„Nikdy som si nepomyslel, že budem rád, že ťa vidím,“ privítal som Igora s otvorenou náručou. „Ale ti to tam cengá.“

„Ešte ťa to neprešlo?“ odfrkol Igor.

„Čo také?“ vystískal som ho. Bol o dobrú hlavu vyšší ako ja, no keď zbadal, čo robím, stuhol ako kameň.

„Ako môže mať decko ako ty takú moc?!“ odstrčil ma a napravil si brnenie.

„Ktovie?“ mykol som plecami. „Možno má Boh zmysel pre humor a len skúša, čo sa stane.“

„No mal by si dospieť!“

„Tak ako ty?“ ukázal som na jeho mešec, v ktorom cengali sklenené fľaše.

„Rob si srandu! Myslíš, že ma baví vláčiť so sebou všetky tie mágie uzavreté vo vode a alkohole?!“ zamračil sa.

„To ich nosíš až tak veľa?“ začudoval som sa.

„Spolu takmer dvesto fliaš a ďalšia stovka prázdnych a pár, ehm, súkromných,“ ponoril ruku do mešca a vytiahol z nej tridsaťročnú whisky.

„Čo s tým všetci máte? Whisky je to najhnusnejšie, čo som kedy pil!“ pokrútil som hlavou.

„To je pitie pre dospelých! Nie pre detičky!“ schoval vzácnu fľašu a venoval mi úškľabok.

„Tak si to tu uži! Ty dospelák!“ chystal som sa vypadnúť z tejto planéty niekam ďaleko. Konečne som si chcel pospať bez nočných môr.

„Nie tak rýchlo!“ zastavil ma. „Tu máš,“ podal mi list. „Je od Ironhanda. Požiadal ma aby som ti ho dal. Nejaká Roltonka Oli by ti chcela poďakovať osobne,“ mávol rukou.

„Ty čítaš listy pre mňa?“ otvoril som pokrčený list. Bol na ňom aj fľak od niečoho páchnuceho.

„Je to len list a Ironhand mi aj tak, povedal čo tam je.“

„Dosť neslušné!“ otvoril som portál a vypadol z tejto planéty.

Ironhand spravoval Rolton. Zdržiaval sa tam od konca vojny. Bola to skvelá planéta na rozdiel od tej Ortovej. Preto sa ani neponáhľal na Zem. Mal tam pokoj a všade bola mágia. Jeho pôsobenie sa malo už čoskoro skončiť. Roltonci pôsobili vyrovanene a do mesiaca mali nastať voľby. Tie by vytvorili novú vládu. Roltonci sa chceli vrátiť k situácii pred vojnou. Na Roltone sa nachádzalo mnoho klanov, ktoré spravovali dané územie. Každý klan mal svojho zvoleného vodcu, z ktorých sa následne vybral jeden hlavný. Spory riešili dohodou a kompromismi, o ktorých rozhodovali vybraní vodcovia klanov a hlavný vodca mal rozhodnúť najmä v prípade remízy.

Do mesiaca mali mať Roltonci novú vládu a Ironhand sa mal vrátiť na Zem. Avšak stále mala fungovať humanitárna pomoc. Chcelo to čas, kým sa Roltonci mohli stať sebestačnými vo výrobe základných potravín. To bol jediný väčší problém. Dokonca aj podrobení Roltonci, o ktorých sme mysleli, že budú robiť problémy, pôsobili celkom pokojne. Ukázalo sa, že staršie deti potajme učili mladšie pravdu a keď boli ovládnutí Mirnilčanmi, mladšie deti im naplno uverili. Deti vyrástli, a to isté učili zase mladších, a takto šlo dookola.

Pristál som v roltonskom hlavnom meste. Zatiaľ nenieslo žiaden názov. Mali o ňom rozhodnúť zvolení kmeňoví náčelníci po voľbách. Ich mestá mali svoje čaro. Príroda ostávala na prvom mieste, a tak boli mestá plné zelene. Domy sa nachádzali len tam, kde nerástol strom. Zrúbať nejaký strom kvôli domu nebolo možné. Dokonca aj snemovňa náčelníkov sa tomu prispôsobila. Veľká kamenná budova vyrástla okolo stromov a získala tak náhodný tvar. Aj uprostred budovy sa našli miesta, kde vyrastali stromy, nad ktorými sa týčila sklenená strecha. Dala sa otvárať, a tak sa v teplom počasí po budove rozlieval príjemný prievan.

Prešiel som niekoľkými chodbami. Stretával som Roltoncov, ktorí sa jemne uklonili alebo prikývli, keď som šiel okolo. Dorazil som na koniec chodby, kde stálo točité kamenné schodisko. Na jeho vrcholku bola Ironhandova kancelária. Mala oválny tvar a bola celá zo skla. To namaľovali tak, že pripomínalo korunu stromu a točité schodisko zase kmeň.

„Vidím, že niekto si tu žije na vysokej nohe.“ V kancelárii sa nachádzal ťažký drevený nábytok. To bola asi jedna z mála výnimiek, kedy Roltonci smeli zrúbať strom. Okrem toho som si všimol niekoľko čalúnených kresiel a gauč. Ironhand sedel za mohutným stolom a vychutnával si výhľad na okolie.

„Ježiši!“ vykríkol, keď ma začul. „Nemôžeš zaklopať?“ snažil sa udržať v kresle.

„Veď tu nemáš dvere,“ rozhliadol som sa po miestnosti. Bolo tu len schodisko bez dverí.

„Ach prepáč,“ postavil sa a podal mi ruku. „Roltonci neuznávajú dvere v úradných budovách. Vraj tak ich zástupcovia nebudú môcť nič tajiť,“ ukázal na kreslo. „Posaď sa.“

„Ďakujem, ale nie. Chcem si oddýchnuť ďaleko od Ortovej planéty.“

„Chápem,“ prikývol, „počul som, že je to tam desivé a asi najhoršie cez Vianoce, keď každý trávi svoj voľný čas s rodinou.“

„Radšej prejdime k veci,“ nechcel som jemu ani nikomu inému povedať, že Vianoce tam so mnou strávila ja Nia. „Kde nájdem Oli?“

„Bude niekde,“ zobrazil mapu a premýšľal. „Myslím že tu,“ ukázal tak tristo kilometrov juhovýchodne. Rozlúčili sme sa a letel som k približným súradniciam. Oli som nenašiel, no neďaleko bola osada. Pristál som teda tam a odnikiaľ vybehlo chlpaté zviera. Jeho srsť začala žiariť farbami.

„Ahoj kamoško,“ pohladil som ho. „Kde máš pani?“ Sotva som to doriekol a zbadal som ju. Vyšla z domu. Hnedé vlasy mala v dvoch vrkočoch po stranách hlavy. Svetlobelasá tvár sa usmievala doširoka a v rukách niesla čosi veľké a zrolované.

„Vitaj Prízrak.“

„Ahoj, Oli, ako sa máš?“

Milo sa usmiala: „Výborne! A nielen ja, ale všetci Roltonci. Vďaka tebe a ostatným sme opäť slobodní.“ Podhodila si zrolovanú vec a presunula ju do horizontálnej polohy. „Preto ti na znak vďaky chceme dať toto.“

Vzal som do rúk zrolovanú vecičku. Bol to koberec, ktorý začal žiariť.

„Koberec vyrobený z trintonskej srsti.“

„Trintonskej?“ Vlákna koberca žiarili rovnako ako žiarila srsť chlpatého zvieraťa po mojej pravici. Pozrel som sa na zviera a znovu na Oli.

„Len pokojne,“ usmiala sa. Sklonila sa k zvieraťu a prešla mu prstami po kožušine. Potom vstala a ukázala mi niekoľko desiatok dlhých chlpov, ktoré žiarili na oranžovo. Rovnako, ako sa rozžiarila jej aura. „Nezabíjame ich. Trintoni, ako Mily,“ usmiala sa na zviera, „sú veľmi vzácne a múdre tvory. Raz ročne menia svoju srsť. Väčšinou sa z nej robia drobné šperky a doplnky, ktoré sú veľmi cenné. Koberec z trintonskej srsti je niečo, čo by si na Roltone mohol dopriať len vodca náčelníkov a aj to len, ak by dokázal niečo veľké.“ Nadýchla sa: „Sme nesmierne vďační zato, čo si pre nás urobil.“ Jemne sa uklonila.

„Rado sa stalo,“ usmial som sa. „Cením si váš dar,“ taktiež som sa uklonil, „budem sa oň starať ako najlepšie viem.“ Rozlúčili sme sa a konečne som sa mohol vrátiť na Zem.

Vošiel som do svojej izby. Pozrel som na koberec a skromnú izbu. „Nie!“ Odložil som koberec a obalil ho ochranným kúzlom. Tento koberec si zaslúžil honosnejšiu miestnosť. Kým som takú nemal, koberec zostával v bezpečí.

Konečne som si ľahol na svoju posteľ a aj keď som ju často nepoužíval, teraz bola presne tým, čo som potreboval. Pokojný bezsenný spánok. Pred tým som ešte vzal pár lístkov, ktoré ležali odložené na stole. Po väčšine to boli len akési sumáre toho, čo sa udialo na Zemi. Jeden však prišiel priamo od Artemis. Nemohol mať viac ako dva dni a Artemis v ňom písala, že je zatiaľ všetko v poriadku. Spočiatku to pre nich bolo zvláštne, no zvykali si. Ďalší prišiel od Ely. Písala, že bola na Yphete a videla veľa skvelých vecí, ktoré som podľa nej jednoducho musel tiež zažiť. Mal som sa za ňou zastaviť hneď, ako to šlo.

Až posledný zvláštnejší lístok ma prekvapil. Šlo o pripomienku od Tjaši. Volebné obdobie vlády a rady starších sa končilo. Bol ešte len začiatok januára, no v júni mali byť nové voľby. Tjaša chcela, aby som sa oficiálne vyjadril ku kandidatúre.

Myslel som si, že voľby sú raz za päť rokov, a tak to aj bolo, lenže ja som nahradil prázdne miesta, keď už ubehla viac ako polovica obdobia. Nebol som si istý, či som mal znovu kandidovať. Šlo o nudnú prácu, a tak či onak som mal v pláne presťahovať légiu na inú planétu. Už som ju len musel nájsť.