Služba na Ortovej planéte sa pomaly končila. Keď som bol na Mirnile, nočné mory sa stratili, no tu za mnou znovu prišli, a to každú noc. Zostávalo mi už len pár dní služby a potom mal prísť Igor a vystriedať ma.

Tímy, ktoré tu trénovali, odchádzali o niečo skôr ako ja. Blížili sa Vianoce, a tak dnes ukončili svoj tréning, aby stihli prísť domov aspoň deň vopred. Mali odísť o dve hodiny, no predtým som musel ešte čosi dokončiť. Zavolal som si k sebe Aniku.

„Splnila si úlohu?“

Natešene prikývla.

„Takže?“ popohnal som ju gestom.

„Lynx, budem sa volať Lynx,“ pyšne vypla hruď.

„Si si istá?“ začudoval som sa. „Prečo chceš byť rys? Veď nevyzeráš ako veľká mačka a ani tvoje pohyby či správanie sa mi k tomuto menu nehodia.“

„Nie je to Lynx ako rys, ale Lynx ako súhvezdie na nočnej oblohe,“ zvraštila čelo. Prekrížil som ruky a čakal vysvetlenie. Anika to pochopila a pokračovala. „Súhvezdie Lynx patrí medzi nové, moderné súhvezdia. Malo vyplniť medzeru medzi starými, antickými súhvezdiami.“

„Vieš čo je antická civilizácia?“

„Nie,“ mávla rukou, „to nie je dôležité.“ Uškrnula sa: „Dôležité je to, že patrím do novej generácie hviezd, ktoré vás jedného dňa nahradia.“

„Fuuu, niekto si tu verí,“ pokrútil som hlavou, „ale ako chceš. Každý si môže vybrať také meno, aké sám chce. No ak chceš nahradiť mňa, Karmín či Andromedu, mala by si urobiť niečo s tou ozrutou na chrbte.“ Ukázal som na jej meč. Bol väčší ako ona, a tak všade, kam kráčala, zanechala za sebou jemnú ryhu v pieskovej zemi. „Aj teraz mi škriabeš podlahu.“

„Veď ja doňho dorastiem,“ prekrížila si ruky na hrudi, „navyše, keď si chcem oddýchnuť, tak sa len opriem a je to!“ Prehla sa dozadu a meč sa zaboril do podlahy.

„Len aby si doňho stihla dorásť!“ Pod jej nohami sa vytvoril neviditeľný výťah, ktorý ju nadniesol tak, aby mi neškriabala podlahu. „Prešiel som si tvoje záznamy z tréningov. Bolo jedno, či som ťa trénoval ja alebo Joro-Gumo, všade si mala jednu veľkú slabinu. Súperom si sa nemohla rovnať tvárou v tvár a podľa mňa to nebolo vekom. Tvoja zbraň ti je proste priveľká.“ Chcela niečo povedať, no zastavil som ju. „Pokojne trénuj aj s tým mečom, no skús nájsť niečo, čo ti nebude zavadzať, kým si ešte malá.“

„Dobre,“ odfrkla urazene, „môžem ísť?“

„Ešte nie,“ spojil som sa virtenom s Améliou, „Amélia, môžeš prísť na moment ku mne? Počkám.“ Prerušil som spojenie. „Vrátite sa na Zem,“ pozrel som sa na Aniku. „Nechcem, aby tvoje sliedenie pokračovalo. Nenašla si žiaden dôkaz, a tak to ukončíme tu a teraz.“

Behom chvíľky sa ozvalo klopanie. „To bolo rýchle,“ začudoval som sa, „ďalej.“ Dvere sa otvorili a do izby nakukla Amélia. „Len poď dnu a zavri za sebou,“ mávol som na ňu.

„Čo sa deje?“ vošla dnu.

„Ale nič, len ak si spomínaš na prvý scenár. Vymyslel som si, že si mirnilský špeh a Anika,“ v tom sa na mňa Anika škaredo pozrela. Chvíľku mi trvalo, než som zistil prečo. „Pardon! Lynx, lepšie?“ spýtal som sa a ona prikývla. „Takže Lynx vzala tento výmysel vážne. Celý čas ťa nenápadne sledovala, čo som považoval za dobrý tréning do budúcna. Dúfam, že sa neurazíš.“ Amélia pomlčala. Vyzerala zmätene. „Teraz sa vraciate na Zem a nechcem, aby to pokračovalo aj tam. Predsa len, každý má právo na súkromie.“

„Čože? Ona ma vážne sledovala?“ vykríkla Amélia. „Ako si si to mohla dovoliť!“

„Len pokojne,“ postavil som sa medzi nich, „mala podozrenie, a tak to urobila. Myslím, že každý by to urobil.“ Zmierlivo som zodvihol ruky. „No ako som povedal. Dnes to končí!“

„To je všetko?“ zvraštila čelo a vyzerala, že každú chvíľu vybuchne.

„Kiežby,“ pokrútil som hlavou, „Lynx je veľmi tvrdohlavá, a tak, aby som mal istotu, že ťa nebude sledovať, vyvrátime jej obvinenie.“ Sústredil som sa a izbou prešla silná vlna energie, ktorá odhaľovala ilúzie a podvody. „Vidíš Lynx, je to...Mirnilčanka?“ ledva som to povedal a už som vyvalil oči. Jej tvár a brnenie pretkali rôzne veľké kusy narušenej ilúzie. V tých kúskoch bolo jasne vidieť fialovo ružovú tvár Mirnilčanky.

„Ha!“ Anika preskočila predo mňa. „Ja som to vravela!“

Chytil som ju za rameno a potiahol ju za mňa. Vytiahol som meč a namieril ho na Mirnilčanku.

„Kto si a kde je Amélia?“ Okolo tela sa mi rozhoreli plamene.

„Ach,“ povzdychla si Mirnilčanka a zrušila ilúziu, „volám sa Rakyto a Amélia je dávno mŕtva.“ Povedala pokojným tónom.

„Rakyto, Rakyto,“ opakoval som si. To meno mi bolo povedomé, potom mi to svitlo. V Ayrinej databáze som sa dozvedel o dvadsiatich ôsmych silných mágoch. Rakyto patrila medzi tých dvoch, ktorí nemali žiadnu fotku. „Nemala by si byť chlap?“ Myslel som si, že Rakyto bolo mužské meno.

„No dovoľ!“ ohrnula nos.

„Lynx, nevystŕkaj hlavu!“ prísne som sa na ňu pozrel a ona pochopila. S touto Mirnilčankou si nebolo radno zahrávať. Vôbec som netušil čo vedela. „Prečo si tu! A nevynechaj ani kúsok!“ Zbroj začala žiariť farbami.

„Len sa upokoj,“ prešla miestnosťou a posadila sa na stoličku, „ak by som ťa chcela zabiť, už by som to urobila.“ Vzala z misy jablko a odhryzla z neho. Vtedy som zbadal jej zašpicatené zuby a krvavo červené oči. Vyzerala ako stelesnenie diabla. Chladného a pokojného diabla, ktorý akoby vedel, že má navrch nielen v sile, ale aj v informáciách.

„Tak čo sa stalo? Prečo si tu?“ stále som na ňu mieril mečom a druhou rukou som držal Aniku, aby stála za mnou.

„Vieš,“ vyložila si nohy s ťažkými čižmami na stôl, „celkom sa mi tu páči.“ Uškrnula sa. „Ako nie práve tu! Toto miesto je odporné! Ale Zem, Nuxis, Rolton, pekné planéty. A Ova? Klobúk dole,“ prikývla, „nečakala som, že by tá planéta prežila.“

„Prejdi k veci!“

„Ty si ale nervózny!“ odfrkla si. „Tak dobre! Pamätáš si, ako ste zaútočili na Yphete?“ Nereagoval som. „Tak vtedy umrela Amélia aj celý jej tím, teda okrem toho rýchleho, ako sa to volal?“ spýtala sa pokojne.

„Nitro,“ odvetil som chladne. Nitro nám pomáhal pri organizovaní ešte na Zemi. Viedol útok na mesto, no neuspel. Dvaja členovia jeho tímu prežili aj keď Améliu sme našli, až keď sa Mirnilčania o pár dní nato stiahli. Bola pod troskami. Nitra to vzalo a skončil s armádou. Odhodil virten a vrátil sa domov.

„Už ti svitá čo?“ akoby vedela, nad čím uvažujem. „Vtedy ten váš Nitro ušiel a nechal ich napospas. Neviem ti povedať, kto presne ich zabil. Ja som tam prišla, až keď bolo po všetkom. Orta tento útok prekvapil, a tak ma poslal sem. Mala som sa premeniť na Améliu a hrať to. No a čo k tomu dodať, šlo mi to.“ usmiala sa.

„Prečo až vtedy? Prečo ťa neposlal skôr, keď sa vieš takto maskovať?“

„Je vidieť, že si ešte mladý,“ pokrútila hlavou, „keby si žil tak dlho ako ja, vedel by si, že ani najlepšia ilúzia neukryje auru. Takí, ako Karmínový úsvit, by si hneď všimli, že je niečo v neporiadku. Amélia mala ale rovnakú auru ako ja. Škoda jej.“ Zlovestne sa uškrnula. „Mohla to dotiahnuť ďaleko, ak by nebola slabá.“

„Ty mrcha! Ja ťa zabijem!“ vyštekla Anika a rozbehla sa na ňu. Chytil som ju a zastrčil späť za mňa.

„Ta malá má ale guráž,“ usmiala sa Rakyto. „Eee,“ pokrútila prstom, keď som sa k nej priblížil mečom. „To by som nerobila.“

„Daj mi jeden dôvod!“

„Dám ti ich hneď niekoľko!“ vstala a špičkou prsta sa oprela o môj meč. „Po prvé nemáš na svojej strane moment prekvapenia. Prunla, Núbia, Gália a ďalších si zabil buď náhodou alebo tak, že si ich prekvapil. Ja ale taká ľahkovážna nie som.“

Posunul som meč o máličko bližšie a z prstu jej vyšiel jemný pramienok fialovej krvi. „Pa druhé, bola som Ortovou pobočníčkou. Moje informácie sú cenné. Myslím, že dosť cenné na to, aby si ma nezabil,“ zazubila sa.

„Aké informácie?“

„Jedno po druhom! Informácie ma držia v bezpečí, a tak sa ich len tak nevzdám!“

„Tak čo chceš?“

„Azyl!“ dala preč prst z čepele a znovu si sadla. „Mohla som Ortovi povedať čo chystáte. Síce som nevedela všetko, no aj s tým málom, čo som vedela, by som mohla tvoj plán zastaviť. No neurobila som to. Nechaj ma tu žiť a ja sa budem ďalej tváriť, že som Amélia.“

„Prečo by si to robila?“

„Už som ti povedala, vaše svety sú pekné a je to lepšie ako žiť niekde v zahrabaní na samom konci galaxie s ostatnými chudákmi, ktorí sa vzdali.“

Zamyslel som sa.

„Nehovorte, že nad tým uvažujete.“ vykukla Anika. Nechcel som jej nič vysvetľovať a tak som ju zatlačil späť. „Nie, to nemôžte!“ vyšmykla sa. „Je to Mirnilčanka! Ktovie, čo v skutočnosti plánuje.“

„Roztomilé šteňa. Ňu, ňu, ňu,“ provokovala Aniku, „vidíš, už som si zvykla aj na vaše gestá a slovník.“

„Ako si to predstavuješ?“ nepatrne som sklonil zbraň.

„Tak, ako som povedala. Budem si tu žiť ďalej a nikomu nebudem zavadzať. Ak chceš, odídem z légie a budem sa len tak túlať po svete. Výmenou za to ti odpoviem nato, čo budem vedieť.“

„Čo je pod jeho svätyňou.“

„Ts, ts, ts,“ pokrútila prstom, „to je veľmi cenná informácia. Ak by som ti to prezradila hneď teraz, zabil by si ma.“

„Tak čo?“ znovu som podvihol meč.

„Urobíme to takto. Necháš ma dokázať, že som lojálna, potom ti poviem všetko a ja budem môcť začať nový život,“ vstala, „rozhodni sa ale rýchlo!“ Chystala sa odísť.

„Zostaneš v légii,“  povedal som a ona zastala pri dverách. „Budem ťa mať na očiach neustále,“ vybral som z mešca hodinky, ktoré som predtým dal Henrymu. „Nasaď si ich!“ Znechutene si ich prezrela. „Budú ťa monitorovať. Ak sa pokúsiš oblafnúť ich ilúziou, zdrhnúť alebo ak vkročíš tam, kde nemáš čo robiť, ukončím to!“

„Dohodnuté,“ nasadila si ich. Obnovila ilúziu a odišla preč.

„To nemôžete myslieť vážne!“ vykríkla Anika. „To ju len tak necháte ísť?“

„Neodišla len tak,“ posadil som sa, „pokiaľ vie, čo je pod svätyňou, musíme to zistiť.“

„A čo ak si to vymyslela? Čo ak len niečo kuje a my nato škaredo doplatíme?“ rozčuľovala sa.

„Je sama. Čo by mohla urobiť?“ povzdychol som si.

„Tak mi dovoľte sledovať ju.“

„To nie,“ pokýval som hlavou. „Dá si na teba pozor. Nemal som jej hovoriť, že si ju sledovala. No neveril som, že by nám takto niekto prekĺzol.“

„Tak čo budeme robiť?“

„Ty sa vrátiš na Zem. Budeš ďalej pokračovať v tréningu. Ja zatiaľ niečo vymyslím.“ Anika ešte chvíľu namietala, no keď videla, že neuspeje, tak naštvane odkráčala preč. Keď bola preč, zodvihol som meč. Na špičke sa stále nachádzala trocha krvi. „Teba si odložím, pre každý prípad,“ šepol som. Preniesol som krv do skúmavky a obalil ju ochranným kúzlom. Zostala čerstvá tak dlho, ako som len potreboval.