Choď na obsah Choď na menu
 


Kapitola 4: Ťahať za rovnaký koniec

polievka.png

article preview

„Takže, ty takto! Hej?“ Natália si spomenula na minulý deň a vyskočila na nohy. „Teraz je rada na mne!“ Rýchlo sa obliekla, vzala si panvicu a vyrazila na cestu. Taxikár ju odviezol na adresu, ktorú započula z policajnej vysielačky. Nájsť správny byt nebolo ťažké. V bytovom dome z osemnástimi bytmi mal len jeden na dverách kríž a práve v jednom sa svietilo aj tak skoro ráno a ešte k tomu v nedeľu.

            Opatrne zaklopala a čakala. Po chvíli otvoril Stano. Unavený, dobitý a s poriadnymi monoklami pod očami. Pár sekúnd trvalo, kým mu došlo, kto pred ním stojí. „Ty?“ Stále si nebol istý tým, či vidí správne.

            „Áno ja!“ Uškrnula sa Natália. „No navrhujem mier.“ Vytiahla panvicu a pustila ju z ruky. Ostrý zvuk kovu, dopadajúceho na vykachličkovanú chodbu, im zazvonil v ušiach.

            „Mier s čarodejnicou? Nikdy!“ Stano sa už naťahoval po čosi za dvermi, no Natália ho zastavila. V druhej ruke držala valček na cesto, ktorým mu pohrozila.

            „To by som nerobila.“ Vyškierala sa od ucha k uchu.

            „A vraj mier!“ Odfrkol Stano a pripažil ruku k telu. „Čo chceš? Prečo to vôbec robíš?“

            „Ja nerobím nič! Varila som si polievku, keď si vtrhol ty aj tá banda a odvtedy sa deje toto!“

            „Samozrejme! Takže koreň života, ktorý si včera kúpila, bola len zhoda náhod?“ Stano unavene pokýval hlavou. Jeho nadšenie z prvých dní sa vytratilo a zostala len únava a nepríjemná bolesť celého tela.

            „Booože, ty si ale padavka!“ Zvraštila čelo, keď videla jeho výraz. „To chceš nechať tento svet len tak?“

            „Vravíš, že nie si čarodejnica.“ Natália prikývla. „Tak mi teda povedz, ako môžeš byť takáto?“ Ukázal na ňu. „Ak si bežné dievča, prečo ťa ani trochu nedesí, čo sa deje? Prečo si taká pokojná?“ Pokýval hlavou. „Nemala by si byť.“

            „Nie som čarodejnica, moji predkovia boli. Aspoň tak mi to prababka rozprávala. Celé detstvo som žila na príbehoch, ktoré neboli z ríše ľudí. Často som sa hrala nato, že som niekde inde a občas, občas mi to aj vyšlo.“ Jemne sa začervenala.

            „Čo tým myslíš, že vyšlo?“ Nestihla odpovedať. Z vedľajšieho bytu vyšla postaršia pani, ktorú rozruch na chodbe vyrušil zo spánku. Bez dovolenia vošla Natália do Stanovho bytu a zabuchla za sebou dvere. „Tak,“ Stano sa posadil do kresla. „Čo si tým myslela?“

            „Mala som veľmi bujnú predstavivosť. Videla som to, čo iný nie a navštevovala som vymyslené svety.“ Posadila sa na pohovku oproti Stanovi. „Aspoň som si to myslela.“ Povzdychla si. „Raz, keď som sa hrala vo svojom svete, všimla som si babičku. Prešla priamo skrz mňa, akoby som tam nebola. Keď som na ňu zakričala, uvidela ma a ja som bola späť v bežnom svete bez fantázie. Babička sa zhrozila. Neviem, čo videla, pretože mi to do smrti nepovedala. No chytila ma za ruku a utekali sme do domu. Tam, z jednej starej truhly, vytiahla tento amulet.“ Natália vytiahla striebrom vykladaný robustný ovál s modrým drahokamom uprostred. Aj keď bol veľký ako dlaň, jeho váhu takmer nebolo cítiť. „Dala mi ho. Bol to dar od jej matky, čiže mojej prababky. Od toho dňa som už nevidela nič zvláštne. Neskôr mi došlo, že to zrejme nebola len obyčajná fantázia, ale že som prekročila isté hranice sveta.“

            Stano mlčal. Díval sa na amulet a premýšľal. Po chvíli konečne prehovoril. „Dajme tomu, že by som ti uveril a že toto celé spôsobil niekto iný. V tom prípade nám už zrejme nezostáva veľa času. Ak kúzlo, ktoré mení svet v peklo, spôsobil niekto iný, môže byť kdekoľvek na svete.“ Postavil sa a vybral sa ku kanvici. Bol čas na rannú šálku kávy.

            „Trochu som premýšľala. Myslím si, že toto nie je peklo.“ Dobehla za ním a oprela sa o kuchynský pult. „Myslím, že keď sa to udialo, obaja sme držali amulet. Ten nás ochránil pred tým, aby sme skončili v pekle, no nechal nás v spustošenom svete. To kúzlo muselo byť veľmi mocné, keď dokázalo niečo také podivné.“

            „Takže sme uviazli akoby na pol ceste medzi peklom a normálnym svetom.“ Skonštatoval Stano. „No druhýkrát som už amulet nedržal. Prečo ma to potom vrátilo späť rovnako ako prvý deň?“

            „To neviem.“ Mykla plecami a vzala si šálku Stanovej kávy. Ten len rezignovane vybral ďalšiu šálku a znovu si zalial kávu. „Možno stačilo, že sme ho držali, keď kúzlo nastalo, a to, čo teraz vidíme, je realita, ktorá sa snaží opraviť a nevie ako.“

            „O kúzlach viem veľa, ale o tom, ako sa správa realita a fyzika, neviem nič.“ Podal Natálii mlieko a cukor. S nadšením si ich pridala do kávy, a potom pokojne a s chladom ochutil svoju kávu aj Stano. „Ani neviem, kde by sme mali začať.“

            „Navrhujem u vás.“ Usmiala sa. „Máte tam predsa knihy o mágii. Možno tam nájdeme nejaké proti-kúzlo, pretože, ak to má čo dočinenia s fyzikou a niečím technickým, tak sme v riti.“

            „Do centrály ísť nemôžme. Ak tam privediem čarodejnicu, teba zabijú a mňa pošlú do očistca vo Vatikáne.“ Povzdychol si. „Musíme počkať, kým sa svet zmení.“

            „Nemôžme strácať čas. Svet sa zmení o deviatej, a potom sa vráti naspäť na štvrtú ráno. Ak nerátam dnešok, zostávajú nám už len štyri dni. Potom sa môže stať čokoľvek. Možno sa budeme prebúdzať do zničeného sveta a možno sa neprebudíme vôbec.“

            „A čo teda navrhuješ? V byte nemám žiadnu knihu, ktorá by obsahovala takéto kúzla.“ Znovu sa posadil do kresla a odpíjal si z kávy.

            „To ste sto rokov za opicami? Nemáte nejakú databázu na internete?“ Ukázala na malý notebook v rohu miestnosti.

            „Pokiaľ viem, tak nie.“ Pokýval hlavou. „Pred pár rokmi sa o to pokúšali, no niekto sa im nabúral do systému. Mali ale šťastie a zistili to hneď. Preto sa celá databáza vymazala len pár hodín od jej spustenia. Kniha je proste kniha. Tam sa ti nenabúra nik.“

            „Takže tu budeme len tak sedieť?!“ Zvraštila čelo a hodila sa na pohovku.

            „Vážne si varila wasabi polievku?“ Stano neveriacky pokrútil hlavou.

            „Áno,“ Natália zahrabala v kabelke a vytiahla z nej niekoľko ďalších kuchynských pomôcok a starú knihu. „Pozri,“ nalistovala wasabi polievku a podala mu ju.

            Stano si chvíľu nezaujato čítal, no potom sa jeho zelené oči rozžiarili. „Možno si varila wasabi polievku, no toto rozhodne nie je kuchárska kniha. Je to dávny almanach z piateho storočia pred Kristom.“

            „To nie je možné,“ mávla rukou. „Povaľuje sa u mňa kade-tade. Nie je šanca, aby taká stará kniha vyzerala tak dobre.“

            „To preto, že ju chráni slabé kúzlo.“ Prelistoval pár strán. „Tieto ilustrácie nie sú vôbec ilustráciami.“ Vstal a posadil sa vedľa Natálie. Do nosu mu udrela silná nepríjemná aróma. Skôr, ako stihol niečo povedať, predbehlo ho dievča.

            „Fuj!“ Oborila sa Natália. „Mal by si sa osprchovať.“

            „Práve som ti chcel navrhnúť to isté!“ Odfrkol.

            „No dovoľ! Mňa tu naháňala banda fanatikov. Nemala som čas riešiť sprchu, ale čo ty? Akú si mal ty výhovorku? Istotne to bolo niečo v zmysle: Hm, čo takto nabehnúť k tomu dievčaťu hneď ráno, kým je ešte v nočnej košeli. Istotne uvidím, čo má pod ňou a navyše ju možno chytím a šplhnem si u svojich kumpánov! A čo tam sprcha. Dievča to má isto rado špinavé!“ Prskala na všetky strany. „Máš šťastie, že sa deň vrátil a nik z ľudí na ulici a policajtov si nepamätá, že ma takto videl!“

            „Si si istá, že amulet chráni teba pred inými svetmi a nie naopak?“ V tmavých Natáliiných očiach sa rozhorel obrovský plameň. Schmatla, čo bolo po ruke a udrela tým Stana. Ten sa len pousmial. Úder vankúšom z pohovky bol asi to najpríjemnejšie, čo sa mu za posledné dni stalo. „Môžeme pokračovať?“ Natália priam horela, no rovnako rýchlo, ako vzbĺkla aj zhasla.

            „Tak dobre!“ Z posledných iskričiek zlosti odhodila vankúš na zem.

            „Ilustrácie v sebe ukrývajú formulky v starom jazyku Germánov.“ Prechádzal stranu za stranou. „Prvá je jednoduchá. Mala spomaliť starnutie knihy. Druhá bude ale oriešok.“ Zamyslel sa. „Vyzerá to na kódované kúzlo.“

            „Môžeš to preložiť do nášho jazyka?“ Opýtala sa Natália.

            „Nie som si istý. Je to veľmi starý dialekt.“

            „Nie,“ pokývala hlavou. „Myslím, čo znamená to kódovacie kúzlo.“

            „Aha,“ prikývol. „Je to kúzlo, ktoré prepíše všetko, čo v knihe je, na niečo iné. Len ten, kto vie správny kód, dokáže odkryť kúzlo a pod ním uvidí pravý a pôvodný text knihy. Obyčajná kuchárska kniha je zakódovanou knihou kúziel. Pravdepodobne.“ Neurčito pokýval rukou.

            „Pravdepodobne?“ Začudovala sa Natália.

            „Takýchto kníh sa našli stovky. Väčšinou ide o obyčajné knihy kúziel alebo dokonca ešte obyčajnejšie herbáre, ktoré si nechala zakliať bylinkárka, aby ju počas tridsaťročnej vojny neobvinili z čarodejníctva, ale aby zároveň nestratila poznatky o liečivých bylinkách. No našlo sa aj pár zvláštnych vecí. Boli napísané jazykom, ktorý nik nedokázal preložiť. Podľa pápežov, šlo o jazyk pekla. Jedna z týchto kníh vyvolala potopu sveta, o ktorej sa píše v biblii. Ako vieš, prežilo ju len pár stoviek ľudí, ktorých viedol Noe.“

            „Pokiaľ viem, nevzal na loď len pár od každého zvieraťa? Taktiež, nespôsobil to Boh, aby očistil zem?“ Začudovala sa Natália.

            „To je verzia pre verejnosť.“ Usmial sa Stano. „No dôležitejšie je, že tieto knihy sú veľmi nebezpečné.“

            „Prečo ich nezničili, ak sú nebezpečné?“ Skočila mu do reči.

            „Práve som sa k tomu dostával.“ Povzdychol si Stano. „Ešte rímski cisári rozhodli o zničení týchto kníh. Doposiaľ sa ale nepodarili zničiť ani jednu. To, čo ukrývajú vo svojich textoch, ich zároveň aj chráni.“

            „Tak to skúsime.“ Vytrhla mu knihu z rúk. „Ak je to len obyčajná kniha kúziel, nemohla by spôsobiť toto.“ Zadívala sa na Stana, a ten jemne prikývol. „Ale ak je to jedna z tých kníh, tak ju nebudeme môcť zničiť.“ Stano znova prikývol. „Tak dobre.“ Vzala knihu k plynovému sporáku. Zažala plameň. Stano pristúpil k Natálii a obaja sledovali, ako sa plameň pomaly dotýkal okrajov. Najskôr neochotne, no potom sa naplno zahryzol a kniha začala horieť. Natália ju hodila do drezu a obom sa uľavilo. „Takže to nie je ňou.“

            „Vylúčili sme jednu možnosť.“ Zamyslel sa Stano. „Teraz nám zostáva celá stovka ďalších možností.“ Povedal skepticky pri pohľade na dohorievajúci knihu, z ktorej zostal len popol.

            „Nemáš tu niečo na jedenie?“ Natália už stála pred otvorenou chladničkou. „Niečo normálne,“ dívala sa do útrob chladničky, v ktorej boli len dve pivá, kúsok syra a horčica.

            „Nemal som čas nakupovať, keď som ťa lovil.“ Odfrkol Stano a zavrel jej chladničku pred nosom.

            „Zaujímavé! Moja chladnička sa naplní vždy na pôvodnú hodnotu, keď sa deň zresetuje!“

            „Tak som proste zabudol nakúpiť ešte pred tým, ako sa to stalo!“

„Tak poďme ku mne. Bude to lepšie ako poloprázdna horčica, dve pivá a kúsok syra!“ Mávla naňho, aby ju nasledoval. V tom zastala. „Takto si to nepamätám.“ S pohľadom upreným do umývadla stuhla.

            „Čo sa deje?“ Stano sa postavil vedľa nej a taktiež úplne stuhol. V drese bola stará kuchárska kniha v rovnakom stave ako pred zapálením.

            „Asi sme našli vinníka.“ Polovičný úsmev dopĺňalo polovičné zdesenie. „Čo teraz?“ Zadívala sa na Stana, ktorý bol na tom ešte horšie. Jeho tvár sa nedelila na polovice. Skôr to bolo samotné zdesenie.

            „Netuším.“ Ozvalo sa po chvíľke.

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
 


Posledné fotografie





Štatistiky

Online: 3
Celkom: 60492
Mesiac: 3597
Deň: 111