Nevedel som čo robiť. Jej informácie mohli byť cenné, no taktiež si mohla vymýšľať. Zároveň v niečom hovorila pravdu. Mohla Orta varovať a plán by nevyšiel. Mala prístup minimálne k informáciám o mestách, kde mal Orto majáky. Ak by ho varovala, vedel by, že vieme o jeho útoku.

Čas sa mi krátil. Ostávala hodina, než mali odísť späť na Zem. Neplánoval som ju pustiť portálom len tak. Hodinky ju sledovali, no museli sme byť na rovnakej planéte, aby som vedel, kde je. Nemohol som ju sledovať nonstop. Vybral som sa teda zistiť viac.

Prvou zastávkou bol Galbot. Tarial možno vedela viac. Ponáhľal som sa, a tak nebol čas na zdvorilosti. Manyho a Tarial som akurát vyrušil pri maznaní. Našťastie ešte len začínali...

„Pardon,“ dal som si ruku pred oči.

„Čo tu chceš!“ odfrkla naštvaná Tarial a prehodila cez seba deku.

„Potrebujem vedieť všetko, čo vieš o Rakyto.“

„Kto je Rakyto? Je mi to nejaké povedomé,“ zamyslel sa Many.

„Rakyto bola Ortovou hlavnou špiónkou,“ Tarial vstala a šla si odpiť z drinku na stole. „Prečo sa na ňu pýtaš?“ prebodla ma pohľadom. „Aha,“ prikývla, „infiltrovala sa medzi vás, a ty si to zistil až teraz.“ Neochotne som prikývol. „Tak to si daj pozor. Ako hovoríte vy ľudia, nemôžeš jej veriť ani nos medzi očami.“

„Takže to, že chce azyl na Zemi a že vie, čo je pod Ortovou svätyňou, je lož?“ Tarial takmer zabehlo.

„Azyl?!“ rozkašľala sa. „No, možno hovorí pravdu a možno nie. Vždy bola svojhlavá a bola jednou z mála, ktorá mohla povedať Ortovi nie. Ak sa jej niečo zdalo pod jej úroveň, tak to jednoducho neurobila,“ premýšľala nahlas. „Možno hovorí pravdu, no pochybujem, že by jej stačil obyčajný život. Niekoho vzrušovalo utrpenie iných. Takým bol Núbio. Niekoho vzrušujú,“ usmiala sa na Manyho, „no iné veci. A ju vzrušovalo nebezpečenstvo. Avšak až tak dobre som ju nepoznala.“ Mykla plecami. „Väčšinou len z rozprávania iných a z pár stoviek našich krátkych stretnutí.“

„Takže tvoj názor?“

„Podľa mňa je šialená a prefíkaná. Možno chce to, čo tvrdí, no pochybujem, že sa s tým uspokojí.“

„A čo tie informácie. Môže vedieť, čo je pod svätyňou?“

„Neviem,“ pokrútila hlavou, „Orto bol v tomto dosť tajomný. Pochybujem, že niekto vedel o všetkom, čo tam ukrýval. No ak to niekto mohol odhaliť, tak ona. Už len pre jej schopnosti a proti vôli Orta.“

„Ďakujem,“ otočil som sa k dverám.

„Nabudúce aspoň zaklop!“ zakričala za mnou.

Zavrel som za sebou dvere a pokračoval. Ďalšou zastávkou bol Efesos. Položil som pár otázok Defirovi, no ten o nej nevedel ani toľko čo Tarial. Zhodli sa len na tom, že ak by niečo vedela o Ortovej svätyni, tak určite nie s jeho súhlasom. Defira však prekvapilo, že som sa na ňu pýtal. Netušil, že sa infiltrovala a myslel si, že padla na Yphete.

Vrátil som sa na Ortovu planétu. Tímy už stáli nastúpené pred plošinou. Anika prešľapovala z miesta na miesto o kúsok ďalej a nepríjemným pohľadom prebodávala Rakyto, stále prezlečenú za Améliu. Tá si ju vôbec nevšímala. Rozprávala sa s ostatnými a vyzeralo to, že sa dobre bavili. Prechádzal som okolo Aniky a podal som jej kúsok papiera. Potom som pokračoval k ostatným.

„Tak šťastnú cestu na Zem. Uvidíme sa tam,“ podal som ruku Áresovi a členom jeho tímu. Tí šli ako prví. Za nimi šiel Garm s tímom. Taktiež som im podal ruku. Potom prišla na rad Artemis. Tvárila sa nevrlo, no nakoniec sa zmierlivo usmiala a tiež sme si potriasli rukou. Keď sa blížila k portálu, zavolal som na ňu: „Artemis?“ Zastala aj s tímom za jej chrbtom. „Vážne skvelá práca,“ prikývol som. Pomaly som kráčal k portálu a keď prešla posledná z nich, prešiel som za nimi.

„Čo to je? Čo sa to tu deje?“ vykrikovala Artemis, keď zbadala, že je stále na Ortovej planéte. „To ty!“ vyštekla, keď ma zbadala. „Toto je ďalší tvoj vtip?!“

„Len pokojne!“ vystríhal som ju. V rukách sa mi objavili meče. Tri z nich ustúpili, no Amélia zostala na mieste.

„O čo tu ide?“ pomaly ťahala svoj luk spoza chrbta.

„Ide tu o jednu z vás.“ Vysvetlil som a planinou prešla vlna energia, ktorá narušovala ilúzie. „Rakyto?“ pozrel som sa na Améliu, ktorej ilúzia sa na niektorých miestach rozpadla.

„Čo to má byť?“ Artemis uskočila.

„Mirnilčanka?“ Anaris vytiahla dýky a Arawel svoj obrovský meč. „Čo sa to deje?“ Anaris si ju opatrne prezerala.

„Takže takto to bude?“ Rakyto sa uškrnula a zrušila ilúziu. V momente sa na jej hlave objavila prilba a v rukách dva krátke meče. Boli len o niečo dlhšie ako dýka.

„Bude to takto!“ zodvihol som meč oproti Rakyto. „Rozhodnú o tebe oni!“ Druhý meč som namieril k Artemis a ostatným. „No skôr, ako sa do toho pustíme, mali by ste o nej vedieť viac,“ vyrozprával som im to, ako sa dostala k nim aj všetko, čo som už vedel. Dal som si pozor nato, aby som neprezradil niečo, čo by odhalilo Tarial. Všetky informácie navyše som zviedol na Defira. Rakyto doplnila pár informácií, o ktorých som ani nevedel. Artemis a jej tím sa dostával do problémov počas vojny, pretože patrili k top tímom. Ukázalo sa, že Rakyto ich niekoľkokrát zachránila a naopak, oni zachránili ju. Aj keď to podľa jej slov nepotrebovala. Chcela len vidieť, či sú ochotní obetovať sa pre ňu. Bola to akási skúška vzájomnej dôvery.

„Takže, čo od nás chceš?“ Artemis mierila priamo na Rakyto, ale jej otázka smerovala ku mne.

„Nemôžem ju nechať len tak pobehovať po légii, no môže mať informácie o tom, čo je vo svätyni. Zároveň to možno myslí úprimne. Čo ak naozaj chce azyl?“

„Takže čo? Máme na ňu dávať pozor?“ spýtala sa a očami sledovala hrot šípu zacielený na Rakyto.

„Ak má informácie, prečo ich nepovie?“ namietala Arawel.

„Poviem ich a hneď ma zabijete alebo vyhostíte na Efesos!“ Rakyto si už počas vysvetľovania sadla na zem a meče zapichla vedľa seba. Očividne si nerobila nič zo zbraní, ktoré na ňu mierili.

„Tak nech povie aspoň niečo. Nech vieme, že to myslí vážne,“ pridala sa Anaris.

„Tak čo mám povedať?“ Rakyto položila prilbu vedľa seba a unavene zazívala.

„Aké plány mal Orto so svetmi, ktoré dobil?“ položil som otázku, na ktorú som poznal odpoveď.

„Plány?“ začudovala sa a potom sa začala smiať. „Tie vaše svety ho niky nezaujímali,“ mávla nad tým rukou. „Bral to len ako spestrenie svojho výskumu a nástroj pre pomstu. Pomsta bolo jediné, čo chcel. Mirnilčania mu zobrali všetko a on sa zato chcel pomstiť.“

„Hovorí pravdu,“ pozrel som sa na Artemis. „Z Mirnilu ho vyhnali. Snažil  sa urobiť prevrat, no porazili ho,“ otočil som sa späť k Rakyto. „Ako chcel dosiahnuť svoju pomstu?“

„Aaa,“ pokývala na mňa prstom, „informácie sú cenné.“

„Tak je to na vás!“ pozrel som sa späť na Artemis. „Na ruke má hodinky, ktoré sledujú viac ako len jej polohu. Ak sa o niečo pokúsi, budete to vedieť,“ ledva som vyslovil a už som im preposlal sledovací program.

„Tak hlasujeme,“ zavelila Artemis. „Kto je za, aby s nami naďalej trénovala, nech dvihne ruku.“

Jedna po druhej, všetky tri zodvihli ruku.

„Tak vstaň!“ Artemis odložila luk a pomohla Rakyto na nohy. „No povieš nám všetko, čo vieš!“

„Poviem, ale nie hneď.“ vycerila zašpicatené zuby. „Dajme tomu, že raz za čas vám poviem niečo, čo ste istotne nevedeli,“ vyškierala sa ďalej.

„Ak by niečo vyviedla, nepokúšaj sa ju zastaviť sama!“ zašepkal som skrz virten priamo Artemis.

„Máš šancu dokázať svoju lojalitu. A ak sa pokúsiš o niečo zlé, zastavíme ťa!“ Artemis ma počula, no hovorila k Rakyto, a pritom jej venovala vlastný zlovestný pohľad. „Naši vedci si zgustnú, až sa budú môcť pozrieť nato, čo sa ukrýva v tvojej hlave!“

„Arti, Arti, tá tvoja guráž je zaujímavá,“ Rakyto ju potľapkala po ramene.

„Artemis!“ odfrkla jej.

„Veď sa trochu uvoľni. Vojna skončila, Orto je preč, je čas si trochu užiť,“ Rakyto sa lenivo ponaťahovala. „Teraz, keď už viete, čo som zač, rada by som si užila váš svet bez pretvárky.“

„To zatiaľ vynecháš! Pochybujem, že by ostatní boli takí zdvorilí ako Artemis. Ak by videli Mirnilčanku, ktorá niekoľko mesiacov predstierala, že je niekto iný, nedopadlo by to dobre,“ pohľadom som zastavil rozbehnutú Rakyto. „Vieme to len my, a tak to aj zostane.“

Všetci okrem Rakyto prikývli.

„A čo to malé otravné mláďa?“ Rakyto pretočila oči.

„Anika to nikomu nepovie. Na ňu dám pozor ja.“

Rakyto prikývla, a tak som im otvoril portál na Nuxis. Pred tým, ako odišli, som im povedal kryciu verziu. Áresov a Garmov tím šli na prestupný bod. Ak by sa Artemis pýtali, čo sa stalo, tak im mala povedať, že som sa pomýlil. Poslal som ich na prestupný bod a keď som to zistil, boli už na druhej strane. Preto som vypol portál a otvoril ho znovu na Nuxis. Nejako tak sa to aj stalo. Pretože keď odchádzala Artemis, zavolal som ňu a keď sa otočila, pred portálom som otvoril druhý, ktorým sa dostali len na planinu na Ortovej planéte.

Tesne pred odchodom, som ešte na Rakyto zavesil jedno z ARD, len pre istotu. Nebolo utajené, no Rakyto to nevadilo. Vyzerala udivene z malého osobného robota. Keď boli preč, vrátil som sa na základňu. Tam už čakala Anika.

„Zabudol si na mňa! To že som malá, neznamená, že som neviditeľná! Kde je môj portál na Nuxis?!“ vybehla na mňa.

„Zelená škorica stroskotala na modrom človeku zahalenom v bordovej šupke od banánu.“

Anika sa na chvíľu zamyslela. Potom ale v rýchlosti vytiahla papierik a v duchu si ho čítala. „Čo bolo to posledné?“ zadívala sa na mňa.

„V bordovej šupke od banánu,“ zopakoval som.

„To je šupka?“ začudovala sa. „Ty nevieš písať? Veď to vyzerá ako šunka!“ ukázala mi papierik.

„To je jasné P a nie N!“ vytrhol som jej papier z rúk. Mala pravdu. P vyzeralo tak trochu ako N. „Dávalo ti zmysel niečo ako bordová šunka od banánu?“ začudoval som sa.

„Celé to heslo mi nedávalo zmysel,“ pokrútila hlavou.

„To je predsa zmysel hesla. Ak by ma Rakyto zabila a hrala sa na mňa, nemala by šancu odpovedať na tvoju otázku týmto heslom.“

„To súhlasím, ale nestačilo len niečo ako ružový delfín? Rýchle a jasné,“ vytrhla mi papier.

„Čo s tým chceš robiť?“

„Nechám si ho pre prípad núdze!“ Poctivo ho zložila a uložila do mešca. „Ako sa to vyriešilo?“

„Artemis a ostatní ju budú sledovať. Dali jej šancu, takže uvidíme.“ mykol som plecom.

„Mám z nej husiu kožu,“ Aniku striaslo.

„To aj ja, no robia to tie špicaté zuby a krvavo červené oči. Ak si ich odmyslíš, vyzerá celkom milo.“

„Brrr,“ znovu ju striaslo. „Nie sú to len oči a zuby. Čo tie veci na hlave? Prečo to vyzerá ako mäkké rohy? Som radšej, keď ich majú vyčesané do drdola a nie len tak voľne. Hompáľali sa jej všade od tváre až po hruď. Brrr!“

„Radšej už bež! Keby sa ťa niekto pýtal, zdržal som ťa, pretože si dostala domáce úlohy.“ Otvoril som jej portál na Nuxis. Rozlúčili sme sa a Anika, teda už Lynx s mečom na chrbte, vyrývala ďalšiu ryhu do zeme pri ceste k portálu. „A nešpehuj ju!“ prikázal som, ale ona sa len neurčito usmiala.

Vrátil som sa do svojho domčeku. Bol som uťahaný. Sadol som si do kresla a premýšľal. Už Ayra mi povedala, že Orto túžil po pomste. Chcel na to použiť zotročené armády? Pochyboval som. Proti Mirnilčanom by nemali veľké šance. „Ako ich chcel poraziť?“ povedal som nahlas. V tom mi svitlo. Zalovil som v mešci a vybral list od Esir. Úplne som naň zabudol. Rozbalil som obálku a vybral kus tvrdého papiera preloženého na polovicu. Na ňom sa po chvíli objavilo napísané rittioro, ktoré sa zrazu zmenilo na prispôsobujem. Potom sa zobrazila požiadavka: Potvrďte totožnosť priložením virtenu. Priložil som teda ruku s virtenom k papieru. Objavilo sa: Identita potvrdená. Vtedy sa ukázal úhľadne napísaný text. Cudzie slová sa menili hneď, ako sa zobrazili, na známe slová. Počkal som, až sa načítal celý list a začal som čítať.

Odosielateľ: Veliteľka Esir

Prijímateľ: Prízrak

Požiadavka na autorizáciu: Áno

Text: Prízrak, zaskočil si ma, keď si priniesol Ortovo srdce. Pochybovala som, že by sa ti to podarilo, no ty si dokázal to, čo sa mne nepodarilo. Preto ti chcem takouto formou oficiálne poďakovať. Moja dcéra, ktorú Orto zajal, mučil a zabil, teraz môže odpočívať v pokoji. Ja sama som sa ju dlhé roky snažila nájsť alebo aspoň pomstiť, no neúspešne. Vzdala som to a myslela si, že Orta už dávno zožrali červy na nejakej pustej planéte. Preto ti veľmi pekne ďakujem. Zároveň dodržím svoje slovo. Ak budeš niečo potrebovať, som ti k službám. S pozdravom Esir.