Choď na obsah Choď na menu
 


Psyonik

end-time-g20092f13d_1920.jpg

article preview

„Ariana, poď sem.“ Kyro natiahol ruku a pomohol jej skrz previs. „Ukry sa tu.“ Mykol jej rukou, až takmer upustila ich syna.

„Dávaj pozor!“ Vyštekla a pritisla si Ukra k srdcu.

„Prepáč.“ Kyro prikývol. „No musíme sa ponáhľať.“ Ukázal na mohutný strom, ktorého korunu obopínala ľadová náruč. „Tam sa ukryješ.“ Ťahal ju za sebou. Hneď ako sa priblížili, Ariana s Ukrom sa ukryli pod stromom. „Odlákam ich.“ Kyro sa zadíval na cestu po ktorej prišli. Vedel, že im boli v pätách a musel ešte zamiesť stopy.

„Láska,“ Ariana sa dotkla jeho kovovej masky. To jediné ho delilo od smrti udusením sa. „Vráť sa mi.“ Pobozkala jeho žiariace sklenené krytky na očiach.

„Hneď ako bude vzduch čistý, bež na miesto stretnutia. Prievozník ťa vezme preč!“ Kyro pevne zovrel sekeru v jednej ruke a druhou jemne pohladil svojho syna. Jediného svojho druhu a veľmi nebezpečného pre všetkých.

Kyro sa rozbehol preč. Mal veľa práce a málo času. Zamätal jednu stopu za druhou až k previsu, kde pomohol Ariane. Odtiaľ už pokračoval iným smerom. Poskakujúci sem a tam aby vytvoril hromadu stôp, ktoré by zmiatli stopárov. V hlave mu pri tom behala jediná myšlienka. Chcel aby Ariana a Ukra prežili a dostali sa z tejto planéty.

„Len pokojne,“ Ariana si pritisla Ukra bližšie k hrudi aby ho ukľudnila. V diaľke už začula štekot stopárov a povely ich pánov. Ich rozkaz bol jasný! Dostihnúť zradkyňu, psyonika a ich nečisté dieťa.

Po niekoľkých minútach počula, ako prekonávajú previs, potom sa ale ich hlasy začali vzďaľovať. Kyrova návnada zabrala. Lovci sa vydali za ním. Ariana vykukla z poza previsu a skontrolovala, či je vzduch čistý. Hneď na to pokračovala čo jej len sily stačili do mesta duchov.

Prekonávala zľadovatené kamene ale aj ruiny menších dediniek, ktoré boli zničené len nedávno. Kedysi to tu bol raj. No dobre, možno nie až raj, no dalo sa tu žiť. Až do doby, keď vznikla mutácia. Náhodná a prirodzená. Posunula istú skupinu ľudí vyššie. Najskôr ich bolo len pár no po niekoľkých generáciach ich bolo dosť na toľko, aby si mohli založiť vlastné mestá a vládu. No ani to nebol dôvod, prečo týchto výnimočných ľudí, ktorých nazívali psyonici, mali vyvraždiť. Kde kto vytváral vlastnú vládu. No títo mali schopnosti. Najdesivejšou z nich bolo vytváranie ilúzii a nočných môr tak živích, že sa nedali odlíšiť od skutočnosti. Síce sa našlo len pár fanatikov, ktorý takéto niečo robili, no to stačilo bežným znevýhodneným ľuďom aby požadovali nápravu. Vznikol ARTTIK. Plyn, ktorý zamoril atmosfér. Neškodný pre bežných ľudí, no psyonika by do pár sekúnd omračil a do niekoľkých minút zabil. No hneď na to vznikli aj masky. Maska ich chránila, no zároveň blokovala ich schopnosti. Psyonici sa tak stali len menšinou bez práv, žijúcov v pustinách ich niekdajších mestách. Jedným z nich bolo aj mesto duchov. Ich psyonické schopnosti zmenili auru mesta. Aj teraz, po desaťročiach, stále žiarilo akoby okolo neho lietali duše mŕtvych, ktoré čakali na spoveď u psyonika.

„Neboj sa zlatko.“ Ariana bežala a utešovala dieťa. Mesto duchov už bolo len míľu pred ňou. Jeho jasná žiara menila noc na deň a roztápala všadeprítomný ľad zimy. Po chvíľke už utekala po lúke, posiatej kvetmi. Odrazu ale zaborila nohy do zeme a prudko zastala. Z ruín sa vynorili hliadky vlády s niekoľkými stopármi.

„Zradkyňa!“ Jeden z mužov ju prebodol pohľadom. „Nestačilo ti spustiť sa zo psyonikom, ty si mu porodila aj dieťa!“ Odfrkol pohrdavo a mykol hlavou na znak toho, aby ju obkľúčili. Ariana sa obzrela, zvažovala útek, no bola v nevýhode.

„Som v pasci.“ Pomyslela si tak hlasno, že jej komunikátor sa v zapätí aktivoval.

„Rozumiem,“ z druhej strany sa ozval Kyro. Ešte stále bol na žive a nemohol byť ďaleko.

„Mesto duchov, jedna míľa, východný vstup.“ Nemalo zmysel dodržiavať rádiové ticho, keď ju už našli.

„Dve minúty.“ Ozvalo sa stroho. „Použi môj darček.“ Ariana nahmatala kovovú nádobku pripevnenú na páse. Jemne poblikávala červeným svetlom. Zatlačila uzáver a nechala aby voňavý dym obklopil jej telo aj novorodenca.

„Čo teraz?“ Dym ju štípal v očiach, aj keď voňal za ružami.

„Len otvor oči. Bude to trochu nepríjemné no uvidíš ich duše.“ Ariana otvorila oči. Slzy jej začali stekať po líci no videla jasne žiariace postavy ale aj vlny plaču malého Ukra, ktoré sa šírilo okolím.

Ariana pokračovala dymom. Videla ich siluety a počula nadávky. Ich stopári zutekali preč no ich pánovia stále pátrali. Snažili sa ju nájsť v hustom dyme, no ona mala výhodu. Bola spojená so psyonikom pomocou komunikátoru. Ten prenášal jeho schopnosti priamo k nej aj keď len obmedzene. No stačilo to. Prešmykla sa blokádou a pokračovala ruinami niekdajšej pýchy psyonikov.

„Už som skoro na mieste.“ Ariana sa rozbehla k pripravenej transportnej lode.

„Stoj!“ Začula výkrik Kyra. Otočila sa a pri tom spomalila, no neskoro. Loď explodovala a výbuch ju zrazil k zemi. „Si v poriadku!“ Zacítila ako ňou niečo trasie. Otvorila oči a nad ňou sa skláňa Kyro v kovovej maske. V zápätí na to skontroloval svojho syna. „Poď, musíme ísť.

„Ale kam?“ Zaćudovala sa Ariana. „Loď je zničená.“ Posadila sa a v tvári sa jej objavilo zúfalstvo.

„Pravá loď je ukrytá.“ Nevidel síce jeho tvár no cítila jeho úsmev. „Tak poď.“ Pomohol jej vstať.

„Ani hnúť!“ Ozvalo sa odnikiaľ no v zápätí na to ich zasiahla dávka elektriny. Obaja vykríkli a padli k zemi. Malý Ukro vypadol z postroja a kotúľal sa po zemi v sprievode plaču. „Máme ich!“ Vojak pristúpil Arianu ťažkou nohou a zatlačil ju do zeme. Kyro bol na tom ešte horšie. Dvaja vojaci sa naňho vrhli a znemožnili mu pohyb.

„Láska,“ Ariana precedila cez zuby jediné slovo. Podatilo sa jej aj natiahnuť ruku, no hneď na to jej ďalšia noha zlomila prsty na jej konci.

„Rozsudok sa splodenie potomka, kríženca, znie smrť!“ Vyriekol veliteľ vojakov. „Popravu vykonať ihneď!“ Povedal ráznym tónom.

„Vstávaj štetka!“ Vojak ju zdrapil za vlasy a prudko mykol. V bolestiach a zo slzami na tvári sa zdvihla aspoň na kolena. Pred ňu sa postavil ďalší vojak a chystal svoju zbraň. Ariana naklonila hlavu. Videla ako jej lásku spútali a šmykom ťahali k nej. Po chvíli ho postavili na kolena vedľa nej.

„A čo s týmto?“ Vojak priniesol pred veliteľa dieťa. Držal ho za golier ako nejaké šteňa, ktoré nik nechce.

„Do výskumu!“ Zavelil. „Uvidíme, ci je imúnny voči ARTTIK.“ Vojak prikývol a pokračoval v ceste. Potom ale zastal a otočil sa k odsúdením, tak aby to aj dieťa vydela.

„Len sa pozeraj ty špina.“ Zašepkal dieťaťu do ucha. „Ty skončíš ešte horšie.“ To začula aj Ariana.

„Nie! Nechajte ho!“ Snažila sa vyskočiť na nohy a utekať za svojím synom, no v záptí na to pocítila silný úder do hlavy.

„Budú ťa rezať, skúmať a nakoniec pitvať. Máš sa na čo tešiť.“ Vojak neprestával a dieťa sa ešte viac rozplakalo, keď uvidelo svoju matku tvárou zaborenú do zeme.

„Pozor!“ Vykríkol jeden z vojakov a namieril zbraň do zničenej uličky.

„Čo sa deje?“ Veliteľ sa dožadoval vysvetlenia.

„Niečo som tam zazrel.“ Vojak si prezeral uličky keď v tom zavládlo absolútne ticho. Dieťa prestalo plakať. Jeho pohľad prenikal nie len telami ale aj dušami všetkých prítomných.

„Masku! Rýchlo!“ Vykríkol veliteľ a vojak držiaci nechcené šteňa nahmatal kovovú masku. Rýchlo mu ju nasadil na tvár.

„Tam!“ Vykríkol ďalší vojak. „Nie tam!“ Ukázal do inej uličky. „Niečo sa tu deje!“

Veliteľ sa zadíval na dieťa. Maska držala, nemohlo to byť ono aj keby náhodou malo schopnosti svojho otca. „Popravte ich a padáme!“ Vydal rozkaz no skôr ako sa ozvala streľba, prišli výkriky. Jeden za druhým padali vojaci k zemi. Žiaden výstrel, žiaden útok, len výkrik a náhla smrť.

„Čo sa stalo?“ Ariana sa prebrala. Zbadala svoje dieťa ako leží na tele mŕtveho vojaka spokojne, akoby si nechcené šteňa našlo pelech.

„Naše dieťa,“ koktal Kyro, „je vyvolené.“ Díval sa na svojho syna s hrdosťou. „Niektorý z nás sa vedeli rozprávať z duchmi, no on dokázal presvedčiť duchov tohto mesta aby mu pomohli. Doslova vytrhli duše vojakov z tiel a potom ich roztrhali. Bolo to nádherné.“ Pod kovovou maskou Kyra sa objavilo niekoľko sĺz. „Už nemusíme utekať. Môžeme to tu znovu vybudovať.“ Usmieval sa na svoju ženu s nádejou, že jeho ľud by mohol mať nové útočisko, aj keď ich už zostalo len pár.

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
 


Posledné fotografie





Štatistiky

Online: 2
Celkom: 60483
Mesiac: 3591
Deň: 108