Choď na obsah Choď na menu
 


Kapitola 2: Severné hory

fantasy-3287060_1920.png

article preview

             Kráľovská armáda dorazila k hraniciam s územím obrov. Tam sa stretli s ostatnými armádami a spoločne tak vytvorili mohutnú silu. Neboli to len muži a kone, ale aj stroje. Niekoľko stoviek vrhačov kopijí sa pomalým tempom vlieklo skrz Severné hory, za ktorými sa rozliehala pustina. Zem tu bola suchá a neúrodná. Teplota sa šplhala k štyridsiatim stupňom a armáda postupovala pomaly, pretože sa museli držať malých riečok, ktoré zvedovia dokázali nájsť. Po obroch tu nebolo ani stopy.

            „Trochu som uvažoval.“ Kráľ si nechal zavolať Festia, a ten sa k nemu pridal v čele sprievodu. „Pokiaľ máš pravdu a veľký zber sa opakuje v rovnakých časových úsekoch, prečo je to tak?“

            „Nerozumiem vám.“ Festio bol unavený z cesty a tepla, a tak veľmi neuvažoval.

            „No ak nás potrebujú ako potravu, prečo na nás neútočia neustále, ale len raz za čas a ešte k tomu pravidelne?“ Kráľ sa pohyboval zo strany na stranu na chrbte svojho koňa, no v jeho tvári nebolo vidieť žiadna únavu.

            „O ich kultúre nevieme skoro nič,“ Festio otvoril fľašu a osviežil si tvár vodou. „Možno je to pre nich akýsi rituál. Niečo, ako boli pre náš ľud kedysi obety bohom.“

            „Pochybujem, že by tieto zvieratá vedeli niečo o kultúre!“ Kráľ sa na Festia nahneval. „Sú to len zvery a my ich pobijeme!“

            „Ale...“

            „Žiadne ale!“ Festio mu už nestihol povedať o tom, čo bolo v starých knihách. Kráľ na neho len mávol, aby odišiel.

Štvrtý deň v pustine dorazili k novej krajine. Už z diaľky videli zeleň, ale aj masívne stavby z dreva a kameňa, ktoré boli zahĺbené do hôr. Bolo ale aj možné, že hory vznikli okolo obrích stavieb, ktoré ukrývali. Kráľ zosadol z koňa a zvolal rýchlu poradu. Trvalo to sotva pár minút, než sa všetci dohodli. Armáda sa zoskupila a vyrazila vpred. V prvej línii bola pechota a tisícky lukostrelcov. Za nimi šli vrhači kopijí a krídla chránilo jazdectvo. Festio spoločne s ďalšími, ktorí tvorili len doprovod tejto armády, zostali v tábore. Medzi nimi boli obchodníci, kuchári a ženy, ktoré spríjemňovali vojakom cestu. Festio netušil, koľko ďalších nevojakov musí sprevádzať armádu, aby bola bojaschopná. Ich počet bol takmer rovnaký ako samotných vojakov.

            „Aha, to je rytier-nerytier.“ Posmievali sa ženy v tábore, keď videli Festia v nablýskanej zbroji. Ten si na posmešky už zvykol, no od žien mu to bolo stále nepríjemné. Rozhodol sa, že sa trochu prejde. Vybral sa z tábora na malú prechádzku. Neďaleko tábora, v suchej púšti, bolo staré koryto rieky. Vlnilo sa a krútilo skrz púšť a Festio bol zvedavý, či sa v hlbokej priekope stále nachádzala voda. Dorazil k spádu, ktorý bol hlboký dobré tri metre. Na dne už nebolo ani stopy po rieke. Naklonil sa nad priepasťou, aby si ju bližšie obzrel. V tom zacítil, ako sa zem začala jemne chvieť. Začal sa obzerať, keď zbadal, ako sa z územia obrov valí kúdol prachu. Vyzeralo to ako piesočná búrka. Po chvíli sa však z prachu vyrojili stovky osedlaných koňov, no bez svojich jazdcov. V tábore, ktorý bol od neho sotva pol kilometra, začal krik. Tí, čo zostali v tábore, začali ozlomkrky utekať. Festio sa znovu pozrel na kúdol prachu a piesku. Občas uvidel aj nejakého vojaka. V pätách im však boli obri. Z kúdolu piesku začali vytŕčať ich mohutné hlavy. Občas sa objavil aj veľký drevený kyj, ktorý v zapätí znovu zmizol v prachu. Vtedy sa zem zatriasla o niečo viac a aj samotná prašná búrka sa zväčšila.

            Festio stuhol. Najväčšia armáda, akú kedy zostavili, bola rozprášená a stádo obrov sa rútilo jeho smerom. Pozrel sa na utekajúcich kuchárov a prostitútky a hneď mu došlo, že nemali šancu. Obri sa rýchlo približovali a jediné, čo mu napadlo, bolo zoskočiť do starého koryta rieky. Prekročil hranicu útesu a snažil sa pomaly zliezť dole. Ruky sa mu však šmykli a on dopadol na dno koryta. Vnútro však bolo mäkké a plné piesku. Vstal a pritisol sa k stene útesu. Zlovestný hrmot a výkriky boli čoraz bližšie. Festio sa nevládal ani pohnúť. Začal si opakovať modlitbu a dúfal, že si ho obri nevšimnú.

canyon-5552326_1920.jpg

            Festio stratil pojem o čase. Čakal a čakal, až kým sa hluk a otrasy úplne nestratili. Keď sa už ako tak zvládol pohnúť, musel čeliť ťažkému rozhodnutiu. Koryto rieky viedlo zo severu na juh. Pre každého by bolo logickou voľbou ísť na juh, čo najďalej od obrov. Festio však videl, kde toto koryto ústilo. Jeho ústie bol len strmý zraz, po ktorom by sa nevyštveral. Taktiež obri práve smerovali na juh. Nemohol si byť istý, či už nezačal veľký zber. Rozhodol sa teda zariskovať, aj keď to nemal práve v povahe. Vybral sa na sever a dúfal, že ako jeden malý človiečik, dokáže uniknúť zrakom tých obrov, ktorí tam zostali.

            Kráčal niekoľko dní a nocí. Voda mu starosť nerobila. Občas zacítil pod nohami vlhkú pôdu. Vyhĺbil menšiu jamu, do ktorej začala natekať podzemná voda. Jedlo ale nemal. Všetky jeho veci zostali v tábore, z ktorého teraz nezostalo takmer nič. Zostala mu len jeho zbroj, meč a mešec zlatých a strieborných mincí, za ktoré si teraz nemohol nič kúpiť. Dúfal teda, že čoskoro nájde koniec tohto koryta, a tak sa aj stalo. Koryto ústilo hlboko v ríši obrov. V ríši, ktorá bola plná zelene a zvierat. Neváhal ani chvíľu. Nachystal pasce na zvieratá a šiel sa popozerať po nejakom ovocí. Nemohol si dovoliť riskovať, no podarilo sa mu nájsť erie. Bolo to ovocie, ktoré rástlo v najjužnejších krajinách. Malo zelenú farbu, a tak splývalo s celou rastlinou. Vo vnútri bolo červené až fialové a veľmi sladké. Festio mal šťastie, že sa do jeho pasce chytilo malé chlpaté zviera. Síce netušil, aký to bol druh, no podľa zubov to vyzeralo na veľkého hlodavca. Každopádne chutil rovnako dobre alebo aj lepšie ako erie. Hlavne keď už umieral hladom. Aj keď Festio nebol bojovník, v umení prežiť sa vyznal. Prečítal o tom veľa kníh, a ako malého ho otec brával do lesov. Dával si ale pozor a zakladal oheň len z veľmi suchého dreva, ktoré takmer nedymilo. Nestál o pozornosť obrov a bez svojho koňa, ktorého musel prenechať armáde, by im sotva mohol ujsť.

            Festio si zbalil zvyšky a vybral sa na cestu. Držal sa pri zemi a opatrne postupoval vpred, aj keď nevedel, kam kráča. Občas narazil na obra. Nebolo však ťažké vyhnúť sa mu. Videl ho už z veľkej diaľky a zem sa vždy začala jemne triasť, keď sa pohyboval.

            „To je zvláštne.“ Festio sa ocitol v podivnom lese. Všetky stromy boli plné erií, a k tomu boli zasadené v dlhých radoch, ktoré stáli niekoľko metrov od seba. Pomedzi nich šla vyšliapaná cestíčka obrov „To je už tretí. Nie, to nie je možné!“ Akokoľvek sa Festio bránil tejto myšlienke, nemohol ju ignorovať. Obri si rozhodne pestovali ovocie. Toto bol jeden z ich sadov a mal pocit, že ak by sa priblížil k jednej z ich usadlostí, možno by zbadal aj chovné zvieratá a ľudí. Toľko odvahy však nemal.

Po niekoľkých dňoch dorazil k zvláštnemu miestu. Bola to lúka, ktorú však niečo ovplyvňovalo. Zatiaľ čo polovica z nej prekvitala a bujnela životom, druhá polovica bola vyprahnutá pustina. Všimol si, že na hranici medzi oboma časťami je vstup do jaskyne. Jeho zvedavosť zvíťazila nad obavami a on sa vybral k jaskyni. Cestou sa držal v tej zdravej časti lúky. Vo vysokej tráve sa mohol ukryť lepšie, ako na pustej pláni. Priblížil sa až k jaskyni. Tu si však všimol, že to nie je tak celkom jaskyňa. Viedli do nej totižto schody, ktoré musel niekto vyrobiť. Boli však malé na to, aby po nich kráčali obri. Pokračoval teda ďalej. Zostupoval nižšie a nižšie a všímal si steny z opracovaných kameňov. „To rozhodne nevzniklo prírodne.“ Pomyslel si.

            Schody viedli hlboko. Keď dorazil na ich koniec, všetko pohltila tma. Z kúskov oblečenia a zvieracieho tuku si vytvoril fakľu. V chodbe pred sebou zbadal v slabej žiare plameňa dvere. Pristúpil k nim a zadíval sa na kresby, ktoré zapĺňali celé dvere. Bol na nich človek, ktorý držal akýsi žiariaci kameň. Takéto texty videl na dávnych zvitkoch. Zvitky ale obsahovali len časť z toho, čo bolo zakreslené na týchto dverách. Okrem jasného predmetu, ktorý bol aj vo zvitkoch, tu boli aj ďalšie veci. Zhluky ľudí a vedľa nich obri. Okrem toho tu bola hromada kruhov rozosiatych po celých dverách. Pri niektorých z nich bol obor, ktorý držal človeka. „Takže legendy sú pravdivé.“ Povedal si sám pre seba. Kruhy vyzerali ako hrnce, alebo ohniská. Festio už nemal žiadne pochybnosti o tom, že obri pojedali ľudí, aj keď presne to isté mu všetci tvrdili, od kedy sa narodil. Stále ale tak trochu veril, že to nemôže byť pravda. „Čo si zač?“ Zadíval sa na osobu, ktorá držala žiariaci predmet. Vyzerala ako človek, ale bola vyššia, no nie dosť, aby z nej bol obor. Festio sa dotkol postavy a dvere sa jemne pohli. Zatlačil teda silnejšie a dvere sa otvorili. Pred ním sa rozprestrela kruhová miestnosť, ktorú však čosi osvetľovalo jasným svetlom. Festio si musel na chvíľku zakryť zrak. Keď sa snažil s prižmúrenými očami zaostriť, zbadal dva podstavce, na ktorých žiarili dve svetielka. Jeho oči si na to privykli, a tak ich otvoril dokorán. Dva žiariace kamene osvetľovali celú miestnosť silným prenikavým svetlom. Pomaly sa k ním približoval a zdalo sa mu, že svetielka jemne pohasínajú. Akoby ho nechceli oslepovať. Festio sa priblížil tak, že ich mal takmer na dosah. Zvedavo si ich obzeral, keď zacítil nutkanie dotknúť sa ich. Nutkanie bolo silnejšie ako on. Natiahol obe ruky, a keď sa jeho končeky prstov ocitli len pár centimetrov od svetielok, tie v zapätí preskočili do jeho rúk. Festio skríkol a so zdesením sledoval, ako sa v ňom strácajú obe svetielka. Piliere, na ktorých ležali, zostali prázdne a miestnosť sa ponorila do tmy. „Čo to bolo?“ Festio sa díval na svoje ruky, ktoré len tak-tak videl vo svetle zhasínajúcej fakle.

 

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
 


Posledné fotografie





Štatistiky

Online: 2
Celkom: 44905
Mesiac: 4641
Deň: 104