!“ Odfrkol. „Ja ťa zastavím!“

            „Po prvé, nie som bosorka. Po druhé, znovu ťa skolila panvica, čiže dosť pochybujem o tom, že by si dokázal niekoho zastaviť. Po tretie, bola to wasabi polievka!“ Vzala z police starú knihu a nalistovala recept.

            „Polievka? Vieš, z koho si uťahuj.“ Odfrkol a otočil hlavu preč, keď mu vtlačila pred oči recept na wasabi polievku. „Myslíš si, že ti na to skočím? Máš ma za hlupáka?!“

            „Toto nikam nevedie!“ Natália pokývala hlavou a vzala robustný valček na cesto. „Kde máte centrálu?!“ Namierila ho na rozkrok. Skôr ale ako Stano stihol reagovať, svetlo zaplavilo miestnosť a deň sa znovu vrátil späť.

            „Tak a dosť!“ Stano vyskočil na nohy. Vzal si svoj meč, ktorý mal vždy pri posteli a utekal za bosorkou. Behom pár minút ho taxík doviezol k bytu. Vybehol schodiskom hore a vyrazil dvere.

            „Aaaaa,“ vykríkla Natália, ešte stále v nočnej košeli a s horúcou kávou v ruke. Stano neváhal, pribehol k nej a zdrapil ju za vlasy.

            „Pôjdeš so mnou!“ Zavrčal.

            „Pusti ma, ty kretén!“ Štekala Natália a hneď na to ho obarila horúcou kávou. Skrz nočnú košeľu bolo vidieť jej spodné prádlo. Teda bolo by ho vidieť, ak by nejaké mala. No v tom zhone jej to nevadilo. Vybehla takto na ulicu a Stano ju prenasledoval. Kričala a na jej úpenlivé prosby zareagovalo hneď niekoľko okoloidúcich chodcov aj áut. V zapätí na to sa z bočnej uličky vyrútilo policajné auto. Zastalo pred Stanom a v zákryte za otvorenými dverami sa objavili dvaja policajti s namierenými zbraňami.

            „Odhoď ten meč!“ Skríkol jeden z nich, zatiaľ čo Natália sa skryla za policajné auto. „Toto je posledné varovanie! Odhoď ten meč, ľahni si na zem, inak začneme strieľať!“ Stano nemal na výber. Odhodil meč, ľahol si na zem a čakal.

            Policajti ho spútali a skončil na zadnom sedadle auta. Ešte dobrú pol hodinu vypočúvali Natáliu, no dovolili sa jej obliecť. Keď im povedala svoju verziu príbehu, uverili jej. Predsa len to bolo mladé dievča unikajúce pred fanatikom len pár metrov od jej vlastného bytu, v ktorom boli vylomené dvere. Bol to jasný prípad. No keď stála pri aute, začula skrz vysielačku adresu jeho bytu ako aj práce. Byt jej nič nevravel, no adresu jeho práce poznala. Bol to malý obchodík, ktorý jej odporúčala známa. Vraj tam môže zohnať kadejaké byliny a koreniny.

            Nestrácala čas. Vzala si pár vecí a vyrazila k obchodíku. Počkala kým odbilo deväť hodín a svet sa zmenil na trosky. Hneď na to vrazila dnu. Chvíľku si prezerala rozpadnutý obchod, a potom našla schodisko na poschodie. Narazila na malú zasadačku plnú obrazov. Stena niektorých obrazov bola ale otvorená, a tak jej došlo, že za každým alebo aspoň väčšinou z nich je komnata. Postupne prechádzala jeden obraz za druhým a hľadala spojitosť. Keď odbila jedna hodina poobede, bola o dosť múdrejšia. Vedela už proti komu stojí, no nedávalo jej zmysel, prečo by chceli urobiť z tohto sveta peklo. Predsa len, všetko nasvedčovalo tomu, že sa snažili o pravý opak.

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
 


Posledné fotografie





Štatistiky

Online: 1
Celkom: 52161
Mesiac: 4685
Deň: 137