Choď na obsah Choď na menu
 


Kapitola 7: Slová alebo meče?

polievka.png

article preview

„To bolo zvláštne!“ Natália sa posadila na posteľ a premýšľala nad slovami démona. Vedela, teda skôr len počula, z rôznych príbehov, že démoni vedia nalákať svoju obeť na sľuby a sladké reči. No že by to vedeli až takto? Jeho hlas jej pripadal vľúdny a bez postranných úmyslov. Navyše, mohol na nich zhodiť celé podzemné parkovisko a vziať si potom knihu. No možno to neurobil, pretože už nebol čas. „Možno by nás nestihol zasypať, a potom vyhrabať knihu.“ Premýšľala nahlas. „Lenže aj tak by sme boli mŕtvi a on by si ďalší deň prišiel po knihu.“

            Ponorená do vlastných myšlienok si nevšimla vibrujúci mobil. Stano sa jej márne snažil dovolať, no netrvalo dlho a už klopal na jej dvere. Jeho démonove slová nezaujímali. „Je to len trik! Učili nás o tom. Je jedno, čo ti démon hovorí, nikdy to nie je dobré!“ Mávol rukou nad Natáliinými myšlienkami.

            Natália sa striasla, dúfala, že na démonove slová zabudne. Radšej sa sústredili na plán. Ak je démon naozaj iba duša uväznená v medzi-svete tak, ako oni, môžu ho sväté predmety zraniť, možno aj zabiť. S malou nádejou, že by smrť démona mohla ukončiť túto slučku, sa dali do práce.

            Dnes mala prísť zmena už o siedmej ráno. To nebolo veľa času, a tak ihneď zamierili do centrály. Stano neochotne omráčil predavača, aby mohla vojsť dnu aj Natália. Vzali si všetko potrebné a pripravili sa na boj. Najlepším miestom bola práve centrála. Všetko sväté mali po ruke a dalo sa to hneď použiť. Keď odbila siedma hodina, svet sa znovu zmenil.

            „Čo teraz?“ S mečom, posväteným svätenou vodou a pohľadom upreným na oblohu, čakali obaja na príchod démona.

            „No nič.“ Odpovedal Stano. „Počkáme, kým príde. Vie, kde sme, mal by tu byť každú chvíľu.“ Trvalo ešte desať minút, keď sa na oblohe mihlo niečo veľké. Hneď sa to ale stratilo v oblakoch. „Zostaň v strehu.“ S chladným pohľadom si Stano premeriaval mraky. Taký veľký démon sa nemohol pohybovať bez povšimnutia. Stano si všimol tenkú, takmer neviditeľnú líniu, ktorá sa pohybovala v mrakoch. „Tam!“ Ukázal na oblohu. „Sleduj to a dávaj pozor.“ Obaja pozorne sledovali oblohu a čakali.

            Po pol hodine sa démon odhodlal. No nie k útoku. Dosadol asi sto metrov od ich centrály. Robustné svalovité telo doplnené desať centimetrovými pazúrmi, ostrými zubami a krídlami. Démon ako sa patrí. Natália bola v šoku. Nečakala, že rozprávky o rohatých démonoch s krídlami boli také presné.

            „Čo teraz?“ Zašepkala.

            „Počkáme,“ Stano z neho nedokázal odtrhnúť zrak. Démon po chvíľke zodvihol ruku a zamával na nich.

            „Ahojte, vy tam.“ Mohutný hlas vibroval nestabilnými stenami, a kde-tu sa z nich odlomil malý kúsok. „Volám sa Belfegor.“

            „No, doriti!“ Zanadával Stano. „Je to jeden zo siedmych kniežat pekla. Symbol lenivosti. Vytvára ilúziu rýchleho zbohatnutia a na ňu láka obete.“

            „Démon lenivosti? Možno bude taký lenivý, že nás nezabije.“ Usmiala sa Natália, no so Stanom to ani nepohlo.

            „Pozrite, je to jedno veľké nedorozumenie. Celé toto tu. To sa nemalo stať.“ Démon začal rozprávať lahodným tónom. „Všetko, čo váš druh o nás hovorí, je lož.“

            „Zbytočne plytváš slovami! Mi ťa nebudeme počúvať a nechceme od teba nič! Démon lenivosti! Nás nenalákaš na žiadne bohatstvo!“ Stano ho prebodol pohľadom.

            „To je nedorozumenie. Prišiel som do vášho sveta obchodovať, nič viac.“ Bránil sa démon.

            „Čo ak hovorí pravdu?“ Zašepkala Natália, nevedno prečo. „Čo ak sa chce odtiaľto dostať rovnako ako my a nechce nám ublížiť? Veď sa naňho pozri, keby chcel, už by nás zabil.“ Jemne pokývala hlavou smerom k démonovi.

            „Je ranený.“ Uškrnul sa Stano. „Pozri sa na jeho ruku. Zrejme pri prvom útoku narazil na niečo sväté, a to ho zranilo. Preto neútočí. Bojí sa.“

            „Pozrite, ja tu nechcem byť, vy tu nechcete byť, tak sa nejako dohodnime. Sme predsa rozumné bytosti.“ Naliehal démon, no dostalo sa mu len výstrelu z kuše. Démon sa zatackal a svoje mohutné telo ukryl za ruiny jednej z budov. „Čo blbnete!“ Kričal naštvane.

            „Nás nepresvedčíš! Nebudeme tvojimi otrokmi a nezapredáme svoje duše!“ Kričal mu Stano naspäť.

            „Ja žiadne duše nechcem!“ Odfrkol podráždene. „Chcem len tú knihu a svoje skutočné telo, a potom aj vám pomôžem vrátiť sa späť do reality, a tento otravný deň skončí!“ Démon ešte chvíľu pokračoval, no Stano ho nepočúval. Vzal si výstroj, dal nabitú kušu Natálii a on sám sa vybral za démonom. Pomaly prekĺzol troskami, až sa dostal nad hlavu démona. „No tak! Veď chceme to isté!“

            „Tu máš!“ Stano vysypal tašku s hromadou sklenených fľaštičiek, ktoré obsahovali svätenú vodu. Tie sa roztrieštili o démonove rohy a lebku.

            „Doriti!“ Zanadával démon a pošúchal si hlavu. „Čo to robíš?“ Zahľadel sa na Stana. Jeho naštvaný výraz sa stretol so Stanovím zmäteným. Obaja na chvíľku stuhli, no démon sa spamätal skôr. Schytil Stana a zovrel ho v ruke. „A mám ťa, ty otravný fanatický kretén!“ Zvraštil čelo. „Vychádzam von.“ Vystrčil ruku, v ktorej sa mykal Stano.

            Natália chvíľku mlčala, no potom sklonila kušu a zakričala: „Dobre!“ Démon vyšiel spoza trosiek a priblížil sa až k Natálii.

            „Tak, teraz keď je tento fanatik zneškodnený, môžeme sa porozprávať!“ Démon držal Stana dosť pevne nato, aby nemohol vytiahnuť meč, no zároveň jemne natoľko, aby ho nerozmliaždil. „Už nemáme čas. Toto je posledný deň, keď sa to dá zvrátiť. Potom tu už zostaneme uväznení navždy! Preto by sme mali spolupracovať!“

            „S démonom lenivosti? Nikdy!“ Stano sa mykal, no nepomohlo mu to.

            „Nie som žiaden démon lenivosti!“ Odfrkol podráždený tvor. „Som len démon. Lepšie povedané, volám sa Belfegor. Tak ako mnoho ďalších, prišiel som do vášho sveta za obchodom. Žiadne duše ani iné sprostosti sme od vás nechceli. Mali sme záujem len o zlato, ktoré sa v našom svete používa ako komponent do rôznych prístrojov, rovnako, ako teraz vo vašom. Cestovali sme k vám, najskôr skrz portály. Tadiaľ sme vozili drahé kovy výmenou za naše tovary. Potom, keď boli obchody dojednané, používali sme cestovateľov. Takých, akým si aj ty.“ Zadíval sa na Natáliu. „Nepotrebovali sme fyzicky prísť do vášho sveta. Stačilo sa spojiť s cestovateľom a skrz neho ďalej obchodovať. Potom sa to ale celé zvrtlo.“ Pokrútil hlavou. „Prišli títo fanatici,“ zovrel Stana o čosi silnejšie. „A bolo po obchode!“ Zvraštil čelo.

            „Nepočúvaj ho! Je to démon a chce len jedno!“ Stano začal lapať po dychu, a tak démon uvoľnil trochu zovretie.

            „Keď je to, čo vravíš pravda, tak mi povedz, prečo vás začali obviňovať s obsadzovania ľudských tiel, a čo je toto za miesto?“ Natália držala v rukách sklonenú kušu, no palec mala neustále na spúšti.

            „Toto je svet, kde sme sa kedysi stretávali s cestovateľmi. Bol to raj aj keď tu ešte stále je pár miest, kde tento raj pretrváva. Tam sa s nami stále stretávajú čarodejnice a cestovatelia. Mimochodom oni mi pomohli nájsť vás, no takých miest je už veľmi málo. Ty si ich videla, nie?“ Zadíval sa na jej amulet. „Musela si tam prísť vo veľmi mladom veku.“ Natália neochotne prikývla. „Vieš, sú tu isté pravidla. Človek musí dosiahnuť istý vek a prejsť skúškami, aby mohol cestovať. Inak by sa z neho mohlo stať niečo iné.“ Ukázal na ruiny, v ktorých sa čosi pohlo. „Sú to duše, ktoré sem prišli príliš skoro a už sa nevedeli vrátiť. Duša je tak stratená a keďže ešte nedospela a nevyvinula sa v bežnom prostredí, stalo sa z nej niečo divné.“ Pokrútil hlavou a v tvári sa mu zračil zármutok.

            „A čo ten obchod?!“ Naštvane odfrkol Stano, ktorého už nebavilo byť bábikou v moci démona.

            „No viete, zlata začalo byť málo a ľudia boli chamtiví. Chceli od nás stále viac a viac nadprirodzenej moci, ktorá by mohla narušiť bežný chod prírody. Odmietli sme, a tak nás začali loviť. Použili moc, ktorú sme im dali, na vytvorenie týchto kníh. Mysleli si, že takto dokážu ovládnuť našu mágiu. Nevedeli ale, že my žiadnu mágiu neovládame. To, čo sme im predávali, bolo niečo ako voda. Kým ju pili, mali moc, no keď došla, tak sa aj moc jednoducho stratila.“ Démon sa zatváril jemne previnilo.

            „Takže ste ich podfúkli?“ Začudovala sa Natália.

            „S mágiou sa človek alebo démon musí narodiť. No ja som len obyčajný obchodník. Mojou úlohou bolo zjednať čo najlepšiu cenu.“ Pri týchto slovách vypol hrdo hruď.

            „Dobre,“ Natália sklonila kušu ešte nižšie. „Povedzme, že by som tomu uverila. Kde mám záruku, že si naozaj to, o čom hovoríš.“

            „Tvoja prababka bola čarodejnica. Povedala ti niekedy niečo zlé o démonoch?“ Bránil sa démon.

            „Nepovedala, no nepovedala ani nič dobré!“ Oponovala Natália.

            „Tak sa rozpamätaj na svet, ktorý si navštívila. Musela si v ňom stretnúť naše deti. Možno aj dospelého démona.“ Pokračoval v presviedčaní.

            „Boli tam fialové postavičky, ktoré len tak pobehovali po vetre.“

            „To sú démoni zo súmračných kopcov.“ Prikyvoval Belfegor.

            „No boli fialoví a malí, na rozdiel od teba!“ Natália zvraštila čelo.

            „No a? Veď aj tu máte rôzne rasy a rôzne farby pleti! Niektorí sú vysokí, iní zase nízki. Čo je na tom?“ Začudoval sa démon a Natália sa zamyslela nad ďalšou otázkou. „Trochu rýchlejšie slečna. Musíme dokončiť rituál ešte dnes. Inak tu uviazneme.“ Súril ju démon.

            „Prečo by sme tu uviazli? Veď svet sa predsa premení vždy o hodinu skôr a zobúdzame sa o štvrtej ráno. Ešte nám pár dní zostáva, než by sme sa zobudili priamo sem.“ Stano aj Natália sa zadívali na démona.

            „To ten amulet. Mal ti blokovať schopnosť prísť sem, a preto ťa drží o pár hodín v reálnom svete dlhšie, ako toto kúzlo, ktoré končí už dnes.“

            „Čo myslíš?“ Natália sa zadívala na Stana, ktorý sa už ani nebránil. „Ak by nás chcel zabiť, mohol by to urobiť. Teda aspoň teba.“

            „Neviem, učili nás, že démonovi nemáme veriť.“ Mykol plecami.

            „Tak ja ti pomôžem.“ Natália prikývla. „No, ak ma oklameš, tak si ma nepraj!“ Prebodla ho pohľadom a Belfegorovi akoby prešiel mráz po chrbte.

            Belfegor pustil Stana a spoločne sa dali do práce. Kniha si vyžadovala dokončiť rituál. Démon mal pri sebe koreň života, ktorý mu podľa jeho slov dali čarodejnice, ak by nemal čas vrátiť sa s knihou k ním. Našťastie, času bolo zatiaľ dosť. Belfegor ich teda vzal na čistinku plnú stromov s veľkým jazierkom uprostred. Pre Stana a Natáliu to bolo dokonalá príležitosť zabiť démona, keď sa viezli na jeho chrbte. Ani jeden z nich to ale neurobil.

            Hneď, ako pristál, pustili sa do rituálu. V tom čase tu bola len jedna čarodejnica. Predsa len bolo nedeľné dopoludnie, čo nebol ten správny čas na stretávku bosoriek. Mladé, asi dvadsaťročné dievča s blonďavými vlasmi, sa predstavilo ako Amélia. V skutočnosti vraj mala už niečo po osemdesiatke, no tu bol každý taký starý, na ako sa cítil.

            Rituál bol jednoduchý, no zdĺhavý. Jednotlivé formulky zabrali aj niekoľko minút, po ktorých prišla prísada a proces sa opakoval stále dookola. Zatiaľ čo Natália sledovala celý postup a kútikom oka nespúšťala démona z očí, Stano sa nevedel vynadívať na tento kúsok raja.

            „Musím uznať, že démoni vedia ako nalákať človeka.“ Skonštatoval Stano.

            „Mal si to tu vidieť v tých najlepších rokoch. To bol raj. Všade stovky démonov ale aj ľudí. Učili sme sa jeden od druhé, no nič netrvá večne.“ Povzdychol si Belfegor. „Mali sme dokonca spoločné plány, ako nájsť a prepojiť aj iné svety. Malo to tu slúžiť ako akési centrum diplomacie celého vesmíru. Po udalostiach na Zemi sa ale vláda zrejme rozhodla opustiť tento projekt alebo radšej začať odznovu.“ Belfegor neurčito pokýval rukou.

            „Ako je vlastne možné, že hovoríš našou rečou?“ Až teraz si Stano uvedomil, že texty v knihe boli napísané starým jazykom, no on hovoril plynule tým našim.

            „Uväznenie v knihe nie je veľmi príjemné. Nemôžeš sa hýbať, no aj tak vnímaš okolie a občas s ním vieš komunikovať. Proste som to odpozoroval.“ Milo sa usmial.

            „Netrvá to nejako dlho?“ Pridala sa Natália, ktorá sa nervózne dívala na hodinky. Do zmeny zostávala už len pol hodina.

            „Tým, že kúzlo prerušil tvoj amulet, je nutná oprava. To trvá dlho, no neboj drahá, už som takmer skončila.“ Odvetila Amélia, ktorá vhodila do kotla ďalšiu prísadu.

            „To zvládneme.“ Usmial sa démon. „A ak nie, tak rozbiješ amulet. Ja tu síce zostanem uväznený, no vy dvaja vypadnete z tejto slučky.“

            „Takže sme sa odtiaľ mohli dostať hneď na začiatku?“ Natália sa zadívala na amulet.

            „Mohli, no to by tu chudák zostal uväznený.“ Amélia premiešala zmes. „Amulet musí byť súčasťou kúzla, aby sa to zlomilo pre všetkých.“ Natiahla ruku a Natália jej podala amulet. „Pripravení?“ Zatiaľ čo Natália a Stano si neboli veľmi istí, z Belfegora sršala radosť. „Tak ideme na to!“ Párkrát premiešala zmes, vyslovila poslednú formulku a modrým kameňom rozdrvila kryštál v amulete. Ten sa zmenil na tekutinu, ktorá sa vliala do kotla. Obloha aj zem začali žiariť a svetlo sa neustále zosilňovalo. „Nezabudnite, vrátite sa presne o dvadsaťštyri hodín späť od doby, kedy sa amulet zacyklil. To znamená, že by mala byť sobota, štyri hodiny ráno. Ak to tak nebude, vyhľadajte ma na ulici Ametisovej, číslo 314, Žilina.“

            „Alebo sa stretneme na námestí v Ultirii, ak by sme skončili v mojom svete.“ Belfegor aj Amélia sa neisto usmiali. Potom ale svetlo zaplavilo celý svet a obaja zmizli.

            „Stano?“ Ozvalo sa v mobile.

            „Natália?“ Odpovedal jej hlas.

            „Takže to vyšlo?“ Zaradovala sa.

            „Zdá sa, že áno.“ Z mobilu sa ozývali tlmené zvuky televízie. „Vyzerá to na sobotu, tesne po štvrtej ráno.“ Stano sa nenápadne usmial.

            „Uf, som rada, že sa to skončilo.“ Vydýchla si Natália.

            „No nie tak celkom.“ Povzdychol si Stano. „Všetko, čo ma učili, bolo klamstvo. Okrem toho, náš veliteľ sa spolčil s démonom, aby zbohatol.“ Pokýval hlavou, čo Natália na druhej strane telefónu nemohla vidieť. „Navyše, teba budú považovať za bosorku.“

            „Nebudú,“ začul mľaskavý zvuk. Natália už čosi jedla. „Do obchodu som šla v sobotu pred obedom. Čiže ma nebudú mať na kamerách a navyše babkina kuchárka je prázdna, takže démon je preč. No možno by som ho mohla niekedy navštíviť.“ Rovnako ako Natália nevidela Stanovo pokývanie hlavou, tak on teraz nevidel, ako sa dívala na retiazku s rozbitým amuletom. „Ak chceš, mohla by som ťa tam niekedy vziať.“ Usmiala sa.

            „To by bolo super. No najskôr by som ťa rád pozval na obed. Čo tak dnes v reštaurácii U bažanta?“ Nastalo asi sekundové ticho, ktoré mu pripadalo ako celá večnosť. Dokonca si aj spomenul na Belfegora a na to, aké to asi muselo byť prežívať deň za dňom bez toho, aby sa mohol pohnúť. Zrejme to vnímal rovnako stresujúco ako Stano práve túto sekundu.

            „To znie skvele. Tak na obede U bažanta.“ Zložila telefón a dala sa do práce. Za osem hodín musela vyzerať tak dobre, ako sa len dalo. S úsmevom na perách mohla pokračovať vo svojom živote možno aj spoločne so Stanom.

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
 


Posledné fotografie





Štatistiky

Online: 2
Celkom: 55700
Mesiac: 3925
Deň: 104