Vyzeralo to ako zlý sen. Podarilo sa im oživiť čarodejnicu, no ani tá im nedokázala pomôcť. Zdalo sa, že Andarion bol jednoducho nezničiteľný. Ostala im iba hnedá sova, ktorá pôsobila akosi podráždene. Inak na tom nebola ani Sofia. Chcela vysadnúť na koňa, ale pri prvom pokuse pocítila slabosť v nohách a namiesto na sedle sa ocitla na zemi.

Nikolas k nej pribehol a chcel ju postaviť na nohy. „Kúzlo si vyberá svoju daň. Si slabá. Iba nedávno si prekonala smrť,“ vysvetlil pokojne.

„Nedotýkaj sa ma! Neverím, že si taký nezodpovedný hlupák a stvoril si tú príšeru!“ V Sofiiných očiach sa zjavili hromy-blesky.

Nikolas ju nechal, nech sa postaví sama. Pocítil však rozpaky: „Nevedel som, čo zapríčiním. Keby som len tušil...“

Sofia sa s vypätím všetkých síl posadila do sedla a kývla na sovu. Nemienila sa s ním viac rozprávať. Nikolas sa posadil na svojho koňa a vydali sa na cestu. Obaja v kútiku duše dúfali, že sa Dragomilin potomok nachádzal v Uhrovci.

Našťastie pre nich nešli ďaleko. Zastavili sa v podhradí. Nachádzal sa tam malý obchodík s vývesným štítom. Bolo na ňom napísané: Zázračná krajčírka. Nikolasovo srdce poskočilo, ak sa niekde nachádzal potomok dračej čarodejnice, tak to bolo iste na tomto mieste.

Sova ich poslušne čakala na vývesnom štít a keď opatrne otvorili dvere, vletela dovnútra. Stála tam žena s hrdzavými vlasmi, ktorá vystrašene zaštikútala, len čo zbadala sovu. „Otváram až o hodinu, zabudla som zamknúť dvere,“ povedala to obozretne.

Nikolas sa pozrel do jej hlbokých zelených očí a zazrel v nich Dragomilin  tieň. Usmial sa, mal pocit, že všetko bolo na tej správnej ceste. Sofii sa však jej strach nepozdával. Nevyzerala ako ich spojenec.

Slova sa ujal Nikolas: „Priviedla nás sem sova. Hľadáme potomka...“ Nestihol to dopovedať, pretože neznáma už zdvihla svoje ruky vysoko nad hlavu.

„Nech sa premení na žabu,“ zašepkala. Ale Sofia a Nikolas ju napriek tomu počuli celkom jasne.

Nestihli zareagovať, všetko sa zomlelo veľmi rýchlo a obaja čakali najhoršie. Avšak ako sa ukázalo Dragomilin potomok nezdedil jej šikovnosť. Z Nikolasa sa nestala žaba, akurát mu na čižmu spadol kus mokrého lekna. Jemné čľupnutie čarodejnicu znechutilo, zdalo sa, že hľadala únikovú cestu.

Sofii spadol kameň zo srdca. Opatrne sa vkradla k čarodejnici za pult. A kým tá opäť zdvihla ruky do výšky, Sofia ju trafila knihou kúziel po hlave. Našťastie ďalšie čary neprišli, iba čo sa čarodejnica zložila na zem.

„Nemusela si ju udrieť práve po hlave.“

Sofia nemala náladu na Nikolasove táranie. „Radšej sa mi poďakuj. Jej druhý pokus by bol možno úspešný, a teraz by si kvákal pri mojich nohách. A navyše, čo si mal v pláne ty? Uchlácholiť ju ako Annu?“ z jej slov sršala poriadna dávka sarkazmu.

„Ďakujem,“ Nikolas to povedal akýsi nesvoj.

Spoločne sa rozhodli čarodejnicu poviazať. Sofia zamkla jej malé krajčírstvo. Nenápadne si poprezerala figuríny zahalené do drahých šiat a vzdychla si. Už dávno nevyzerala ako žena. Kým Nikolas posadil čarodejnicu na stoličku, ona opatrne pohladila veľké kusy látok, ktoré našla zaprášené na policiach. Tie farby ju priam hypnotizovali. Zvažovala, že si nejaký kúsok vezme domov. Ale potom sa mala chuť rozosmiať, načo by jej to bolo, ona predsa nemala domov.

Kráčala po miestnosti ďalej až k polici s bylinkami. Bolo zvláštne vidieť niečo také v krajčírstve, avšak potom, čo videla za posledné dni, ju už nič neprekvapovalo. Na policiach stáli aj sklenené fľaštičky a farebné kamene. Nevedela prečo, ale vôňa jednej z byliniek ju nesmierne priťahovala. Priblížila sa k nej o čosi bližšie a mala pocit, že od radosti vyskočí z kože. Bol to iba malý nádych, no cítila sa nesmierne uvoľnene. Tak úžasne ako nikdy.

Zahľadela sa na Nikolasa a začala sa smiať. Nechápal, kde tá zas dala rozum. Mali tu dôležitú úlohu a ona sa z ničoho nič smiala tak čudne, až to začínalo byť podozrivé. Náhle sa zviezla na zem a po lícach jej tiekli slzy. Nikolas k nej pribehol a snažil sa ju postaviť na nohy.

„Čo sa to s tebou deje, dopekla?“

„Čo by sa asi tak dialo, ty hlupák? To nemôžem byť aspoň jeden deň v roku veselá a bláznivá. Som snáď iná ako ty? Ty si si užíval nekonečné dobrodružstvá v posteli so všetkými tými krásnymi ženami, a preto mám teraz trpieť aj ja? Kde je spravodlivosť? Mal by si si to vyžrať pekne všetko sám!“ pokračovala v hysterickom smiechu, Nikolas ju vôbec nespoznával a radšej mlčal. Snažil sa ju postaviť na nohy, no udrela ho do ramena.

„Nechaj ma, viem sa postaviť na nohy aj sama!“ Ledva sa o to pokúsila a už opäť sedela na zadku. Nikolas si uvedomil, že vyzerala, akoby prehýrila celú noc v krčme. Iba zmätene krútil hlavou, premýšľal, či ju neoslabila Dragomila, no ešte pred chvíľou vyzerala v poriadku. Možno to malo iba oneskorený účinok.

„Vieš, čo je na tom všetkom najhoršie?“

Nechcel byť na ňu zlý, cítil, že toho mala za všetky tie dni už naozaj dosť. A tak sa ju rozhodol vypočuť. Keď prikývol, Sofia zaštikútala. „Vždy, keď som s tebou, srdce mi ide vyskočiť z hrude. Ale prečo práve pri tebe? Si ten najhorší chlap, akého som kedy videla,“ posťažovala sa viac sebe ako jemu.

Opatrne si k nej kľakol a prikryl jej ústa dlaňou. Nechcel zneužiť situáciu a nebolo fér, aby si vyliala svoje srdce a povedala mu tie najtajnejšie myšlienky. Niečo mu na tom všetkom stále nesedelo. Pomaly sa postavil a pozrel sa na policu, pri ktorej ešte pred chvíľou stála Sofia. Pocítil sladkastú vôňu v nose, ktorá mu nebola pochuti.

Viac nepotreboval vidieť, rýchlo Sofiu postavil na nohy a šli k čarodejnici. „Prebudím ju ja. Ty, prosím ťa, ostaň ticho. Si celá pomotaná z tých bylín, ktoré si ovoňala,“ znel takmer nežne.

Sofia sa pomaly prestala smiať. Nikolas čarodejnicou mierne zatriasol a keď otvorila oči, hnedá sova zahúkala. Hrdzavá žena pôsobila vyľakane.

„Poslala nás za tebou dračia čarodejnica. Dragomila mi sľúbila, že ak budem niečo potrebovať, tak mi pomôže a jej sľub sa preniesol cez generácie bosoriek až na teba,“ vysvetlil.

Nikolas čakal vyhováranie sa a okľuky, no hrdzavá žena prikývla. „Ja viem. No zvolil si si nesprávny čas na pomoc. Moja stará mama sa nato pripravovala celé roky, vedela o tebe všetko, bola široko-ďaleko tou najmocnejšou strigou, ja som iba jej slabý odvar,“ znela podráždene.

Keď to Sofia počula, začala sa smiať ako bláznivá. Hrdzavá čarodejnica prekvapene zdvihla obočie a spýtala sa: „Čo sa jej stalo? Je snáď pomätená?“

„Nie, privoňala k nejakej z tvojich bylín, ktoré máš na polici a odvtedy hovorí veci, ktoré by si istotne najradšej nechala iba pre seba.“ Nikolas sa tváril mierne zahanbene, mal na ňu dávať väčší pozor.

Čarodejnica sa zamyslela, trvalo len chvíľku, kým pochopila, ktorá bije. „To musela byť achaemenis, vyrábam z nej sérum pravdy. Avšak nemala by účinkovať takto prehnane, pri nikom sa mi to nestalo,“ premýšľala nahlas.

„Sofia je slabá, nedávno zomrela,“ ledva to vyslovil a už si ju premeral tak dôkladne, akoby ju videl prvýkrát. Hneď potom prekvapene zdvihol obočie. Ešte donedávna si myslel, že ním pohŕdala, no teraz bolo všetko inak. Prechovávala k nemu city, pobavene sa usmial. Jeho rytierska česť mu nedovolila zneužiť situáciu, ešte pred chvíľou jej nedovolil pokračovať v chválospeve na svoju osobu, ale aj tak sa cítil pyšne ako taký páv.

Hrdzavá čarodejnica so sebou mykala, očividne sa jej nepáčilo, že bola poviazaná. Keď zistila, že uzly boli dostatočne silné, iba si vzdychla.

Nikolas sa na ňu zadíval. „Prečo si ma chcela premeniť na žabu?“

„Prečo asi? Keby si bol žaba, nemusela by som ti pomôcť s dýkou a hlavne by som sa nemusela postaviť Anne. Ale ako sa zdá, Dragomila na dračie čarodejnice uvalila kliatbu. Musíme ti pomôcť a dodržať jej sľub, preto som ťa nemohla premeniť.“

Nikolas prekvapilo, že toho tak veľa vedela. „Odkiaľ máš toľko informácií?“ spýtal sa.

Hrdzavá čarodejnica iba pregúľala oči. Mala pocit, že sa ocitla v tej najhoršej nočnej more. „Dragomila ťa musela mať naozaj rada, snažila sa o dýke zistiť čo najviac informácií, a tie potom odovzdala svojej dcére. Šírilo sa to z pokolenia na pokolenie. Povedala nám, že sa opäť vrátiš v devätnástom storočí. Len nám neodkázala, ktorý rok to bude. Kým moja stará mama ťa túžobne očakávala, ja som dúfala, že príde ďalšie storočie a naše cesty sa nikdy neskrížia,“ znela smutne.

Nikolas pocítil radosť. Prestal veriť na silu priateľstva, avšak teraz už chápal, že ho jeho milovaná Dragomila nenechala v štichu. Škoda len, že mu mala pomôcť práve táto neskúsená bosorka. Nepôsobila šikovne.

„Ako sa  vlastne voláš?“

„Agnes.“