Choď na obsah Choď na menu
 


Kapitola 4: Nový život

esencia.png

article preview

          Tristo dolárov postačilo Festiovi k tomu, aby si našiel lacný hotel, v ktorom ho ubytovali aj bez dokladov, umyl sa a najedol. Behom dvoch dní boli ale peniaze preč, no na recepcii hotela sa dozvedel o mieste, kde by mohol vymeniť svoje peniaze za ich menu. Vybral sa teda na miesto, ktoré volali zmenáreň. Keď sa ho ale opýtali na názov krajiny, z ktorej prichádzal, a keď následne uvideli zlaté a strieborné mince, tak ho poslali preč so slovami: „Takýchto srandistov s falošnými mincami tu máme často!“

            Nezostávalo mu nič iné, len skúsiť znovu záložňu. Keď ho predavač zbadal, hneď sa usmial. Festio si všimol, že po jeho zbroji zostal len prázdny regál. Videl, kde ju obchodník dával, no vtedy tam ešte nebola cenovka, na ktorej svietilo dvetisícpäťsto dolárov. Prišlo mu až zle, o koľko dolárov ho obchodník oklamal. Nemohol s tým ale nič robiť. Vyložil teda na pult zlato a striebro.

            „Zaujímavé.“ Obchodník vzal do ruky jednu z mincí. „Vyzerajú starožitne.“ Dôkladne si ich prezeral. „Viete, odkiaľ pochádzajú?“

            „No predsa z mojej domoviny.“ Obchodník sa na Festia pozrel tak, ako keby čuchal ďalší veľký zisk.

            „Dajte mi jeden deň. Skúsim o nich zistiť niečo viac, a potom sa môžeme dohodnúť.“ Festio prikývol a obchodník vybral mobil a odfotil si ich.

            „Čo to robíte?“ Zarazil sa Festio.

            „Robím si len pár fotiek mobilom, aby som ich mal s čím porovnať.“ Odpovedal mu, zahltený do fotenia z každého uhlu.

            „Fotiek? Mobilom?“ Obchodník zodvihol hlavu.

            „Mobil.“ Zamával pred ním svietiacou škatuľkou. „Také niečo u vás nemáte?“ Festio pokýval hlavou. „No priateľu, nechcel by som žiť v takom zapadákove.“

            „To nikto.“ Smutne sklopil zrak.

            „Tak dobre, zajtra sa zastavte. Ak o nich nič nezistím, tak ti zaplatím len za výkupnú cenu zlata.“

            „A koľko by to asi tak bolo?“ Naliehal nedočkavý Festio. Peniaze mu už takmer došli a nechcel stráviť noc na ulici.

            „No,“ zadíval sa na zlato. „To záleží od toho, aké je kvalitné.“ Vzal mincu a vložil ju do akéhosi prístroja. „Tak tu to máme.“ Pozrel sa na malý displej. „No to ma podrž. Tieto mince sú dvadsaťštyri karátové. Priateľu, s tebou je radosť obchodovať.“ Usmial sa od ucha k uchu. „Pri hodnote päťdesiat dolárov za gram, váhe dvadsať celých osem gramu za mincu a počte pätnástich mincí. To máme...“ Vybral ďalšiu škatuľku a začal do nej ťukať. „To máme pätnásťtisícšesťsto dolárov. Chceš predať aj tie strieborné?“ Festio prikývol. „Tak spolu by to bolo sedemnásťtisíc dolárov. Festio takmer omdlel pri tej sume. Bol to veľký rozdiel oproti trom stovkám, ktoré dostal naposledy. Aj keď vedel, že obchodník na tom zarobí možno aj dvakrát toľko, bolo mu to jedno. Nepoučil sa z predaja zbroje a vzal, čo mu obchodník dal.

            „A čo teraz.“ Festio sa zadíval do prázdneho mešca. Festio si za všetky peniaze doprial poriadny kúpeľ a masáž, taktiež sa najedol v pohostinstve, z ktorého ho pred tým vyhodili. Ubytoval sa v hoteli, ktorý bol krajší ako paláce, ktoré poznal, no musel minúť veľa dolárov na úplatky, inak by ho bez dokladov nikde neubytovali. Všetko to však vyprázdnilo jeho mešec za pár dní. Festio patril k šľachticom, no nie hocijakých. Bol z vysokej vrstvy a nikdy pred tým nepracoval. Netušil, ako si zarobiť nejaké peniaze ani čo ďalej. Sedel tak na ulici a už nemal čo predať. „To nemôže byť pravda.“ Zodvihol zrak, keď začul erdžanie koňa. Rozbehol sa za zvukom do jednej z malých uličiek mestečka. Zbadal tam kočiar ťahaný dvomi koňmi. Opatrne sa k ním priblížil a pohladil ich. „Som taký rád, že vás vidím.“ Usmial sa. S koňmi mu to vždy šlo, no odkedy bol tu, žiadneho nevidel. „Čo tu robíte?“ Zadíval sa do ich očí. „Chápem,“ povzdychol si, „ani ja neviem, čo tu robím.“

            „Tak znovu o mesiac.“ Z dverí vyšiel chlap. Na chrbte mal mech s obilím a mával komusi na rozlúčku. Potom vyhodil mech na voz a pobral sa ku koňom. Vtedy si všimol Festia. „Želáte si?“ Muž v čiernom klobúku a dlhom oblečení, ktoré mu pripomenulo farmárov z jeho sveta, sa zadíval na Festia.

            „Máte krásne kone.“ Odvetil Festio.

            „Ďakujem.“ Pristúpil k nemu. „Sú to moje lásky.“ Usmial sa. „Jule a Kia“ Ukázal najskôr na bieleho grošáka, a potom na hnedú kobylu.

            „Kedysi som mal krásneho čierneho žrebca. Volal sa Minot.“ Festio hladil Jule po hrive.

            „Čo sa s ním stalo?“ Opýtal sa chlap.

            „Padol v boji.“ Festio si smutne spomenul na to, ako musel požičať svojho koňa kráľovmu vojsku. „No možno sa mu podarilo ujsť.“ Dodal, keď si spomenul na koňov bez jazdcov, ktorí utekali pred obrami.

            „V boji?“ Chlap sa naňho zadíval. „V akom boji? Veď kone sa v boji už dávno nepoužívajú.“

            „To je už jedno.“ Festiovi vyhŕkla slza. Chlapík to videl a prišlo mu Festia ľúto.

            „Viete, zišiel by sa nám niekto, kto by sa staral o naše kone.“ Položil mu ruku na rameno. „Neďaleko za mestom máme usadlosť.“ Festio nemohol uveriť vlastným ušiam. Niekto mu ponúkal prácu a dokonca takú, ktorú by aj rád robil.

            „Lenže, ja nemám úplne nič. Len svoj meč.“ Zodvihol meč zabalený v kuse látky.

            „To nevadí.“ Usmial sa chlap. „Pokiaľ mi sľúbiš, že ten meč zavrieš, zamkneš a nepoužiješ, môžeš sa k nám pridať.“ Festio sa zadíval na svoj meč. Nemusel ani dlho premýšľať. Slúžil mu hlavne na okrasu, a tak ochotne prikývol. „Tak si naskoč.“ Festio vyskočil na voz, hneď vedľa chlapíka. „Mimochodom ja som Roger a ty?“ Podal mu ruku.

            „Festio.“ Opätoval mu podanie ruky, aj keď to u neho nebolo zvykom. V ich svete nosili ťažké kovové rukavice, a ako pozdrav stačilo, ak sa jemne zrazili päsťami.

            „Zvláštne meno. Nie si Talian?“ Festio pokrútil hlavou. „Tak odkiaľ pochádzaš?“ Roger zavelil a voz sa pohol.

            „Som z Nirionu.“ Odvetil Festio.

            „O tom som ešte nikdy nepočul. V akom štáte to je?“ Pokračoval Roger.

            „Nirion je hlavné mesto Honrie.“ Festio si vychutnával jazdu na voze. Bolo mu to oveľa príjemnejšie ako cesta tými kovovými škatuľami, ktoré ostatní volali autá a autobusy.

            „Asi pochádzaš z ďaleka. O takom štáte ani meste som jakživ nepočul.“ Roger sa zamyslel, no potom len potriasol hlavou. „Nie, nič mi to nehovorí.“

asi-esencia.png

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
 


Posledné fotografie





Štatistiky

Online: 1
Celkom: 38726
Mesiac: 4708
Deň: 143