Choď na obsah Choď na menu
 


Kapitola 6: Aris

esencia.png

article preview

            Uplynul prvý mesiac a Festiov pokoj niečo narušilo. Lepšie povedané, niekto. Roger bol opäť v meste, a keď sa vrátil, nebol sám. Doviedol k ním nového člena, a nielen tak hocijakého. Bolo ňou dievča. Asi dvadsaťročné  dievča s dlhými vlasmi, ktoré žiarili viac ako samotné slnko, sa Festiovi hneď zapáčilo. No nielen jemu. Celá osada sa na ňu dívala ako na zjavenie. Vždy, keď sa nevinne usmiala, jemne prižmúrila oči, čo ešte viac opantávalo všetkých. V ten večer sa konala oslava, na akú si ešte nik nepamätal. Otvorilo sa aj víno, ktoré mal Rudolf uložené niekoľko rokov na špeciálnu príležitosť.

            „To bola ale oslava.“ Alex si bolestivo držal hlavu medzi dlaňami. „Už viac nechcem piť.“

            „Hah, samozrejme.“ Pousmial sa Oskar. „Za celý život som si to už povedal mnohokrát, no aj tak som to zatiaľ vždy porušil.“ Podal Alexovi odvar z mäty, ktorý mal zmierniť dôsledky alkoholu.

            „Nebuď baba!“ Festio ho podpichol. „Tam odkiaľ som, sa pije omnoho viac a nikto nekňučí ako šteňa!“

            „Si si istý, že nie si z Ruska ako Natália?“ Odfrkol Alex. „Vraj tam pijú letecké palivo!“ Festio sa len divne uškrnul, pretože netušil, o čom to hovoril.

            „Radšej to už dopi!“ Oskar mu vtlačil odvar k ústam a Alex ho s nechuťou vypil. „Čo si o nej vlastne zistil?“

            „Takmer nič!“ Alex mávol rukou. „Viem len to, že je z cudziny, aj keď nemá žiaden prízvuk.“ Bol sklamaný sám zo seba. Celý večer strávil blízko pri stole s Rudolfom, jeho ženou, niekoľkými ďalšími členmi skupiny a samozrejme s novou tvárou. Natália však nalievala ako zmyslov zbavená, a tak každý pri tom stole bol rád, že sa doplazil domov. „Aris.“ Vyhŕklo z neho. „Myslím, že tak sa volá.“

            „Z teba by nebol dobrý špión.“ Zasmial sa Oskar. „Ešteže aspoň o tie kone sa vieš postarať.“ Udrel ho dlaňou po chrbte.

            „Ehm, prepáčte.“ Ozval sa jemný hlas a všetci traja spozorneli. Vo dverách do stajne stálo svetlovlasé dievča a milo sa na nich usmievalo. „Nevyrušujem?“ Opýtalo sa.

            „Samozrejme, že nie.“ Ako prvý sa spamätal Oskar, no aj na ňom bolo vidieť, že ho jej prítomnosť rozhodila. „Čo potrebuješ?“ Opýtal sa najmilšie, ako vedel.

            „Posiela ma Rudolf. Potrebuje hovoriť s Oskarom a Alexom.“ Rozpačito si prezerala troch chlapov, akoby netušila, ktorý bol ktorý.

            „Tak vstávaj Alex.“ Oskar ho chytil za ramená a postavil ho na nohy. „Zrejme chce prebrať striedanie sa na roli s vozom.“

            „Už idem.“ Neochotne nasledoval Oskara preč zo stajne.

            „Ahoj.“ Dievča sa usmialo na Festia. „My sa ešte nepoznáme.“ Ladným krokom kráčala k Festiovi a on pocítil, ako mu po čele stekal pot. „Ja som Aris.“ Podala mu ruku. V rýchlosti si ju usušil o nohavice a podal jej ju.

            „Festio.“ Odvetil roztraseným hlasom.

            „Tiež cudzinec?“ Po celý čas sa jemne usmievala. „Odkiaľ si?“

            „Ehm, z ďaleka.“ Odvetil rozpačito.

            „Aj ja som z ďaleka.“ Doširoka sa usmiala. „Odkiaľ presne, nech vieme, kto je od domova ďalej.“ Festiovi sa zavaril mozog. Nedokázal si nič vymyslieť.

            „Nirion.“ Odvetil napokon. Dievčaťu, ale zostal úsmev na perách. Festia to prekvapilo. Vždy keď to len tak spomenul, ľudia sa zatvárili divne.

            „Poznám mnoho krajín, ale o tejto som ešte nepočula. Musíš byť naozaj z ďaleka.“ Odhrnula si niekoľko svetlých vlasov, ktoré jej vbehli do tváre. „Rada by som sa tam niekedy pozrela.“ Festio cítil, ako mu pot stekal po chrbte. „Ale inokedy.“ Usmiala sa a odbehla preč.

            Trvalo ešte dobrú hodinu, než sa vrátil Alex s Oskarom. „Tak vrav!“ Vyštekol Alex.

            „Veď ho nechaj!“ Zastavil ho Oskar. „Nezáviď mu toľko!“ Zatiahol Alexa za jeho dlhé vlasy.

            „Ale prečo si vybrala jeho? Veď sa naňho pozri!“ Prskal Alex.

            „O čom to hovoríte?“ Festio sa zmetene díval na tých dvoch.

            „Len sa nepretvaruj!“ Alex urazene prekrížil ruky. „Rudolf si nás nedal zavolať. To dievča si všetko vymyslelo, aby bolo s tebou!“ Festio vyvalil oči.

            „Ale, ja...“ zakoktal sa.

            „Už ho nechaj.“ Oskar mávol rukou. „Nevidíš, že ten chudák ani nevie, čo sa stalo? Dievča ako je ona príde, vezme si, čo chce a od nikoho si neprosí žiadne dovolenie.“ Usmial sa. „Namiesto toho, aby si Festiovi závidel, mal by si ho ľutovať.“ Položil ruku na Alexovo rameno. „Buď rád, že si nevyhliadla teba. V tomto mi ver, takú ženu by si nechcel.“ Alex sa trochu upokojil a všetci traja sa radšej dali do práce. Museli nachystať kone a vyraziť na pole. Začínal sa zber, a tak mali čo robiť.

            Festio, Oskar a Alex zapriahli kone do vozov a vytiahli ich na polia, zatiaľ čo ostatní už začali z kosením pšenice. Keďže mali päť koňov, zapriahli ich po dvoch k veľkým vozom a poslednému dali menší vozík, na ktorý sa toho síce veľa nezmestilo, no aj tak to bolo nutné. Ručná kosba a mletie pšenice chcelo veľa času, a tak si nemohli dovoliť zdržiavať sa. Hlavne, keď sa počasie mohlo kedykoľvek zmeniť, pretože celé dni bolo teplo a búrky z tepla sa objavovali náhodne.

            „Tak pohyb!“ Poháňal nás Roger. Boli ešte len tri hodiny poobede, no vyzeralo to na veľkú búrku. „Musíte to stihnúť otočiť ešte aspoň dvakrát!“ Pohnali kone, a tie sa klusom rozbehli do dedinky.

            „Počul si Rogera! Žiadne vykecávanie sa s Aris!“ Alex sa prísne pozrel na Festia, ktorý dostal najmenší voz, no trvalo mu vždy najdlhšie, než ho vyložil. S vykladaním mu pomáhala Aris, a tá ho vždy nejako zahovorila.

            „Výnimočne súhlasím s Alexom! Musíme si pohnúť, tak rob, čo máš!“ Dorazili k sýpke a začali vykladať stohy obilia. Aby to šlo rýchlejšie. Alex priskočil k Festiovi a začal vykladať namiesto Aris. Hneď, ako vyložili jeho malý voz, vrátil sa k svojmu a Festio uháňal na pole. Mali šťastie a podarilo sa im vziať celú pokosenú úrodu do úkrytu pred dažďom. Na poli síce ešte zostal veľký kus nepokoseného obilia, no to teraz nikoho netrápilo. Boli radi, že stihli, čo bolo pokosené a zvyšok sa urobí v ďalšie dni.

            Dni bežali a Aris si čoraz častejšie nachádzala zámienky, prečo navštíviť Festia. Spočiatku sa jej snažil vyhýbať. Alex možno nebral Oskarove slová vážne, no Festio áno. O ženách z tohto sveta toho nevedel veľa, a tak nechcel riskovať. Dlho mu to však nevydržalo. Postupne podľahol jej úsmevu a humoru. Oskarove slová mu tak pripadali ako výmysly. Aris bolo milé dievča, ktoré mu spríjemňovalo ešte viac život na tejto planéte. Taktiež vedela o tomto svete v podstate všetko. Festio sa jej často pýtal na iné krajiny a na ľudí v nich a Aris mu zakaždým odpovedala. Nemohol vedieť, či si vymýšľa alebo nie, no netrápilo ho to. To čo ho občas štvalo, bolo jej poučovanie. Mal svoje zvyky zo svojho sveta, no tie tu veľmi neplatili a Aris ho zakaždým opravovala. Bola to len malá cena za to, že sa dozvedel viac o tomto svete, ale aj za to, že pred ňou mohol rozprávať aj o svojom domove. Aris ho pozorne počúvala, a keď rozprával o obroch, nedívala sa na neho ako na blázna. Možno to len nedala najavo alebo to brala tak, že mal bujnú fantáziu a rád si vymýšľal príbehy, ktoré sa nikdy nestali.

            „Takže si na poli, kde bola polovica zelená a druhá úplne bez života, našiel jaskyňu?“ Aris a Festio ležali na tráve a užívali si oddych po práci.

            „Áno, no nebola to jaskyňa, ale vchod do prastarej budovy.“ Aris sa k nemu otočila a čakala, ako to bude pokračovať. „Keď som zišiel dnu, boli tam dvere a na nich obrázky.“

            „Obrázky? Aké obrázky.“ Naliehala Aris. Festio teda vstal, urobil pár krokov a do pustej zeme, ktorá zostala po obilí, začal kresliť. Po asi štvrťhodine skončil. Vynikal pamäťou a aj preto bol taký úspešný na univerzite. Teraz dokázal z hlavy nakresliť celý obraz, ktorý videl na dverách, do posledného detailu.

            „Zaujímavé.“ Aris sa zadívala na obrázok. „Tá bytosť na vrchu dala ľuďom akýsi žiariaci predmet. Tí ho ale rozpolili na dve časti. Jedna časť im poskytla hojnosť a druhá utrpenie, ale čo sú tie veľké bytosti, to neviem.“ Skonštatovala.

            „To sú obri.“ Festio sa nesmelo usmial.

            „Hm, obri.“ Zamyslela sa. „Vravel si, že obri jedia ľudí, ale podľa tohto obrázku ich len zbierajú a nosia k tým kruhom.“

            „To sú hrnce.“ Povzdychol si Festio.

            „Hrnce?“ Zarazila sa Aris. „Vážne? Videla som už veľa hrncov, ale žeby nejaký vyzeral takto, no neviem.“ Podivne sa zatvárila, akoby v ústach pocítila chuť citrónu. „A čo sa stalo ďalej?“

            „Vošiel som do jaskyne, kde boli tie dve svetielka. Dotkol som sa ich a...“ Festiovi sa rozžiarili ruky a Aris uskočila. „Tak som skončil tu. Približne.“

            „Čože?“ Nechápavo zakrútila hlavou. „Myslela som si, že to je len príbeh.“

            „Príbeh podľa skutočnej udalosti.“ Festio sa rozpačito usmial.

            „Ale...“ Aris stratila reč, no rýchlo sa spamätala. „Dokáže to aj niečo iné, ako premiestniť ťa na inú planétu?“

            „Ja neviem.“ Festio sa zadíval na ruky. „Nič iné som neskúšal.“

            „To vážne? Nebol si vôbec zvedavý, čo všetko to dokáže?“ Zarazila sa Aris.

            „Popravde, takmer som aj zabudol, že to mám stále v sebe.“ Aris sa začala smiať z plných pľúc. „Nesmej sa! Nie je ľahké ponevierať sa novým svetom,  kde ťa chcú zabiť tie divné autá, a popri tom myslieť na to, že mi svietia ruky!“

            „Prepáč, ja len neviem. Pripadá mi vtipné, že si nič z toho nevyskúšal. To ti stačí tak málo? Keby som to mala ja, hneď by som zistila, čo všetko to dokáže. Vezmi si len to, že čo ak by to dokázalo zastaviť obrov?“

            „Nad tým som neuvažoval.“ Zamyslel sa na chvíľu.

            „Tu aspoň vidíš, akí ste všetci sebeckí. Myslel si na svoje blaho a možno si mohol zastaviť obrov, a nielen utiecť pred nimi.“ Festio si v tom spomenul na tisícky vojakov, ktorých obri rozdupali. Medzi nimi bol aj jeho učiteľ šermu Oris, ktorého už považoval za priateľa. Festiovi vyhŕklo z očí niekoľko slz. „Prepáč. Nemyslela som to tak.“

            „To je v poriadku. Máš pravdu, mohol som niečo urobiť, no namiesto toho som odišiel a nechal ich tam.“

            „Možno si im ani nemohol pomôcť. Tak sa netráp.“ Aris ho pohladila po tvári. „Okrem toho, stále sa tam môžeš vrátiť, a teraz môžeš v pokoji vyskúšať, čo tie veci vôbec dokážu.“ Aris sa usmiala a Festio jej úsmev opätoval. „Tak poď!“ Ťahala ho za ruku. „Ideme to vyskúšať.“

cauldron-151273_1280.png

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
 


Posledné fotografie





Štatistiky

Online: 3
Celkom: 55683
Mesiac: 3945
Deň: 113