Choď na obsah Choď na menu
 


Kapitola 5: Čertova kniha

polievka.png

article preview

„Čo teraz?! Čo teraz?!“ Stano prekračoval z miesta na miesto. V pamäti lovil všetko, čo ho v kláštore naučili. O týchto knihách ale veľa nevedel. Lepšie povedané, vedel len to, že existujú.

„Tak čo budeme robiť?“ Natália zvraštila čelo. Stano jej venoval len neprítomný pohľad. „Ty si tu na takéto veci expert!“ Zahromžila.

„Expert? Ja?“ Zarazil sa, až mu zabehlo. Natália mu rada pomohla. Izbou sa ozval silný pleskot a po ňom Stanové zakňučanie. „Len, ja,“ koktal. „Som tu prvý deň.“

„Kde prvý deň? V meste? No a?“ Natália pokývala hlavou.

„Prvý deň v tejto práci.“ Stano sa zatváril previnilo.

„Super!“ Odfrkla a obrátila sa ku knihe. Začala v nej listovať, zatiaľ čo bledý Stano si sadol do pohovky. „To je čudné.“ Listovala v knihe. „Pozri!“ Vtlačila mu ju pred tvár. „Je tu len časť. Druhá, väčšia časť, je prázdna. Nie je to zvláštne?“ Stano sa podivne zatváril. „Aha, ty nie si expert!“ Vzala si knihu k sebe. „Podľa mňa,“ zamyslela sa. „Ten, kto to urobil, stihol vysloviť len polovicu a druhá zostala v knihe. Možno preto sa deje celá táto zvláštnosť.“

„To sú len dohady!“ Odfrkol.

„Aspoň sa o niečo snažím! Čo ale robíš ty?“ Zvrieskla, až sa steny starého bytu otriasli. „Zdvihni tú svoju riť a začni sa snažiť! Nechcem skysnúť v tomto svete naveky!“

„Čo ak si to bola ty? Tvoje kúzlo sa nepodarilo len preto, že som sa chytil amuletu aj ja!“ Odfrkol podráždene. „Čo ak ma chceš nalákať, aby som ti pomohol, a ty si kúzlo dokončila? Videl som, že si si kúpila koreň života! To je jedna z najsilnejších a najvzácnejších bylín. Na čo ti bola?!“ Vyskočil na nohy a takmer sa rozbehol oproti Natálii. Tej ale nenaháňal strach. Pôsobil ako chlapec, ktorý si chce vybiť zlosť. Skôr, ako si uvedomil situáciu, schytal hrubou knihou jednu poza ucho.

„Ešte raz mi spomeň ten koreň a neručím za seba!“ So zdvihnutou knihou penila na všetky strany. „Ja som žiaden koreň nekupovala!“

„Je to na kamerách.“ Odvetil opatrne.

„Vážne?!“ Hodila knihu na kuchynskú linku a vybrala sa ku dverám. Z vešiaka si vzala kabelku a začala sa v nej prehrabovať. Po chvíli vytiahla peňaženku a hodila po Stanovi účtenku z obchodu. Opatrne ju vzal a prezrel si ju. „Je to ten tvoj obchod?! Je!“ Na čele jej navrela žila. „Je tam nejaký sprostý koreň?!“

Stano účtenku chvíľu študoval, a potom len sucho dodal: „Nie.“

„Tak vidíš!“

„Ale ako je to možné? Videl som záznam. Bola si tam a vzala si si koreň.“ Pokrútil hlavou.

„Tak sa tam poďme pozrieť.“ Navrhla a zbalila si kabelku.

„Blázniš? Zabili by ťa!“ Pokýval hlavou. „Nie, musíme počkať, až bude po.“ V tom sa rozpamätal. „Veď o tom sme sa už rozprávali.“

„Zabudla som.“ Odfrkla a zvalila sa do kresla. „To tá blbá kniha!“ Povzdychla si. „To tu budeme len tak sedieť?“

„Čo navrhuješ?“ Stano sa opatrne posadil oproti Natálii.

„Môžeme sa ísť najesť.“ Mykla plecami a Stano prikývol. Vzali teda knihu a vybrali sa k nej do bytu.

Slnko ešte len vychádzalo a v Natáliinom byte to rozvoniavalo. Pripravila vajíčka so slaninou a na to natrhala čerstvé listy špenátu, ktoré nadrobno nastrúhané obohatili fádnu farbu vajíčok. „Dobrú chuť.“ Popriala a obaja sa pustili do raňajok. „Tak som premýšľala,“ nahlas mľaskala. „Nemôžeš zavolať niekomu z Vatikánu, kto sa tým zaoberá?“ Stano prestal jesť.

„No jasné!“ Udrel sa po hlave. Zrejme to nemal robiť. Hneď na to totiž vystrúhal bolestivú grimasu. Toľko úderov do hlavy sa muselo nejako prejaviť.

„Takže áno?“ Opýtala sa neisto a pokračovala v raňajkách.

„V centrále máme telefónne čísla, ktoré sú prísne tajné. Sú v trezore a mali by tam byť kontakty pre takmer každú možnú situáciu. Ak nám niečo môže pomôcť, tak toto.“ Vstal od stola.

„Kam ideš?“ Zadívala sa naňho a pritom premieľala v ústach kúsok chleba a opečenú slaninku.

„Do centrály predsa.“ Bral si kabát, ktorý ukrýval jeho meč na opasku.

„Ešte nie je ani osem. Máme dosť času.“ Natália odmietala opustiť raňajky.

„Pôjdem sám. S trochou šťastia niečo zistím skôr, ako všetci zmiznú.“ Chytil sa kľučky a otvoril dvere.

„Uvažuj trochu.“ Utrela si ústa obrúskom. „Ak som ja žiaden koreň života nekúpila, ale na kamerách to bolo, odkiaľ sa to tam asi zobralo?“ Stano zostal stáť vo dverách. „Čo ak to bol niekto od vás?“

„Hlúposť!“ Vyštekol Stano, no aj tak zostal stáť vo dverách.

„Vážne?“ Pristúpila k nemu. „Ak to nebola žiadna čarodejnica, kto iný má prístup k takýmto informáciám?“ Vybrala mu z veľkého vrecka kuchársku knihu a zamávala mu ňou pred tvárou. „Kto iný by vedel, ako alebo čo použiť?“

„Ty si vážne myslíš, že by za to mohol Vatikán?“ Zhrozene sa zadíval na Natáliu.

„Možno nie. Možno sa len niekomu nepáčila jeho práca a v tejto knihe videl vidinu zisku. Ktovie?“ Mykla plecami a spolu s knihou sa vrátila k stolu. „Počkajme, kým sa svet zmení. Potom si prezrieme záznamy a uvidíme, či mal niekto motív. Okrem toho, telefónne čísla môžu byť dlhé a nič, čo si zapíšeš, nevydrží. Bude lepšie, ak si ich rozdelíme a zapamätáme čo najviac.“ Stano zavrel dvere a vrátil sa k raňajkám.

Po výdatných raňajkách mali ešte trochu času, aby sa porozprávali. Stanovi veľmi do reči nebolo, no Natália neznášala ticho, a tak sa ho neustále na niečo vypytovala. Stano síce odpovedal, no Natálii to veľmi nestačilo. Uľavilo sa jej, keď konečne nastal čas vyraziť. Pred centrálou stáli minútu pred deviatou. Zmena prišla presne, ako ju čakali. Svet spustol a zmenil sa na trosky.

Obaja sa vyštverali na poschodie a vošli do spustošenej centrály. Stano naštartoval generátor a pustil nahrávky. Natália poprela, že by koreň niekedy v živote videla. Keď sa na to poriadnejšie zadívali, všimli si, akési podivné obrysy. Z diaľky to nebolo vidieť, no ktosi tam ten koreň pridal. Podozrenie Natálie sa tak ukázalo ako správne, čo Stana vôbec nepotešilo. „Radšej nájdime tie čísla.“ Odfrkol a obaja sa dali do hľadania.

Čas rýchlo ubiehal a im sa nedarilo nájsť ten správny trezor. V takej malej centrále ich bolo akosi veľa. Väčšinou ale ukrývali hotovosť, čo oboch prekvapilo. Mocné relikvie sa povaľovali v tajnej miestnosti, ale zbytočné peniaze ukrýval trezor.

„Musíme si pohnúť!“ Súrila ich Natália. Do konca dňa zostávalo už len pol hodiny. No konečne sa im podarilo nájsť správny trezor. Otvoriť ho nebol problém. Všetko bolo poničené a ledva to držalo. Vo vnútri bolo niekoľko plastových štvorcov, ktoré ukrývali lístočky. Po ich prelomení bolo možné rôznofarebné lístky vybrať a pozrieť sa na ich obsah.

Preberali jeden za druhým a snažili sa nájsť ten správny. „Mám ho!“ Vykríkol Stano a ukázal Natálii fialový lístok. Bolo na ňom výrazne naznačené Diablove knihy.

„Alebo to bude táto?“ Natália vytiahla ružový lístok s označením Najtemnejšia mágia.

„Neviem,“ neisto pokrútil rukou. „Ty sa nauč ružový a ja fialový.“ Natália prikývla a dali sa do učenia. Nezostávalo im už veľa času.

Päť minút pred jednou hodinou sa z vonkajšieho sveta ozvalo hrozivé burácanie. Steny sa začali triasť a Stano sa rozbehol k oknu. „No doriti.“ Položil ruku na svoj meč, no potom sa zvrtol na päte. „Bež!“ Ukázal na schodisko a obaja sa rozbehli preč.

Vybehli na ulicu v momente, keď do budovy čosi vrazilo. Celá budova sa zrútila a Natália si všimla len veľký objekt vystupujúci z prachu. Zadíval sa priamo na nich. Prikrčil sa a z oblaku dymu vystúpil pár krídiel. Mávol nimi a vzlietol. V tom momente svet zaplnilo svetlo a deň sa opäť vrátil na začiatok.

kniha.png

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
 


Posledné fotografie





Štatistiky

Online: 2
Celkom: 60492
Mesiac: 3596
Deň: 110